Kto sa postaví Facebooku a Googlu?

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Otázka, ktorá sa ozýva za scénou nášho matrixu už niekoľko týždňov, znie: Vyberie Google prezidenta lepšie ako Američania?

K tomuto príbehu sa hneď dostaneme, predtým krátky úvod.

Kto by si nepamätal krátky rozhovor Angely Merkelovej s Markom Zuckerbergom zo septembra 2015, neplánovane zachytený na zapnutý mikrofón. Nemeckej kancelárke v čase vypuklej migračnej krízy prekážali publikované názory na Facebooku, ktoré by nemecká kancelárka určite nazvala nenávistným prejavom.

„Are you working on this?“ Robíte na tom? Pýtala sa Zuckerberga.

Zapnutý mikrofón zachytil súhlasnú odpoveď, správu priniesol Bloomberg, po ňom stovky médií po celom svete.

A Zuckerberg zjavne drží slovo, Daniel Kaiser v minulotýždňovom Echu cituje európsku komisárku Věru Jourovú, ktorá ocenila, že „sociálne siete dnes odstraňujú 72 percent obsahu, ktorý bol nahlásený ako ilegálny nenávistný prejav. V roku 2016 to bolo 28 percent.“ Pričom Facebook je zjavne zodpovednejší ako Twitter, FB maže 82 percent nahláseného obsahu, Twitter 42 percent. (Kaiser: Manipulace, na kterou je svět krátký, Echo 32/2019, text nie je dostupný online.)

Poďme k otázke z úvodu.

Jen Gennaiová, vysoká manažérka z Googlu, zachytená na skrytej kamere, hovorí o možnom zasahovaní do americkej politiky: „Skúšame naše algoritmy, keby sa zopakoval rok 2016, mohol by byť výsledok iný?“

Tak znie rečnícka otázka tohto roku. Odpoveď, samozrejme, nezaujíma len Donalda Trumpa a amerických republikánov.

V Amerike sa už dlhšie diskutuje o rozdelení technologických hegemónov, Chris Hughes, spoluzakladateľ Facebooku, sformuloval presvedčivý argument, prečo je rozdelenie Facebooku nevyhnutnosť vo verejnom záujme. Rovnaká debata sa týka aj Googlu, pričom jeho pozícia je v Amerike slabšia ako v Európe.

Gennaiová na videu Project Veritas vám vysvetlí prečo: Keď reaguje na návrh demokratickej senátorky (inak politickej socialistky) Elizabeth Warrenovej na rozdelenie Googlu, povie: „Mám Warrenovú veľmi rada, ale v tomto je na omyle. Situácia by nebola lepšia, keby bolo na trhu viac menších firiem, ale horšia, nebudú mať také zdroje, čo máme my, nedokážu zabrániť novej situácii Trump. Malá spoločnosť na to nemá.“

K situácii Trump, dodajme, došlo po slobodných voľbách.

Kaiser v spomínanom texte v Echu cituje Roberta Epsteina (inak tiež demokrata), ktorý odhaduje, že Google svojimi prípadnými manipuláciami dokáže zmeniť výsledok amerických prezidentských volieb o tri milióny hlasov.

Čo naše kotliny, ako sa to týka Slovenska?

Viac, než by bežný volič a konzument reklamy na Facebooku čakal.

Existuje jeden žáner, ktorý si môže novinár na rozdiel od voliča dopriať (a užiť) – rozhovor s politikom po prehratých voľbách. Býva to zaujímavejšie ako pred voľbami. Pri jednom z takýchto posedení mi istý vrcholový politik hovoril o skúsenostiach ich strany s Facebookom. Všimli si veľké výkyvy v reakciách na sponzorované posty v kampani na Facebooku.

Čím to je?

Ťažko povedať, vysvetlení môže byť viac, zadávateľ si objedná počet videní a cieľovú skupinu. Lenže ako zistí, že reklamu videli požadované tisíce potenciálnych voličov, a nie iné tisíce z inej cieľovej skupiny? Ti prví by sa mohli chytiť a reagovať, hovorí mi politik, tých druhých nedokážeme zaujať. Počty videní sedia, akurát v tom druhom prípade sú to vyhodené peniaze. Facebook je súkromná firma, nedokážeme to skontrolovať.

