Progresívci ako koleso, čo udrží Igora Matoviča nad hladinou

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Mohlo sa už zdať takmer isté, že politickú budúcnosť Igora Matoviča a jeho hnutia definitívne pochovajú budúcoročné parlamentné voľby. V posledných mesiacoch prišiel o výrazné tváre ako Veronika Remišová či Branislav Škripek. Jeho nápad s kresťanskou platformou „Odvážne“ pôsobil skôr zúfalo. A rezerváciu Námestia SNP okolo 30. výročia Novembra 89 si mnohí vyložili ako snahu uzurpovať si toto dôležité výročie pre OĽaNO.

No Matovič minulotýždňovou tlačovkou pred Národnou radou prešiel do protiútoku. Kritizoval aktivistov Za slušné Slovensko, Kiskovu novú stranu, no predovšetkým sa vymedzil voči PS/Spolu. A možno tým zakopol o emóciu, ktorá mu pomôže bezpečne preplávať aj do ďalšieho parlamentu.

Medzi časťou opozičných voličov totiž existuje dopyt po určitom vyhranení sa voči progresívcom. Títo ľudia berú na vedomie, že pre skoncovanie s vládou Smeru bude nutné povolebné spojenectvo pravicových strán so stredoľavým Progresívnym Slovenskom. No počas predvolebnej kampane, keď sa rozhoduje o relatívnych pomeroch síl v hypotetickej budúcej koalícii, považuje táto skupina voličov pomenovanie rozdielov v programoch, ideológiách, lídroch i štýle za prípustné, ba žiaduce.

Alojz Hlina si pre takéto vymedzenie sám zviazal ruky vďaka predvolebnému paktu o neútočení, na ktorý s PS/Spolu pristúpil. Richard Sulík dlhodobo pomenúva niektoré ideologické a programové rozdiely medzi jeho SaS a progresívcami, no robí tak len opatrne – zrejme preto, aby príliš agresívnou kampaňou voči potenciálnemu povolebnému spojencovi neodstrašil zase inú početnú skupinu opozičných voličov – tú, ktorá sa obáva, že široká koalícia sa hneď po získaní moci rozháda a rozpadne.

Dopytu časti voličov po vyhranení sa voči PS/Spolu tak posledný týždeň vychádza v ústrety najenergickejšie Igor Matovič. Robí to svojským, matovičovským spôsobom. Teda nie jemnou debatou o programových rozdieloch či napríklad nejakou prenikavou konzervatívnou kritikou ľavicovo-progresívnej ideológie. Nie, namiesto toho v predvčerajšom facebookovom statuse naznačuje, že história sa môže zopakovať. A podobne ako sa v roku 2016 Radoslav Procházka nestal „gazdom pravice“, ani Michal Truban by sa ešte nemal cítiť ako „budúci premiér“. Kádrovanie potenciálnych koaličných partnerov zo strany PS/Spolu tak nie je na mieste. Igor Matovič tiež pripomína, že napríklad Miroslav Beblavý nie je žiadna „nová tvár“ v politike...

Veľa sa tomuto komunikačnému štýlu dá vyčítať. No časť voličov môže oceniť, že Matovič sa aspoň voči PS/Spolu snaží nejako vymedziť a neprijíma dominanciu tejto stredoľavej strany v budúcej koalícii ako dopredu danú konštantu.

Prečo by SaS, OĽaNO a KDH mali ešte pred volebnou kampaňou prijať ako hotovú vec, že vládu bude zostavovať PS/Spolu a premiérom bude Michal Truban? Zvlášť po minulých skúsenostiach so Sieťou, ktorá sa tiež pred voľbami cítila hegemónom. Prečo by sa ostatné opozičné strany mali vzdať ambície uhrať vo voľbách výsledok, aby mali voči progresívcom čo najsilnejšiu vyjednávaciu pozíciu?  

Okrem toho, predsedovi OĽaNO nahral nechtiac aj Michal Truban. Jeho slová, že si „nevie predstaviť“ spoluprácu s Igorom Matovičom, vyzneli akoby po Smere, SNS, ĽSNS (a čiastočne Sme rodina) vylučoval zo spolupráce ďalšiu stranu. Nevyzerá dobre, keď vylučujete zo spolupráce príliš veľa subjektov. V skutočnosti mal Truban skôr na mysli, že spolupráca bude ťažká.

V júnovom prieskume agentúry Focus malo OĽaNO preferencie 5,1-percenta. Každý hlas bude pre hnutie Igora Matoviča dôležitý. Ak sa mu podarí ustrážiť jemnú hranicu medzi predvolebným vymedzovaním sa voči PS/Spolu a nezarúbaním si cesty k povolebnej spolupráci, môže mu to pomôcť preplávať do budúceho parlamentu.