Pohyb po Štrpkovej ceste je mimoriadnym čitateľským zážitkom

Zoltán Rédey – vysokoškolský pedagóg, autor desiatky rozsiahlych, dôležitých knižných monografií, v ktorých ide najmä o interpretácie diel (osobitne básnických) slovenskej literatúry 20. a 21. storočia, je autorom knihy Krátka správa o dlhej trase osamelého bežca (Poézia Ivana Štrpku). Vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter 2019, editorom bol Peter Milčák.

Predmetná kniha (rovnako ako predchádzajúce) sa vyznačuje kompozičnou a obsahovou precíznosťou aj tzv. rámcových častí, nehovoriac o samotnom 250-stranovom texte. Rédey je totiž, dá sa povedať, unikátnym literárnym vedcom v súčasnej slovenskej teórii a interpretácii šírkou svojho záberu a horizontálnym i vertikálnym pohľadom na literárny artefakt.

Čo ešte na Rédeyových textoch takéhoto typu, ako je táto kniha, zaujme, je jeho otvorenosť a úprimnosť, keď priam ospravedlňujúco hovorí aj o svojich prípadných omyloch z minulosti. „Preto predkladáme túto monografiu v nádeji, že sme sa v teoretickom reflektovaní básnickej tvorby Ivana Štrpku […] pohli pozitívnym smerom.“ Autor totiž v úvode načrtol genézu svojich teoretických prác o tvorbe Štrpku v súvislosti s vydávaním jeho súborného diela u niekoľkých vydavateľov.

Motív cesty

Rédey postupuje vo výklade a v reflexii Štrpkovho diela chronologicky, nie však podľa rokov vydania básnických diel, ale podľa rokov vzniku jednotlivých zbierok či básní. A je to takto prirodzenejšie a určite zaujímavejšie.

Svedčia o tom do istej miery aj jednotlivé kapitoly, keď na vnímanie Štrpkovho diela zvolil motív cesty, a tak v obsahu nájdeme názvy základných kapitol: Začiatok cesty, Cesta rastu, Osamelý bežec na polceste, Cesta elégie, Cesta k sebe, Cesta pokračuje, Básnikova cesta prózou. „…v našej práci vychádzame z metaforického ponímania doterajšej básnickej tvorby osamelého bežca Ivana Štrpku ako určitej cesty či prejdenej trasy.“

Rédey berie do úvahy aj fakt, že Štrpka niektoré svoje texty v priebehu rokov viac či menej zmenil, zredukoval, prepracoval niekedy aj podstatným spôsobom. „Oproti pôvodným vydaniam tak vznikli a vznikajú autorizované textové varianty, a básnické dielo Ivana Štrpku sa tak stáva aj […] edičným problémom.“

Chronológia vydaní jeho zbierok bola ovplyvnená napríklad aj desaťročnou vynútenou odmlkou – publikačným zákazom, „ktorý básnika postihol po vydaní knihy Tristan tára v roku 1971“. Rédey nezabudol ani na fakt, že príjemca sa môže pýtať, prečo vznikla táto tretia monografia, keď nie tak dávno vyšli o I. Štrpkovi dve (M. Kasarda, 1995 a V. Rácová, 2015).

Autor hovorí, že ona nechce byť iba literárnoteoretickým konceptom, odťažitým teoretizovaním o Štrpkovej poézii, ale „výkladovým sprievodcom Štrpkovým dielom pre potenciálneho čitateľa, teda monografiou, ktorá […] zahŕňa interpretáciu prakticky všetkých Štrpkových zbierok od debutovej až po tú nateraz poslednú…“

Čo je u Štrpku v texte, nad textom i za textom

Rédey sa neodmysliteľne venuje v textoch tejto knihy aj celej skupine Osamelých bežcov, vtipne, pravdivo poznamenáva, že práve Ivan Štrpka prešiel z Bežcov najdlhšiu trasu a predstavuje najvytrvalejšieho z troch.

Hoci Rédey uvádza aj to, čo o Osamelých bežcoch už bolo napísané či povedané, vôbec to nie je navyše, práve naopak, i tým autor potvrdzuje, že jeho pohľad na problematiku je nesmierne široký, precízny a dôsledný. Za poéziou Ivana Štrpku je osobnosť, pri ktorej treba hovoriť aj o inej tvorivej činnosti, a Rédey sa zmieňuje aj o nej. Ak napríklad spomína jeho textársku tvorbu, nezabudne na Deža Ursinyho, ak stavia témy, problémy, otázky formy a podobne, pracuje i s názormi iných autorov, ktorí Štrpkovu tvorbu hodnotili.

V súvislosti s touto knihou treba vysloviť obdiv k Rédeyovej precíznosti pri vytvorení autorského profilu tohto dôležitého a významného tvorcu poézie. Už rozsah Rédeyovej publikácie predznamenáva, že pôjde o minucióznu analýzu celej tvorby, všetkých zbierok, skladieb, básní, dokonca aj jednotlivých veršov. „Ivan Štrpka prosto len tak neprichádza s novými zbierkami – každou ďalšou knihou buduje a (znovu)konštituuje mohutnú, mnohorozmernú sémantickú sieť svojho básnického diela, ktoré má svoju logiku a svoje zákonitosti.“ Hoci Rédey dodržiava chronológiu vznikania Štrpkových diel, často v čase funkčne odbočí z uvažovania či „dokazovania“.

