Svätý kráľ Ľudovít a jeho križiacke výpravy

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Potom čo sa kráľovi Richardovi Levie srdce tesne nepodarilo získať sväté mesto Jeruzalem, zvolal nový pápež Inocent III. ďalšiu, v poradí už štvrtú križiacku výpravu (1202 – 1204). Tá dodnes patrí medzi najneslávnejšie kapitoly tohto obdobia, keďže križiaci sa k Jeruzalemu ani len nepriblížili. Namiesto toho však silou dobyli Konštantínopol. A to hneď dva razy. Šlo o to, že križiacki páni si na svoju výpravu museli prenajať lode od benátskych kupcov a tí si, samozrejme, chceli poriadne namastiť vrecká. Keď sa preto u veliteľa výpravy Bonifáca z Montferratu objavil syn zvrhnutého byzantského cisára s prosbou o pomoc pri porazení ich soka a sľuboval tučné odškodné, Bonifác neodolal. „Uzurpátor“ Alexios III. si však so sebou pri úteku zobral aj celú kráľovskú pokladnicu, vďaka čomu vyšli križiaci takpovediac naprázdno.

Nový cisár maximálne dvihol dane, aby splatil svoje záväzky; to však viedlo len k povstaniu v meste a nespokojnosti križiakov, ktorí dostali len polovicu sľúbených peňazí. Križiaci zimovali pred hradbami mesta – Byzantínci ich v meste odmietali –, keď bol ich chránenec vypudený a dosadený bol nový cisár, nepriateľský k „Latincom.“ Križiaci sa teda s benátskymi moreplavcami dohodli na už druhom útoku na mesto. Útok lodí bol mohutný – viedol sa až na sto miestach naraz. Na prvý pokus sa nevydaril, ale po druhýkrát už križiaci obsadili jednotlivé styčné body na hradbách a postupne ich ovládli. Rozjarení vojaci zabili v meste asi 2000 civilistov a dosadili si vlastného vládcu Balduina I.

Aj Piatu križiacku výpravu (1217 – 1221) zvolal už starnúci Inocent III. Jedným z jej vodcov bol uhorský kráľ Ondrej II. So svojím vojskom, plaviacim sa na desiatich benátskych lodiach, sa doplavil do križiackeho mesta Akkon. Uhorskí križiaci spolu so svojimi rakúskymi spojencami od vojvodu Leopolda VI. zviedli víťaznú bitku proti moslimským vojskám pri Betsaidy a obsadili niekoľko tamojších pevností. Po tomto dobrodružstve sa Ondrej trochu nečakane rozhodol vrátiť domov.

Druhá výprava, vedená súbežne nemeckými a holandskými veľmožmi, nepristála na pobreží dnešného Izraela, ale v Egypte. Podarilo sa jej dobyť pobrežné mesto Damietta. Výpravu v tomto čase poznamenali značné nezhody medzi pápežským legátom Pelágiom a svetskými vodcami výpravy o to, ktorým smerom sa pohnúť ďalej: ísť na Káhiru alebo sa zamerať výhradne na cestu do Jeruzalema? Nakoniec padlo rozhodnutie zaútočiť na Káhiru. Križiaci pochodujúci k mestu sa však čoskoro dostali do pasce: moslimovia im zablokovali cestu z dvoch strán a tretia cesta sa stala nepriechodnou pre dvíhajúce sa vody Nílu. Európania sa dostali do situácie, z ktorej nebolo úniku. S radosťou prijali návrh, že sa môžu stiahnuť späť, ale pod podmienkou, že opustia územie celého Egypta vrátane Damietty.

Šiesta križiacka výprava (1228 – 1229) bola opäť netypická, a to úplne vo všetkom. Cisárovi Fridrichovi II. sa podarilo zostaviť vôbec najmenšiu armádu, aká do tej doby pochodovala na východ, obsahujúcu okolo 10-tisíc vojakov a dvetisíc jazdcov na koňoch. Fridrich II. sa figliarsky rozhodol nebojovať pred bránami Jeruzalema, ale vyjednávať. Prekvapivo, táto taktika bola natoľko úspešná, že egyptský sultán Al-Kamil vydal mestá bez boja! Pre vysvetlenie: Jeruzalem bol zo strategického hľadiska v tomto čase málo významným mestom. Al-Kamil navyše čelil nebezpečnej vzbure veľmožov, keď sa proti nemu nakoniec postavil ešte aj jeho vlastný brat, emir Damasku, takže sa logicky obával vojny na dvoch frontoch. Križiaci získali ako bonus aj Betlehem, Nazaret a ďalšie pobrežné mestečká, po ktorých sa kedysi prechádzal Kristus.

