Začne Quebec súdiť úradníkov za nosenie náboženských symbolov?

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Keď v roku 1981 vtedajší kanadský premiér Pierre Trudeau predstavoval novú kanadskú Chartu práv a slobôd, poznamenal: „Zlatá niť viery beží naprieč dejinami Kanady od jej prvopočiatkov až po súčasnosť.“ Dnes sme v Trudeauovej domovskej provincii Quebecu svedkami vyplietania tejto nite s vyhliadkou jej úplného roztrhnutia.

16. júna 2019 schválilo Quebecké národné zhromaždenie zákon o laickosti štátu, ktorý predložila vláda hnutia Coalition pour l’Avenir du Québec. Tento zákon nie je so svojimi desiatimi stranami dlhý, ale má ďalekosiahly a znepokojivý dosah. Tvrdí, že Quebec je „laický štát“, ktorý charakterizuje „oddelenie štátu a náboženstiev... náboženská neutralita štátu... rovnosť všetkých občanov... a sloboda svedomia a náboženstva.“

Na základe týchto vzájomne protirečivých predpokladov zákon zakazuje verejným úradníkom nosiť pri výkone ich funkcie náboženské symboly.

V tejto sieti sa okrem iných ocitajú zákonodarcovia, zmierovací sudcovia, žalobcovia, policajti a učitelia. Asi ani obhajcovia náboženských slobôd pravdepodobne nebudú protestovať proti zákazu pokrývok hlavy zahaľujúcich celú tvár u policajtov či učiteľov.

Zákon zakazuje všetky vonkajšie symboly náboženského presvedčenia, vrátane nábožných Sikhov, ktorí nosia turban, ortodoxných Židov, ktorí nosia kipu, moslimských žien v hidžábe a kresťanov, ktorí nosia viditeľné kríže. Zdieľať

Zákon však zachádza priďaleko, keď zakazuje všetky vonkajšie symboly náboženského presvedčenia, vrátane nábožných Sikhov, ktorí nosia turban, ortodoxných Židov, ktorí nosia kipu, moslimských žien v hidžábe a kresťanov, ktorí nosia viditeľné kríže. Ešte horšie je, že zákazy platia aj pre súkromné inštitúcie, ktoré majú so štátom zmluvu na poskytovanie zdravotníckych a sociálnych služieb.

Exkluzívne zameranie sa na náboženský odev je naozaj znepokojivé. Vyvoláva pocit, že konečným cieľom Národného zhromaždenia je použiť zákonné donútenie na odstránenie náboženstva z verejného života v Quebecu, čo je proces, ktorý prebieha aj inde v Kanade.

Právo na verejné náboženské prejavy obsahuje viac než len nosenie náboženských symbolov. Znamená aj právo prevádzkovať náboženské inštitúcie spôsobom, ktorý je v súlade s učením ich viery, zdržiavať sa účasti na činnostiach, ktoré sú nezlučiteľné s náboženským presvedčením, a – v demokracii rovných občanov – právo zúčastňovať sa na diskusiách o práve a verejných opatreniach s argumentmi vychádzajúcimi z viery.

Logika tohto zákona by sa ľahko dala použiť na ospravedlnenie budúcich obmedzení týchto zásadnejších oblastí náboženských prejavov.

Zákon je však hlboko znepokojivý už v tomto znení, keď od verejných úradníkov v Quebecu požaduje, aby pri vykonávaní svojich povinností vo verejnom priestore prezentovali neúplnú verziu samých seba. V očakávaní intenzívneho odporu, ktorý tento zákon vyvolá, sa quebecká vláda odvolala na odsek 33, takzvanú klauzulu „bez ohľadu na“ z kanadského ústavného zákona z roku 1982. Táto klauzula povoľuje parlamentu – či akémukoľvek provinciálnemu zákonodarnému zboru – schváliť zákon bez ohľadu na ustanovenia v odsekoch 2 a 7-15 Charty práv a slobôd (ktoré obsahujú slobodu svedomia a náboženstva) na päťročné obdobie.

Quebecká vláda sa snaží Chartu obísť a otvorene stavia na obdiv potláčanie základných slobôd, pričom trúfalo vyhlasuje, že sekulárny štát chráni rovnosť občanov s ich slobodou svedomia a náboženstva.

Tento nový zákon odráža protimoslimské nálady prevládajúce na quebeckom vidieku. V konečnom dôsledku však vychádza z etatistického chápania úlohy štátu a z gnostických impulzov medzi quebeckými sekulárnymi elitami. Seba samých vnímajú ako strážcov poznania dobra a zla a arbitrov toho, ako treba slúžiť štátu. To znamená zásadne nové usporiadanie zastupiteľskej demokracie.