Zdá sa, že kontúry problému sa črtajú celkom jasne. Máme dočinenia s veľkými svetovými firmami, ktoré vytvárajú ilúziu verejného priestoru, v skutočnosti modelovaného koncovým konzumentom a limitmi, o ktorých rozhodne vedenie Facebooku niekde v Silicon Valley. Tieto firmy, ako už vieme, neplatia takmer žiadne dane, dokážu vyšťaviť svojich zamestnancov v duchu Dickensa. A k tomu všadeprítomná reklama, miliardári v rifliach a tričkách a moc nad prejavom iných, akú nemá žiadny politik na Západe.

Ak máme problému čeliť, treba niekde začať.

Anti-sociálne siete

Zvykli sme si tieto siete nazývať sociálne, nomen omen, vyvoláva to samé pozitívne konotácie. Sedí to ale?

Pozrite si napr. reláciu DV TV s Martinom Janom Stránským, ktorý hovorí, aký vplyv majú tieto siete na detské mozgy, ako sa kvôli nim, počítačovým hrám a obrazovkám znižuje IQ a ďalšie schopnosti detí. A kým ho niekto nevyvráti, ideálne niekto, kto sa neživí vývojom počítačových hier, tak si položme otázku: čo je na tom sociálne?!

Alebo si pozrite kampaň Truth About Tech (Pravda o technológiách), za ktorou stoja bývalí zamestnanci Facebooku a Googlu, s pointou závislosť. Čo je na tom sociálne?

Alebo sa zamyslite nad problémom tzv. „botov“ (bots), internetových robotov, ktorí dokážu robiť rôzne rutinné operácie, naháňať reklamu (napr. zvyšovať pozeranie YouTube videí) alebo aj diskutovať pod postami naučeným spôsobom, zato živo a tak masovo, že z autora postu môžu urobiť exota, ktorého znedôveryhodnia až na kosť. Ak si myslíte, že Rusi sú v tomto sektore lídrami na trhu, tak možno veľa čítate noviny, ale ignorujete realitu.

Budúcnosť vôbec nie je svetlá, prečítajte si úvahy starého Henryho Kissingera a pouvažujte spolu s ním, ako umelá inteligencia ukončí epochu, ktorá sa začala Gutenbergom, a začne novú. Jeho článok má názov Ako končí osvietenstvo.

Moje prvé odporúčanie sa preto týka jazyka, nevidím dôvod, prečo by sme anti-sociálne siete mali nazývať sociálnymi. Tieto siete ničia výchovu detí, ničia medziľudské vzťahy, ničia spoločnosť a napokon ničia aj politiku. Ich názov je novoreč, orwellovčina.

Prvý zákon Adama Smitha

Potom je tu druhá vec, trh a ich dominancia na trhu. Chris Hughes tvrdí, že táto firma dokáže riadiť a usmerňovať až 80 percent ziskov na trhu internetových sietí.

Dominancia Googlu je rovnako znepokojivá. Hoci jeho konkurent na Západe – Bing od Microsoftu – tvrdí, že jeho trhové podiely sú podcenené, a hoci v Amerike sa mu darí lepšie ako v Európe alebo v anglofónnej Ázii, nič to nemení na probléme: hovoríme o obrovskej hegemónii na trhu. Hughes opísal, aké hrozné následky mala expanzia Facebooku, ktorý kúpil Instagram a WhatsUpp.

Kto čítal Adama Smitha, ten vie, že za prvý nástroj ochrany trhu považoval boj proti monopolom. Čo sa to presne stalo s liberalizmom, že dnes monopoly bráni? Počúvame to vždy, keď niekto navrhne reguláciu, ktorá by obmedzila Facebook či Google, vždy ide o zásah do súkromného vlastníctva, bez ohľadu na to, že aj tie najväčšie sumy sú na týchto gigantov smiešne nízke.

Politika potrebuje objaviť trochu odvahy, kvôli vlastnej sebazáchove. (O tom za moment.) A ako aj pri iných témach, aj tu je politický spor namiešaný inak, ako to bolo doteraz. Spojencami konzervatívcov sú socialisti, status quo bránia najmä liberáli sprava aj zľava.