Keď sa však sily moslimov v roku 1244 skonsolidovali – po pätnástich rokoch od predchádzajúcich udalostí –, Sväté mesto opäť padlo. Nastal čas pre siedmu križiacku výpravu, tentokrát vedenú veľkým francúzskym kráľom Ľudovítom IX., ktorý bol po svojej smrti vyhlásený za svätého.

Keď bola „La France“ superveľmocou

V časoch prvých križiackych výprav bojovalo Francúzsko tak trochu o prežitie. Anglickí králi boli francúzskeho pôvodu, vo Francúzsku mali svoje predošlé územia a tie sa snažili ďalej rozširovať. Tak sa stalo, že za vlády Henricha II. vlastnilo Anglicko viac francúzskej pôdy ako domáci kráľ. Veľký obrat sa začal s príchodom Filipa II. Augusta (korunovaný v roku 1180). Keď sa narodil budúci kráľ Ľudovít IX., bola jeho krajina už skonsolidovaná. On potom už len úspešne rozvíjal rozumnú politiku svojho otca a starého otca.

Ľudovít IX. sa stal panovníkom už vo svojich dvanástich rokoch, v roku 1226, po smrti svojho otca. Regentku mu robila jeho matka, kráľovná Blanche. Slávnostná korunovácia sa konala v Remeši, keď nového kráľa pomazal biskup zo Soissons na čelo, ramená, ruky a prsia posväteným olejom, čo odkazovalo na starozákonný akt pomazávania prvých izraelských kráľov, zvlášť Dávida. O celkovej situácii v kráľovstve vypovedá fakt, že množstvo veľmožov sa na tomto akte z vypočítavosti nezúčastnilo a naopak, všemožne sa snažili kráľovnej a jej synovi sťažiť návrat domov, do Paríža. Boli to až obyvatelia Paríža, kto prelomil barikády a pomohol kráľovskému sprievodu prejsť. Mladý kráľ vynikal v umení diplomacie a nevídanej úcte k Bohu. Postupne sa priučoval aj remeslu vojenskému, ktoré sa mu neskôr veľmi zišlo, čo však bolo v tých časoch bežné.

K zbožnosti viedla Ľudovíta jeho matka, pričom dodnes sú známe najmä tieto jej slová: „Milujem ťa, môj drahý syn, so všetkou nehou, akou je len matka schopná. Ale radšej by som ťa videla padnúť mŕtveho k svojim nohám, než by si sa mal dopustiť nejakého smrteľného hriechu.“ Nech už tieto slová znejú akokoľvek, bola to práve táto silná viera kráľovskej rodiny a ovocie z nej prameniace, čo robilo vo svojej dobe Francúzsko skutočne veľkým.

Ľudovít sa stal v počiatkoch svojej vlády známy najmä tým, že organizoval akési „stretnutia pod stromom“, ktoré aj on sám viedol. Tu sa mu mohol prihovoriť akýkoľvek obyvateľ krajiny so svojimi starosťami bez toho, aby bol kráľovou strážou odvrhnutý. Okrem toho sa aktívne zaujímal o politiku a pravidelne sa zúčastňoval na schôdzach „parlamentu“, čo bol vo francúzskom stredovekom prípade odvolací súd, ktorý riešil rôzne druhy závažných trestnoprávnych sporov. Spolu so svojimi radcami vypracoval reformu súdnictva a daní, ktorej hlavným cieľom bolo urobiť celý systém spravodlivejším.

V zime 1241 vypuklo plnohodnotné povstanie barónov v Poitou podporované anglickým kráľom Jurajom III., ktorý sa o niekoľko mesiacov aj sám vylodil so svojou armádou na francúzskych brehoch. Kráľovým úmyslom bolo získať pre Anglicko územia, ktoré krajina stratila za vlády Jána Bezzemka. Mierové rokovania rýchlo stroskotali a vojská na seba narazili pri Saintonge. Ľudovít útočil spolu so svojou kavalériou na nepriateľské postavenia pred sebou a francúzskym rytierom sa podarilo priviesť Angličanov na ústup k mestečku Saintes. Francúzi mesto obkľúčili a následne dobyli. 24. júla bola medzi oboma panovníkmi podpísaná päťročná mierová zmluva, no nielen to: Juraj osobne pokľakol pred Ľudovítom a prisahal mu vernosť ako lénnik francúzskej pôdy. Aj napriek tomu to bola pre hlavu Anglického kráľovstva značná potupa, nehovoriac o ďalších množstvách území, miest a hradov, ktoré stratil.