Tento nový zákon by sa tiež dal charakterizovať ako projekt určitých quebeckých elít pridržiavať sa politických a kultúrnych hodnôt 60. a 70. rokov 20. storočia. V týchto rokoch francúzsky Quebec odmietol dlhotrvajúci katolícky nacionalizmus v prospech zjavne sekulárneho progresívneho nacionalizmu – takzvaná quebecká tichá revolúcia.

Sekulárne elity v la belle province v skutočnosti neveria v pluralizmus a diverzitu. Tento nový zákon je hrubým porušením kanadskej Charty práv a slobôd. Predstavuje významný právny krok pri odstránení náboženstva z verejného života tejto historicky katolíckej provincie.Zdieľať

Druhý vatikánsky koncil sa konal na začiatku 60. rokov, no quebecké elity, podobne ako ostatní západní katolíci, nikdy nepochopili učenie Dignitatis humanæ o ľudskej osobe a absolútnej nevyhnutnosti náboženskej slobody pre všetkých. Miesto toho sa objavila cudzia kultúra, francúzska laïcité – používanie štátu na riadenie a privatizáciu náboženstva – ktorá historicky nikdy nebola vlastná francúzsko-kanadskej spoločnosti.

Domorodé prvé národy, Angličania, Škóti, Íri, aškenazskí a sefardskí Židia, Libanonci, Taliani, Haiťania, severní Afričania a mnohí iní dlho žili v Quebecu pospolu (aj keď sa to nie vždy zaobišlo bez diskriminácie). Quebecká vláda má takmer výlučnú kontrolu nad imigráciou do tejto provincie. Víta imigrantov z celého sveta, najmä frankofónnych, aby pomohla vybudovať francúzsku civilizáciu v Severnej Amerike.

Toto je chvályhodný projekt. Teraz však vláda hovorí tým, ktorých vítala: „Chceme vás, ale nie vašu vieru. Postačí len vaša kultúrna a ekonomická hodnota pre štát.“ To však predstavuje zúžené, utilitaristické a od základu protikatolícke chápanie ľudskej osoby.

Preto je tvrdenie vlády, že nový zákon podporuje slobodu svedomia a náboženstva, šokujúcim pokrytectvom. Náboženská sloboda je právom každej osoby a každého náboženského spoločenstva žiť svoju vieru tak, že bude praktizovať svoje náboženstvo a vykonávať verejnú činnosť. Náboženská sloboda je pre dobrý život jednotlivca a spoločnosti potrebná. Podobne ako všetky ostatné neodcudziteľné práva nie je darom od štátu. Štát by ju mal chrániť a brániť.

Zatkne quebecká vláda praktizujúcich Sikhov, Židov a moslimov pri plnení si svojich povinností vo funkcii verejných úradníkov? Musíme si počkať a uvidíme.Zdieľať

Prečo teda tento zákon? Odpoveď znie, že sekulárne elity v la belle province v skutočnosti neveria v pluralizmus a diverzitu. Tento nový zákon je hrubým porušením kanadskej Charty práv a slobôd. Predstavuje významný právny krok pri odstránení náboženstva z verejného života tejto historicky katolíckej provincie.

Zákon bude, samozrejme, napadnutý a niektorí ľudia viery v Quebecu spolu s niektorými verejnými inštitúciami, ako sú samosprávy a školské rady, sa možno rozhodnú reagovať formou občianskej neposlušnosti. Ak áno, zatkne quebecká vláda praktizujúcich Sikhov, Židov a moslimov pri plnení si svojich povinností vo funkcii verejných úradníkov? Musíme si počkať a uvidíme.

Rev. Dr. Andrew P. W.  Bennett
Autor slúži ako výskumný pracovník a riaditeľ Severoamerického akčného tímu Inštitútu pre náboženskú slobodu. Je ukrajinský gréckokatolícky diakon Torontskej eparchie a východnej Kanady. V minulosti pôsobil v kanadských diplomatických službách ako prvý veľvyslanec Kanady pre náboženskú slobodu a vedúci Úradu pre náboženskú slobodu v rokoch 2013 až 2016. Je držiteľom bakalárskeho titulu s vyznamenaním (Dalhousie) a magisterského titulu (McGill) z dejín a doktorského titulu z politiky (Edinburgh).

Pôvodný text: Quebec’s Totalitarian Moment and Loss of Catholic Culture​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.