Časy, keď sa anti-sociálne siete oslavovali ako nástroj oslobodenia, sa skončili s koncom Arabskej jari. Facebook a Twitter čelil kritike kvôli fake-news a role, ktorú zohrali Rusi v amerických voľbách, aj keď o škále a reálnom rozsahu sa nehovorí. Rovnako ako sa nehovorí o Číňanoch, hoci niektoré zdroje hovoria, že ich prítomnosť je rádovo vyššia.

Problém sietí je však oveľa väčší ako len kampaň proti Trumpovi. Napokon, najväčším šampiónom sietí je stále Barack Obama, Trump sa iba učil. Hlavná výhrada znie:

Facebook ničí polis

Televízia bola svojho času takmer dokonalým nástrojom manipulácie, v Rusku tento jav ešte doznieva. Lenže televízna manipulácia ničila politiku menej ako tá facebooková. Predsa len, keď Milan Kňažko alebo iný matador vymyslel spôsob, ako využiť televíziu, message musel byť pre všetkých rovnaký, televízna scéna bola pre všetkých len jedna. Ľahšie bolo zasiahnuť masu, ale ľahšie bolo vytvoriť a postaviť proti sebe aj opozíciu.

Facebookové videá a posty sú podstatne sofistikovanejšie. Nedráždia tých, ktorých by mohli, nájdu si tých, ktorým lichotia. Všimnite si posledné kampane u nás, koho z nás otravoval povedzme Kotleba? Alebo niekto iný, koho by ste ani len neuvažovali voliť?

Problém je, že volič si myslí, že jeho homepage je verejný priestor na jeho obrazovke. Čistá ilúzia. Je to priestor, ktorý reguluje súkromná firma a je podstatne menej verejne kontrolovateľný ako papierové noviny či televízna obrazovka. Algoritmus vám podsúva presne to, čo chcete vidieť, steny názorovej bubliny si priebežne každým jedným lajkom sami utužujete a obaľujete. Na tento problém upozornil napr. Mark Lilla.

Náter funguje na každého, koža tuhne bez výnimky.   

A ak sa niekto aktivizuje, je to ešte horšie: takýto aktivizmus sa vzďaľuje občianstvu, v tom druhom sme si všetci rovní a stretávame sa na mieste, ktoré to zaručuje. Tu sme dôsledne rozdelení a to, kde sa politizuje, nie je verejný priestor, ale virtuálna obývačka. Nie je to ani obdoba krčmy, kde sa triedime aspoň na sociálne skupiny podľa ochoty, koľko chceme platiť za alkohol, a už vonkoncom nie námestia.  

Všimnite si, ako politický potenciál anti-sociálnych sietí pochopili autokrati v Pekingu alebo Moskve, nedovolili, aby „obývačky“ ich obyvateľov kontrolovali americké alebo nadnárodné súkromné firmy, udržali si kontrolu radšej sami. Poučme sa z toho.

Riešenie je, prirodzene, iné, ako VKontakte či čínskych firewalloch. Riešenie má byť západné, a teda pluralitné.

Americkú pravicu po páde komunizmu zachránila televízia Fox, ktorá vytvorila reálnu protiváhu CNN a ďalším liberálnym televíziám. Vďaka Foxu bolo možné, aby Bush porazil Gora a potom Kerryho.

So sieťami je to ťažšie, konzervatívny Facebook ani Twitter sa zatiaľ nepresadili – obdoba televízie Fox na tomto poli neexistuje. Hoci v Amerike je spoločnosť politicky pluralitnejšia ako v západnej Európe.

To je už pointa tohto textu.

.

Panoptikon podľa predstáv J. Benthama, kresba Willey Reveley z roku 1791. Foto: wikimedia

Je úlohou konzervatívcov, aby spolu so socialistami presadili rozdelenie Facebooku a ďalších anti-sociálnych sietí, mali by ich donútiť platiť dane, obmedziť ich vplyv na deti a zabrániť ďalšiemu rozkladu politiky a polis.

To, čo sa rodí a získava svoje kontúry, sa stále ťažko opisuje. Jednu možnú hrozbu opísal kedysi utilitarista Jeremy Bentham ako koncept, ktorému dal meno Panoptikon. Malo ísť o budovu, kde je veľmi ľahké dosiahnuť kontrolu jej obyvateľov pri veľmi minimálnych nákladoch. Dokonalé väzenie.

Alebo sieť, v ktorej sme všetci.