Slávny americký herec Morgan Freeman navštívil pred pár rokmi parížsku katedrálu Notre Dame, aby spolu so svojím štábom natočil o nej krátky dokument zo série „The Story of God“. V katedrále sa nachádzala takzvaná „tŕňová koruna“ – presne tá tŕňová koruna, ktorú mal mať Kristus na hlave počas svojho ukrižovania. Miestny kurátor porozprával Morganovi, ako sa tento artefakt dostal až do Francúzska. Bola to cisárovná Helena, matka prvého kresťanského vládcu Rímskej ríše, Konštantína Veľkého, kto v 4. storočí doniesol korunu do Konštantínopola.

Nasledujúcich tisíc rokov bola v hlavnom meste Východorímskej/Byzantskej ríše. Avšak po turbulenciách počas 4. križiackej výpravy sa ríša ocitla vo veľmi zlej finančnej situácii a aby mohla viesť nikdy sa nekončiace vojny aj naďalej, musela rozpredať značnú časť svojho majetku. Po čase prišiel rad aj na tŕňovú korunu. Najprv sa dostala do Benátok, no keď sa kráľ Ľudovít IX. dozvedel o jej osude, ihneď ju odkúpil a poslal po ňu vojsko. Kurátor hovorí: „Keď sa sprievod s korunou približoval, kráľ Ľudovít vyšiel von z mesta, bol bosý a mal len veľmi skromné oblečenie. Povedal: „Som najmocnejší kráľ na svete, avšak nie som nič v porovnaní so skutočným Kráľom. Moja koruna je zo zlata, no nie je nič oproti jeho skutočnej korune vyhotovenej z tŕnia.“ Kurátor dodáva: „Peniaze, ktoré dal kráľ za tŕňovú korunu, sa vyrovnali ročnému rozpočtu celého kráľovstva.“

Najmocnejší muž planéty, kráľ Francúzska Ľudovít IX., prichádza v ústrety Kristovej tŕňovej korune. Možno si všimnúť, že je bosý.

Obdobie panovania Ľudovíta IX. je považované za jeden z vrcholov francúzskych dejín. 16-miliónová krajina bola najľudnatejšou v Európe a počet obyvateľstva naďalej rástol. Ekonomike sa darilo, keďže početné obyvateľstvo dokázalo veľa vyrábať/vypestovať a rovnako tak aj veľa spotrebovať a skonzumovať. Väčšina ľudí žila na vidiekoch, mestské obyvateľstvo tvorilo približne 15 percent obyvateľstva.

Za čias Ľudovítovho starého otca Filipa Augusta tvoril počet obyvateľov Paríža čosi viac ako 50-tisíc ľudí. Po Ľudovítovej smrti už bola z Paríža svetová metropola a množstvo Parížanov sa blížilo k číslu 200-tisíc. Prudko hore ekonomicky a populačne šli aj ďalšie mestá, ako napríklad Toulouse a Tours, kde v tom čase žilo po 50-tisíc ľudí. V týchto stredovekých veľkomestách začala prekvitať aj kultúra a vzdelanosť. V priebehu pár desiatok rokov vyrástlo po celej krajine množstvo vyšších odborných škôl a fakúlt, z ktorých sa postupne stali základy univerzít, medzi nimi aj slávna parížska Sorbonna, ktorú založil Ľudovítov spovedník otec Robert de Sorbon v roku 1253.

Prudký nárast životnej úrovne však nebol len dôsledkom rozvážnej politiky 13. storočia, ale aj faktu, že Francúzsko bolo ušetrené mnohých kalamít a vojen, ktoré ho gniavili dlhý čas predtým a dlhý čas potom. 14. storočie so svojou Storočnou vojnou a veľkým morom bolo vlastne úplným protikladom toho trinásteho.

