Svet kresťanstva 20. júl 2019

Ako vznikli Arberešovia

Ján Krupa Oriente Cattolico
Ján Krupa Oriente Cattolico
Pápež František prijal na audiencii 25. mája 2019 takmer 6000 veriacich arberešskej eparchie Lungro.
Pápež František prijal na audiencii 25. mája 2019 takmer 6000 veriacich arberešskej eparchie Lungro.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Krupa

Oriente Cattolico

Ako vznikli Arberešovia
Arberešovia vo svojich krojoch. Foto: wikimedia

Arberešovia, ktorých slovenská verejnosť pozná skôr pod označením Italo-Albánci, putovali do Vatikánu pod vedením svojho eparchu Donata Oliveria pri príležitosti ukončenia osláv storočnice zriadenia svojej eparchie, ktorá sa nachádza na juhu kontinentálneho Talianska.

Pri stretnutí Svätý Otec pripomenul, ako pápež Benedikt XV. v čase, keď sa svet spamätával po prvej svetovej vojne, zriadením eparchie Lungro 13. februára 1919 vypočul potreby arberešskej gréckokatolíckej komunity.

V rámci osláv storočnice navštívili v júni minulého roka italo-albánsku eparchiu Lungro aj slovenskí gréckokatolícki hierarchovia Ján Babjak, Milan Chautur a Peter Rusnák, keď sa zúčastnili na výročnom stretnutí východných katolíckych hierarchov Európy.

Arberešovia alebo aj Italo-Albánci predstavujú národnostnú menšinu, ktorá žije na juhu Talianska. Vytvorili ju kresťanskí utečenci z Albánska, ktorí do tejto oblasti prichádzali predovšetkým od 15. storočia. Arberešovia obývali prevažne chudobné neúrodné kraje, čo v druhej polovici 19. storočia viedlo k ich masovému vysťahovalectvu do zámoria: početné komunity Italo-Albáncov dnes žijú aj v USA, Kanade, Brazílii a Argentíne.

Arberešovia si dodnes uchovali svoj jazyk, náboženstvo a zvyky. V Taliansku požívajú rozsiahlu kultúrnu autonómiu: arberešské knihy, múzeá, hudobné festivaly i rozhlasovú stanicu.

Bližšie informácie o historickom pozadí vzniku arberešskej gréckokatolíckej komunity v južnom Talianku a na Sicílii prináša publikácia Oriente Cattolico, ktorú v roku 2018 vydala Kongregácia pre východné cirkvi:

Italo-albánske eparchie v Taliansku

Dve dnešné eparchie, Lungro v Kalábrii a Piana degli Albanesi (kedysi Piana dei Greci) na západnej Sicílii, predstavujú z hľadiska kánonického práva výsledok dlhého a komplexného vývoja, ktorého počiatky treba hľadať v pozvoľnom prisťahovalectve albánskeho ľudu do rozličných regiónov Apeninského polostrova.

Spoločne s exarchátnym monastierom Santa Maria di Grottaferrata tieto cirkevné územné jednotky, podliehajúce bezprostredne Apoštolskej stolici a úplne autonómne medzi sebou, zastupujú v súčasnej dobe byzantský obrad v Taliansku.

V Grottaferrate sa zišli dve medzieparchiálne synody: prvá v roku 1940 so súhlasom Pia XII., druhá v rokoch 2004 – 2005 so schválením svätého Jána Pavla II. Obidve synody mali uznanie Kongregácie pre východné cirkvi.

Arberešské súostrovie

Medzi dvoma pobrežiami Jadranského mora – čo bola odpradávna oblasť intenzívnych kontaktov – došlo k prvému albánskemu migračnému prúdu medzi koncami 13. a 14. storočia. Malé skupiny, ktoré pochádzali väčšinou z oblastí okolo miest Drač, Ulcinj a Bar, sa usádzali na centrálnom a južnom talianskom pobreží až po západnú Sicíliu a živili sa takmer výlučne poľnohospodárstvom. Albánske kolónie, ktoré boli rozptýlené vo viac ako stovke lokalít a rýchlo absorbované hostiteľským obyvateľstvom, boli prítomné aj v Benátkach a na panstvách Benátskej republiky.