Čo príjemcu tejto Rédeyovej monografie tiež fascinuje, sú detailné vysvetlenia vari všetkých reálií, historických súvislostí, filozofických a literárnych smerov, etymológie slov, geografických a spoločenských motívov, mýtov a metafor a pod. Rédey poukazuje nielen na verzologickú stránku Štrpkových veršov, ale aj na využitie a význam grafických znakov, ktoré slovenčina poskytuje. Tým príjemca získa dôkaz o vysokej úrovni umeleckého textu i jeho hodnotiteľa. Obdivuhodné je aj to, aké súvislosti vie Rédey nájsť v artefakte, ktorý neposudzuje podľa hesla „Čo chcel básnik povedať“, ale uvádza pohľad na to, čo je u Štrpku v texte, nad textom i za textom.

Dva druhy čitateľov

A keďže záber je široký a vertikálny, príjemca získa plastický obraz o materiálnych i duchovných dejinách človeka.

Lebo Rédey nachádza v Štrpkovej poézii viacero významových vrstiev (často „šifrované významy“), o niektorých dokonca konštatuje, že ani nemuseli byť básnikovým zámerom. Aj z takýchto dôvodov nájdeme v publikácii (osobitne v začiatkoch kapitol) citácie od najrôznejších autorov, ktorí, hoci minimálnym spôsobom, akosi súvisia so Štrpkovou poéziou. Monografia sa nezaobíde bez biografických údajov. Tie sú v knihe prítomné zväčša ako dodatky, ako odvolania na vypovedané či napísané inými alebo samotným básnikom. Pre Rédeya sú relevantné ako prepojenia na motívy, reminiscencie a „podhubie“ častí jeho poézie.

Rédey sa nápadito a precízne venuje aj variantom Štrpkových básní, ich prípadným preradením z pôvodnej do inej zbierky či súboru, hovorí o viacerých verziách niektorých a porovnáva ich. Skúma, čo tieto transformácie priniesli a v čom spočíva príčina Štrpkových návratov k istým motívom a symbolom v básňach vznikajúcich v rôznom čase a zaradených do rôznych zbierok. Samozrejme, Rédey dokladá svoje objavy adekvátnymi ukážkami zo Štrpkovej rozsiahlej tvorby.

Keďže Rédey si zvolil pri interpretácii Štrpkovej poézie motív cesty, skúma na nej nielen topografiu krajiny, ale aj identitu postáv, ktoré sa po nej pohybujú, i adresáta básnikových výpovedí. Tak vytvoril akýsi príbeh, priam dobrodružstvo, ktoré prináša mnohovýznamová a viacdimenzionálna poézia tohto významného básnika. Príjemcovi však Rédey „nerozpráva“ iba o tom, čo v Štrpkovej poézii je, ale aj o tom, ako je to stvárnené a akými prostriedkami vyjadrené, i o medzníkoch, vývinových a tematicko-koncepčných zlomoch na „cestách“ osamelého bežca s pribúdajúcimi novými motívmi a ich návratnosťou.

Je to mimoriadne

A opäť to nie sú „iba“ teoretické konštatácie, ale exemplifikácia na konkrétnych veršoch, básňach, ba aj ich nadpisoch. Rédey je dôsledný, minuciózny naprieč celou Štrpkovou poéziou i so spojivami a asociáciami na najrôznejšie historické i súčasné reálie či na iných básnikov a filozofov, lebo „odkazy sú uňho neprehliadnuteľné a nezanedbateľné (veľmi starostlivo utvárané, budované)“. Vedec rozvíja básnikovu intertextualitu a intratextualitu, aby viac vyznela Štrpkova „metafora života“, dotýka sa aj niektorých recenzií na Štrpkovu tvorbu, keď s nimi potrebuje polemizovať, pristavuje sa pri problémoch so „zrozumiteľnosťou“ poézie. Rédey používa výraz výpovedná hodnota verša či básne, konštatuje, že existujú dva spôsoby, ako Štrpkovu poéziu (a poéziu vôbec) možno čítať. Zdôrazňuje však, že tieto spôsoby predpokladajú dva druhy čitateľov – „múzického“ a sčítaného, „poučeného“, „kultivovaného“.

Rédey končí svoju knihu časťou s názvom Apendix: Básnikova cesta prózou.

V nej vyjadruje spolu s literárnou kritikou svoje prekvapenie nad tým, že Štrpka „sa autorsky predviedol niečím, čo by bol u neho naozaj málokto predvídal. Od lyrického autora […] sotva niekto očakával iné než ďalšiu zbierku básní. Nestalo sa však tak, Rukojemník je prozaickým dielom, prekvapujúce pritom je najmä jeho kategorické označenie román…“ Toto tvrdenie berie Rédey „s istou rezervou“ a analýzou dokazuje, že „sujetovo je tu rozvinuté, rozšírené či rozptýlené vlastne to, čo by mohlo byť koncentrovane vyjadrené v niekoľkých básňach – lyrických textoch, a čo fakticky v takomto zmysle aj existuje: v podobe samej Štrpkovej poézie“.

Uspokojenie človeka z príjmu textov tejto knihy – zo Štrpkovej poézie a z Rédeyových interpretácií – parafrázujúc výrok Delacroixa, je mimoriadne.