Siedma križiacka výprava

V roku 1244 kráľ nečakane vážne ochorel. Choroba ho položila na lôžko a zdalo sa, že nad ním pomaly, ale iste víťazí. Rytier a kronikár Ľudovíta IX. Jean de Joinville píše: „... kráľovi sa viedlo tak zle, že jedna zo žien, ktoré sa o neho starali, mu už chcela dať na tvár prikrývku tvrdiac, že je mŕtvy. Avšak iná ošetrovateľka, stojaca z druhej strany postele, to nedovolila hovoriac, že ešte dýcha.“ Ľudovít sľúbil Bohu, že ak ho uzdraví, zorganizuje a osobne povedie novú križiacku výpravu na oslobodenie Jeruzalema. Panovníkovi sa naozaj začalo pomaly uľavovať a onedlho vyzdravel úplne. Nastal čas splniť svoj sľub.

Ľudovítovo nečakané rozhodnutie vzbudilo nevôľu u jeho najbližších, ako aj u priamych podriadených. Proti tomuto kráľovmu kroku bola dokonca aj jeho matka. Na druhej strane sa tešil podpore templárov a johanitov. Prípravy sa tak či tak rozbehli a už ich nebolo možné zastaviť. Cesta za oslobodením Svätého mesta bola dôkladne pripravovaná, štedro zafinancovaná a kráľ do nej vrhol všetko svoje úsilie. 25. augusta 1248 sa kráľ nalodil na svoju cestu. O necelý mesiac pristálo jeho loďstvo na Cypre. Tu Ľudovíta uvítal miestny kráľ Juraj I. a dokonca mu poskytol svojich barónov aj s ich súkromnými vojskami.

Okrem nich sa k výprave postupne pridávali aj veľmoži z iných častí Európy, neprehliadnuteľný bol najmä anglický kontingent Williama zo Salisbury, a križiackych štátov na pobreží Stredozemného mora. Svoje rady doplnili aj templári a johaniti, pridal sa rád nemeckých rytierov. Celková armáda teraz obsahovala 2800 rytierov a „nespočetné množstvá vojakov“ (dnes sa predpokladá, že celá výprava mala asi 18 000 ľudí). Takto posilnená armáda vyplávala z Cypru až v polovici mája 1249. Podobne ako pri Piatej križiackej výprave, aj teraz zamierila flotila k pobrežiu Egypta, a nie Palestíny.

Rytier Joinville píše o vylodení: „Keď sa galeje približovali, zdalo sa, akoby sa vznášali; takou silou ich veslári hnali vpred... a s trepotaním zástav, bubnovaním na bubny, pazvukom vychádzajúcim zo saracénskych rohov na palube lodí by sa vám zdalo, že hromy sa roznášajú po celej oblohe. Hneď ako bola loď navedená na piesočnatú pláž, gróf so svojimi rytiermi zoskočili na suchú zem, dobre vyzbrojení, dobre pripravení, a postavili sa vedľa nás.“

V tomto období existoval len jeden islamský superštát, Ayyubidovo impérium, ktoré bolo založené ešte za vlády slávneho Saladina. Impérium sa rozprestieralo od dnešnej Líbye až po Turecko na severe a Somálsko na juhu. Impérium však bolo veľmi nejednotné – združovalo šiitov aj sunnitov, ako aj rôznych vzájomne sa nenávidiacich veľmožov – a ešte väčšiu externú hrozbu ako križiaci pre neho predstavovala mongolská armáda.

Moslimovia nečakali Európanov na pobreží, ale stiahli sa za hradby mesta Damietta. Mesto sa aj tak podarilo rýchlo obsadiť – omnoho rýchlejšie a jednoduchšie ako počas Piatej križiackej výpravy – u obrancov sa rozmohol chýr, že ich ťažko chorý sultán zomrel, čo v ich radoch spôsobilo taký chaos, že sami mesto opustili. Prekvapeným križiakom, pripravujúcim sa na zdĺhavé obliehanie, otvorili brány tamojší koptskí kresťania a rozpovedali im všetko, čo sa predchádzajúcu noc udialo.

Kvôli rozvodnenému Nílu, ktorý doslova zaplavoval prístupovú cestu do Káhiry, musel Ľudovít vyčkávať v Damiette. Pravdou však je, že čakal aj na dodatočné posily. V tejto dobe mu urobil sultán návrh na výmenu Damietty za Jeruzalem. Sultán nanešťastie svoj návrh kráľovi odovzdal prostredníctvom veľmajstra templárskeho rádu de Sonnaca. Keďže templári nespadali pod kráľovskú armádu, ale pod pápeža, Ľudovít ich začal podozrievať z paktovania s nepriateľom a veľmi výhodný návrh z tohto dôvodu zamietol.