Po týchto prvých skromných migračných vlnách nasledovali masívnejšie exody, počnúc ústrednými rokmi 15. storočia v kontexte osmanského dobyvačného postupu na Balkáne, ktorému dlho a statočne odporoval albánsky národný hrdina Gjergj Kastrioti, známy pod menom Skanderbeg (1404 – 1468).

Historici dodnes diskutujú o dátumoch a okolnostiach toho, čo sa tradične považuje za prvý z troch presunov Albáncov do Talianska, konkrétne do Kalábrie a na Sicíliu medzi rokmi 1440 a 1448 v dobe kráľa Alfonza V. Aragónskeho.

Exodus trval až do druhej polovice 18. storočia, keď sa albánska komunita usadila v Brindisi di Montagna v regióne Basilicata, aby obrábala tamojšiu pôdu, feudum Sanseverinovcov, kniežat Bisignana, do ktorých rodiny vstúpila Skanderbegova pravnučka Irena Kastrioti.

V priebehu 15. storočia, vďaka ich oceňovaným vojenským schopnostiam, ktoré z nich robili platnú oporu aragónskej koruny proti anjouovským rivalom, jednotky albánskych vojakov založili niekoľko osád v regiónoch Apúlia a Molise, zatiaľ čo na Sicílii okolo roku 1467 rozličné rodinné skupiny, ktoré sa odvolávali na príbuzenské zväzky so Skanderbegom, dostali povolenie usadiť sa v existujúcich obciach Contessa Entellina, Palazzo Adriano a Mezzojuso.

Keď do rúk Turkov padli mestá Kruje a Skadar, nasledovali ďalšie migračné vlny, ktoré priviedli na talianske pobrežie zástupy utečencov, často v takých podmienkach, ktoré desili ich súčasníkov, ako spomína pápež Pavol II. v liste Filipovi Burgundskému, ktorý citoval Pietro Pompilio Rodotà v treťom zväzku svojho slávneho diela Dell'origine, progresso e stato presente del rito greco in Italia (Salomoni 1763).

Dlhú dobu nezastaviteľná impozantná osmanská expanzia, ktorej v roku 1534 padla za obeť pevnosť Corone, oculus dexter Benátskej republiky, vyvolala ďalší exodus Grékov a Albáncov. Do bezpečia ich dopravili lode, ktoré poslal miestokráľ Sicílie don Pedro z Toleda. Usadili sa v rozličných lokalitách južného Talianska a na Sicílii. Neskôr sa vyskytli ďalšie, ale menej konzistentné migračné epizódy z osmanského Albánska na talianske pobrežie, do regiónu Molise v poslednej štvrtine 17. storočia a do Villa Badessa v regióne Abruzzo a do regiónu Basilicata v 18. storočí.

Takto sa v priebehu štyroch storočí vytvoril „pod šťastným nebom Talianska“, ako píše Rodotà, malý etnický, jazykový a náboženský vesmír, takzvaná Arberia, ktorú tvorí skutočné „súostrovie“ arberešských komunít a ktorá siaha od regiónu Abruzzo po západnú Sicíliu, cez regióny Kampánia, Molise, Basilicata, Apúlia a Kalábria. Vo všetkých týchto regiónoch boli arberešské osídlenia až do pomerne nedávnej doby hlavne vidieckeho typu v riedko osídlených oblastiach, ktoré tu a tam nie sú ľahko dostupné. Súčasní učenci poznamenali, ako príspevok albánskeho obyvateľstva, ktoré sa vyznačovalo pozoruhodnou mobilitou, podporil hospodárske oživenie depresívnych, opustených oblastí, ktoré boli vo výraznom demografickom úpadku. Historici však neopomenuli ani to, že medzi prisťahovalcami a miestnym obyvateľstvom sa vyskytli chvíle veľkého napätia.

