Kto nás bude reprezentovať po voľbách 2020?

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Komunistom sa po roku 1989 podarilo viacero úspechov. Pretransformovali zdiskreditovanú stranu na SDĽ, boli sebavedomí vo VPN, z čoho neskôr vznikla hlavná postkomunistická sila, osvojili si nacionalizmus. To všetko viedlo k vytvoreniu spoločenskej väčšiny, ktorú ešte viac revitalizoval Robert Fico.

Pochopiť tento úspech si vyžaduje ešte dve veci. Pozrite sa okolo, ako dopadli bývalé komunistické a postkomunistické strany v Poľsku, Česku, Maďarsku. A všimnite si, ako cieľavedome Fico integroval do svojho tábora aj kresťanov.

Pamätám si na prieskum z roku 2005, ktorý ukázal, že hoci veriaci voliči sa identifikovali najmä s KDH, väčšina tých, ktorí o sebe hovorili, že chodia pravidelne každú nedeľu do kostola, sa už hlásila k Smeru. Fico sa im prihováral a prestal ich strašiť, išlo o sociálnu kartu, národný program, stretanie s kardinálom Korcom, napokon o agendu ochrany definície manželstva, odmietnutie Istanbulu a podobne.

Pred voľbami 2020 tento proces pokračuje. Ficova sociálna politika je už dlho prorodinná, jeho dotované opatrenia (obedy, vlaky, odvody), pre niektoré rodiny takmer zdvojnásobili rodinné prídavky a odpočty. Možno očakávať, že v kampani toho bude ešte viac.

SNS tiež ide týmto smerom, viď výzva veľvyslancom, účasť na pochode Hrdí na rodinu, je za tým už dlhšia práca a angažovanie poslanca Bernaťáka, teraz Danko pozýva na svoju kandidátku stranu KDŽP, usiluje teda o podporu kňaza Kuffu v kampani.

Týmto smerom ide aj Kollárova strana Sme rodina, z kuloárov počuť, že aj oni ponúkajú kresťanom miesto na kandidátke, plus ich program bude myslieť najmä na záujmy a peniaze pre rodiny. Plus táto strana má ešte jednu vec, má Milana Krajniaka, ktorý má pre agendu cit a dokáže ju hájiť.

A teraz prejdime na zvyšok spektra.

Kiskova strana, ktorá bojuje o miesto SDKÚ, má vo svojich radoch dvoch politikov, Remišovú a Šeligu, ktorí sa občas tvárili, že im ide o konzervativizmus. Lenže dajte si tú námahu a nájdite jednu-dve témy a skúste obhájiť ich integritu.

Juraj Šeliga sa ešte pred vstupom do politiky začal posúvať doľava a dnes stojí viac vľavo ako Radoslav Procházka. Veronika Remišová o sebe hovorí, že je "pripravená" byť ministerka vnútra (čo je piaty rezort/post, na ktorý ašpiruje z opozičnej lavice bez toho, aby mala rešpekt v danom rezorte), Remišová tiež predkladala viacero prorodinných opatrení, ale chýba jej integrita – pri hlasovaniach, ktoré dnes dráždia liberálov (napr. Istanbul), sa hlasovaniu radšej vyhne.  

Keď sa pozriete na Remišovú so Šeligom, ale aj na samotného Kisku, ktorý v téme definície manželstva trikrát zmenil názor, pochopíte, že z toho dzurindovský švindeľ na kresťanov nebude.

Matovič, ktorý mal na kandidátke charizmatikov z cirkvi aj rôznych denominácií, dokázal z opozičnej lavice predviesť toľko vrtochov a hádok, že vie predstaviť názov frakcie, ale ani jedno meno.

A Hlina ide do volieb s dohodou s Progresívcami. Tlačovka novej generácie politikov (poslanec Beblavý prepáči) bola najväčšia politická hlúposť leta. Rozpory začali už na nej, keď sa rozhodli byť súčasne lídrami v témach a súčasne neútočiť, svoje priložili obe strany aj následné dni, keď PS povedalo, že na téme zmeny definície manželstva bude trvať, a Hlina povedal, že neútočenie neznamená, že nebude konfrontácia. Čítanie s porozumením už nie je téma iba pre školy.

Alojz Hlina ma už dlhšie nedokáže prekvapiť, ale spozornieť by mali tí, ktorí v eurovoľbách uverili, že KDH je schopné vnútornej obmeny.

Neozval sa totiž nikto, iba šedivý Jozef Mikloško. Politička a expertka na zahraničnú politiku Miriam Lexmann, ktorá chcela obnoviť celú EÚ, nepodnikla nič, rovnako ako Maroš Čaučík a ďalšie tváre z eurokandidátky, s ktorými mala prísť zmena.

A aby sme boli kompletní, vytrvalo mlčí aj Kresťanská únia. Hoci Hlinu a Matoviča poznajú, ich prístup stále neprerástol z osobnej na politickú rovinu, nové chyby dua Matovič/Hlina prehliadajú a spia spánkom šípkovej Ruženky.

Konzervatívci sa pozerajú a obzerajú, akoby žili v inom svete. Prosím, aj to je možnosť. Nie každý dokáže zareagovať na nástup liberalizmu, aj keď mu Lucia Ďuriš-Nicholsonová a ďalší sami ponúknu mobilizačnú tému a fotky do kampane.

Tak teda: kto nás to bude reprezentovať po voľbách roku 2020?

Áno, tie voľby rozhodnú iné témy, ale o to mi teraz nejde. Je pravdepodobné, že súčasná vládna koalícia bude voličmi potrestaná a vznikne nová vláda, otázka tohto článku ale smeruje za horizont volieb 2020.

Môže byť zle a môže byť aj horšie, na defétizmus však nie je pred voľbami čas ani miesto.

Optimálne vždy je, keď voliči vidia dôveryhodnú tvár aj program súčasne, keď vidia integritu. Tak tomu aj u nás dlho bolo.

Ale keď integrita chýba, čo rozhoduje potom?

Myslím, že je to zrejmé. V roku, keď si pripomenieme 30. výročie Novembra 1989, hrozí, že naše spektrum smeruje k nepríjemnému zjednodušeniu: na jednej strane budú posilnení liberáli, na druhej široká ľavicovo-nacionálna koalícia, ktorá bude čoraz viac hovoriť o záujmoch kresťanov. Ale aj o štáte v EÚ a ďalších sporoch Západu, ktoré znepokojujú konzervatívnych voličov.

Otázka, koho by to bola chyba, je banálna.

To, na čo sa práve pozeráme, je totiž ešte stále príležitosť. Chcem povedať, že v spektre je voľné miesto.

Poznámka po zverejnení textu.

V pôvodnom znení textu bola veta: "Veronika Remišová hovorí o sebe už ako o ministerke vnútra (..)." Poslankyňa Remišová sa na toto znenie mailom sťažovala, preto som vetu upresnil, teraz znie: "Veronika Remišová o sebe hovorí, že je "pripravená" byť ministerka vnútra (...)." Nerozumiem jej sťažnosti, keďže v rozhovore pre denník Sme povedala: "Ak to bude potrebné, som pripravená ísť do exekutívy, aj na ministerku vnútra." Táto veta zaznela potom, ako p. Remišová hovorila o programe, ktorý súvisí s prácou polície, bojom proti korupcii a pod.