Na severe Afriky

Na jeseň 1249 sa vody Nílu začali postupne sťahovať späť do svojich pôvodných korýt a rovnako tak dorazili aj toľko očakávané posily. Pre Ľudovíta nastal čas vyraziť. V močaristej a nestálej oblasti sa aj tak postupovalo veľmi zle. Väčšina vojska pochodovala peši po nábreží Nílu, po samotnej rieke sa plavili lode so zásobami a ďalšími jednotkami. Medzitým umiera na konci novembra ťažko chorý sultán Al-Salih, no jeho smrť bola z dobre známych dôvodov zatajená.

Po mesiaci pochodu narazilo vojsko križiakov na silne opevnené mesto Mansura, bránené 70-tisíc mužmi veliteľa Fakhr-Al Dina, väčšina z nich žijúca v stanovom postavení pred mestom. Zaútočiť na Mansuru by neprinieslo len zdržanie, ale aj straty, ktoré by mohli celú výpravu zahatiť. Európania sa ďalších šesť týždňov nedokázali nikam pohnúť pre všade navôkol zatopené územia, až kým im miestny koptský kresťan neukázal brod, kadiaľ bolo možné prejsť. Cez (pre armádu) úzky brod sa šlo ešte ťažšie ako doteraz, a tak bol zostavený akýsi predvoj na čele s Robertom z Artois, bratom kráľa, ktorý mal jasný rozkaz vyhýbať sa akýmkoľvek stretom s nepriateľom od Mansury. Robert ale neodolal.

Delta Nílu je oblasť veľmi ťažko prístupná; je plná močiarov, ako aj rozvodnených, mohutných a nestálych tokov. Káhira, prvý cieľ križiakov na ceste do Jeruzalema, je takmer úplne dole na okraji mapy, kde sa vlievajú všetky veľké toky.

S kráľovým bratom boli aj templári a oddiel grófa Williama zo Salisbury, ktorí sa mu snažili jeho „nápad“ vyhovoriť. Robert bol však toho názoru, že nečakaný útok zastihne nepriateľa nepripraveného a ten napokon rýchlo padne. Islamskí bojovníci nachádzajúci sa pred bránami mesta boli skutočne zaskočení, väčšina sa nachádzala vo svojich stanoch, a nie na bojových pozíciách. Sám Fakhr-Al Din bol zabitý uprostred stanov snažiac sa burcovať svojich. Zostávajúce moslimské vojsko sa stiahlo za hradby prenasledované Robertovými oddielmi.

Obrancovia sa však v meste preskupili a tentokrát oni zaskočili Európanov. Križiaci boli v úzkych uličkách Mansury zmasakrovaní, obrancovia na nich pálili šípy väčšinou zo striech. Robert aj William zo Salisbury taktiež padli. Podľa dobových záznamov prežilo len päť (!) templárov z 290, ktorí vbehli do mesta. V Mansure a jej okolí stratili križiaci medzi 15- až 30-tisíc bojovníkov a ďalšie tisíce sa dostali do zajatia.

Sám Ľudovít sa ocitol v ťažkej situácii: predvoj bol zničený, kým jeho lukostrelci kdesi vzadu ešte ani nevstúpili do brodu. Jediné, čo pritom mohol očakávať, bol moslimský protiútok priamo na neho. Ten aj prišiel, no kráľovské oddiely vytvorili dobrú obrannú líniu, ktorá vydržala, pokým sa na miesto nedostavili lukostrelci. Ich ostré šípy potom nepriateľa zahnali späť do Mansury. Kráľovské vojsko sa dostalo až pred mesto, tam, kde boli pôvodné stany obrancov. Bolo však už príliš slabé na ďalší postup nepriateľskou krajinou.