Nechýbajú príklady tohto nie vždy ľahkého spolužitia. Odhliadnuc od náboženských aspektov postačí spomenúť spory medzi obyvateľmi mesta Acri a „Albáncami usadlostí Sancto Adriano (1492)“; žiadosť mesta Cosenza a priľahlých osád na miestokráľa, aby odizoloval „na obmurovaných pozemkoch“ ich albánskych susedov, ktorých považujú za agresívnych a nebezpečných (1509); trýznenie, ktoré museli znášať Coronei [= Albánci] z osady Barile zo strany baróna a miestnej aristokracie (1551).

„Vicekráľovská vláda - sumarizuje jeden autor -  znížila utečencom dane a priznala Coroneiom špeciálne príspevky [...]. Ale v skutočnosti Albánci viedli chudobný život: Španielsko, najmä keď bolo nútené upustiť od svojej východnej politiky, pri ktorej sa spoliehalo na ich pomoc, neurobilo nič pre zlepšenie ich životných podmienok [...]; a bieda občas nútila nešťastných kolonistov k zločinu. Na niektorých miestach si získali povesť ľudu, ktorý sa venuje pirátstvu a rabovaniu.“

Z celkového pohľadu však niekoľkostoročné dejiny arberešského sveta nezažili „skutočne dramatické etnické spory“. Erózia ich kultúrnej identity, ktorá bola pokúšaná predovšetkým v cirkevnej oblasti, bola celkovo obmedzená. Albánske dialekty, ktoré všetky patrili k toskánskej alebo južnej vetve tohto štýlu, zostali zachované vo väčšine komunít v regiónoch Molise, Kampánia, Apúlia, Basilicata, na Sicílii, a predovšetkým v Kalábrii, autentickej pevnosti Arberie, s obcami Acquaformosa, Castroregio, Cerzeto, Civita, Falconara Albanese, San Demetrio Corone, San Giorgio Albanese, Firmo, Frascineto, Plataci, San Basile, San Benedetto Ullano, San Cosmo Albanese, San Martino di Finita, Santa Caterina Albanese, Santa Sofia d‘Epiro, Spezzano Albanese a Vaccarizzo Albanese v provincii Cosenza; a obce Caraffa, Carfizzi, Marcedusa, Pallagorio, San Nicola dell’Alto, Vena a časť obce Maida v provincii Catanzaro.

Mimo Kalábrie sa albánčina v rozličnej miere udržiava v Greci v provincii Avellino, v štyroch lokalitách v regióne Molise (Montecilfone, Portocannone, Ururi, Campomarino), v apúlijských obciach San Marzano di San Giuseppe, Chieuti a Casalvecchio a v piatich obciach v regióne Basilicata (San Costantino Albanese, San Paolo Albanese, v masíve Pollino, Barile, Ginestra a Maschito, v oblasti Vulture). Čo sa týka Sicílie, po albánsky sa stále ešte rozpráva v meste Piana, v obciach Santa Cristina Gela a Contessa Entellina. Albánsky jazyk prakticky zanikol v Casalnuovo d‘Africo v provincii Reggio Calabria a v najsevernejších arberešských osadách Villa Badessa v provincii Pescara.

Podľa sčítaní obyvateľstva v rokoch 1861, 1901, 1911 a 1921 sa počet Albáncov v Taliansku pohyboval medzi 55 453 až 80 282 osobami. V súčasnosti má arberešský ľud približne 100 000 duší, nielen v tradičných lokalitách, ale aj a hlavne v lokalite, ktorá bola definovaná ako diaspóra v diaspóre, ide o mestá (ako Palermo a Turín), do ktorých došlo k silnému migračnému pohybu, ani nehovoriac o vysťahovalectve Italo-Albáncov do zahraničia v rámci i mimo Európy.

Publikované s láskavým súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0