Svätý kráľ v moslimskom zajatí

Oslabenú a otrasenú križiacku armádu na čele s kráľom Ľudovítom čoskoro postihla ďalšia séria katastrof: na pochod proti nim sa vydal novomenovaný sultán a syn zosnulého Al-Saliha Turan Shah; skúsený a schopný veliteľ templárov de Sonnac bol zasiahnutý priamo do hlavy, prišiel o oko a o pár dní svojim zraneniam podľahol; a aby toho nebolo málo, moslimskému loďstvu sa na Níle podarilo poraziť kráľovské lode, čím Európanov úplne pripravili o zásoby. Písal sa február 1250. Armáda sužovaná hladom, chorobami a krvavými nájazdmi nepriateľa zostávala zakliesnená vo svojom postavení kdesi uprostred severného Egypta ďalšie mesiace.

Psychicky ťažko skúšaného kráľa, ktorý zo svojho stanovišťa musel deň čo deň hľadieť na zohavené telo svojho brata Roberta, vyvesené na bráne Mansury, taktiež začali trápiť žalúdočné nevoľnosti. Napokon v apríli rozhodol konečne nariadiť ústup späť cez brod a dúfať, že sa mu podarí nejako sa dostať do Damietty. Jeho modlitby však neboli vyslyšané ani tentokrát. Len čo saracéni zistili, že sa rytieri začali sťahovať, zaútočili na ich stanovište. Kráľ bol už v takom biednom stave, že ho zvíjajúceho sa v bolestiach poľahky zajali. Keby sme túto situáciu prirovnali k dnešku, bolo by to asi také, akoby Iránci zajali ťažko chorého amerického prezidenta. Spolu s kráľom sa vzdala aj celá jeho ešte nedávno taká mocná a početná armáda.

Hneď po jeho uväznení sa začali rokovania o tom, za koľko sa najmocnejší muž sveta vykúpi. Nakoniec sa zaplatila suma v hodnote 400 000 livres tournois, čo bola asi tretina ročného rozpočtu kráľovstva. Touto sumou však Ľudovít nevykúpil len seba, ale aj všetkých svojich preživších poddaných vrátane tých, ktorí sa nachádzali na konci stredovekého hodnotového rebríčka. Ani po týchto strastiach sa francúzsky kráľ nevrátil domov. Naopak, cestoval po blízkovýchodných mestách patriacich križiakom, ako boli Akkon, Siddon, Jaffa či Cézarea, kde pomáhal organizovať ich obranu.

Napriek tomu, že bola Siedma križiacka výprava takýmto neúspechom, aj vďaka nej padla celá moslimská dynastia Ayyubidovcov a nahradená bola mameluckými rodmi.

Ôsma križiacka výprava

Po návrate späť do Francúzska pokračoval Ľudovít IX. vo svojej tradičnej mierumilovnej politike, ako aj štedrej podpore vedy a umenia. Tak napríklad práve v tomto období bola dokončená masívna encyklopédia s názvom Speculum Maius („Veľké zrkadlo“), ktorá zahŕňala neuveriteľných 80 kníh, bola neprekonanou až do 18. storočia a obsahovala informácie najmä z prírodných vied a dejín. Toto pokojné obdobie Ľudovítovej vlády trvalo celých dvadsať rokov. Okolo roku 1260 sa však situácia na Blízkom východe opäť dostávala do bodu varu. Tentoraz však, prekvapivo, nie pre miestne moslimské štáty, ale pre nového nepriateľa z ďalekého východu: Mongolov.

Mohutná mongolská armáda v roku 1258 nečakanou silou dobyla Bagdad – sídlo kalifa – a o dva roky nato padol aj Damask. Bolo jasné, že ďalšie na rane sú križiacke štáty nachádzajúce sa na pobreží Stredozemného mora. Moslimskí Mamelukovia taktiež viedli akúsi partizánsku vojnu proti Mongolom, čo celkovú situáciu križiackych štátov ešte zhoršovalo. Antiochia nakoniec padla v roku 1268.

Väčšina európskych mocností v tejto dobe už takmer úplne stratila záujem o dianie na Blízkom východe. V Anglicku zúrila občianska vojna a talianske štátiky vrátane pápežského viedli neustále vojny so Svätou ríšou rímskou nemeckého národa o nadvládu nad Sicíliou a ďalšími časťami Apeninského polostrova. Jediný, kto teda opäť vypočul volanie bratov z východu, bol Ľudovít... Hoci ho celý dvor aj tentoraz odhováral, starnúci kráľ si ako zvyčajne nedal povedať. Treba však dodať, že na výpravu bol lepšie pripravený ako materiálne, tak aj skúsenostne.

Každá križiacka výprava bola udalosť celoeurópskych, nielen národných pomerov. Aj teraz, hoci bola opäť pod patronátom Francúzov, sa na výprave chystali zúčastniť kontingenty a významné osobnosti z Anglicka, Španielska či Talianska, ako boli budúci anglický kráľ Eduard I. či králi Sicílie a Aragónska. Časť tejto armády pristála 18. júla 1270 v dnešnom Tunisku nachádzajúcom sa už na západnej polovici severnej Afriky. Z Tuniska potom plánoval postupovať pozdĺž pobrežia cez Líbyu do Egypta a ďalej až do Jeruzalema. Mesto Tunis bolo slabo bránené neočakávajúc takého mocného nepriateľa, akým boli križiaci. Tunis, postavený na rozvalinách bájneho Kartága, bol preto rýchlo dobytý. Potom ale prišla tragédia.

Európania trpeli v sparnom Tunisku nedostatkom pitnej vody, čo sa začalo na vojakoch, nenavyknutých na púštne podmienky, veľmi rýchlo aj prejavovať. Dokonca aj obaja kráľovi synovia Ján a Filip ochoreli na dyzentériu, čo je vysoko infekčné ochorenie postihujúce hrubé črevo, a Ján chorobe zanedlho podľahol. Kráľa táto udalosť nesmierne zasiahla a je možné, že urýchlila aj jeho skon; Ľudovít totiž už v auguste sám ťažko ochorel na dyzentériu a veľmi rýchlo začínalo byť jasné, že sa zo svojho stavu už nezotaví. Umiera 25. augusta 1270. Pred skonom sa obrátil k svojej dcére a povedal jej: „Teraz vstúpim do Domu Božieho... Poslúchaj, dcéra moja, svojho manžela. Vždy sa usiluj konať vôľu Božiu, a to pre neho, nie pre nádej v odmenu či strach z trestu.“ Posledné kráľove slová boli: „Jeruzalem! Jeruzalem!“

Po skone veľkého kráľa sa vojska ujíma jeho brat Karol z Anjou, kráľ Sicílie, ktorý vyrokoval dohodu s emirom Tuniska Mohamedom I. Tuniský emirát sa stal vazalom Sicílskeho kráľovstva, vyplatil mu sumu 210-tisíc zlatých uncí, zaviazal sa odvádzať ročný tribút a povolil vyznávanie kresťanstva na svojom území. Za to sa franko-sicílska armáda stiahla z Afriky. Až po týchto udalostiach sa na miesto dostal Eduard I., následník anglického trónu. Eduard chcel v boji pokračovať, čo však Karol odmietol jednak kvôli už uzavretej dohode a jednak kvôli tomu, že sám už mal celého dobrodružstva plné zuby. Karol sa teda so svojím vojskom stiahol späť na Sicíliu. Eduard sa však svojho sna o dobytie Jeruzalema nevzdal.

Koniec éry križiackych výprav

Eduard sa so svojím maličkým kontingentom necelých tisíc mužov doplavil do mesta Akkon, čo niektorí historici považujú za pokračovanie Ôsmej križiackej výpravy, ale vo všeobecnosti sa hovorí o novej, Deviatej výprave. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo zachrániť mesto Tripolis (v dnešnom Libanone), no pre celkovú slabosť svojho vojska sa, paradoxne, spojil s mongolským chánom Abaghom. Chánov útok proti sultánovi Bajbarsovi sa však končí celkovým nezdarom a Abaghovi vojaci sa zo scény sťahujú. Princ Eduard sa teda nakoniec rozhodol podpísať mierovú zmluvu so sultánom Bajbarsom, aj keď v kútiku duše stále sníval o dobytí Jeruzalema. Krátko nato došla do Akkonu správa, že anglický kráľ Juraj III. umrel, čo znamenalo, že novým kráľom sa stane práve princ Eduard. Eduard sa teda vydal domov na korunováciu a upevnenie moci veriac, že sa na Blízky východ opäť raz vráti, avšak domáce pomery mu to nikdy nedovolili.

Po Eduardovom odchode to už šlo s križiackou prítomnosťou na území Palestíny z kopca. Sultánovi Bajbarsovi sa darilo dobýjať jednotlivé ich oporné body a jeho nasledovník Al-Ašraf Kálil sa ocitol pred poslednou baštou kresťanstva na Blízkom východe – Akkonom. 18. mája 1291 Akkon padol.

Wikimedia.org