„Keď sa blíži koniec sveta, slnko sčernie a počasie je zlé, keď sa Fenrisulfur (vlk Fenrir) uvoľní, potom sa Askur Yggdrasill (strom) bude triasť pri veľkých zemetraseniach. V Ragnaroku (Koniec sveta) prídu tieto katastrofy. Vlk bude jesť slnko, loď Naglfar sa uvoľní, synovia Muspell sa zbláznia a zapália svet so Surturom ako ich vodcom, Zem sa ponorí do oceánu a hviezdy zmiznú z neba.” (Koniec sveta z Völuspá, zbierky islandských mýtov).
Toho dňa, 8. júna 1783, sa po sérii niekoľkotýždňových otrasov zem na juhu ostrova Island zrazu roztvorila. V dĺžke asi 23 km vznikli trhliny. Z asi 140 prieduchov začala ničivou silou prúdiť žeravá láva.
Roztavený čadič vyrazil do výšky viac ako 1 km. Rieky lávy boli pozoruhodne výdatné. Niektoré mali prietok 3 000 až 8 600 m3/s. Na porovnanie, cez Dunaj pretečie za sekundu približne 6 500 m3 vody. Erupcia nebola jednorazovou udalosťou. Denné lávové prúdy trvali 8 mesiacov a na zemský povrch sa dostalo neuveriteľných 14,7 km3 čadičovej lávy.
Toto množstvo by pokrylo celé mesto Boston (232 km2) s hrúbkou asi 63 m.
Takto, za okolností, ktoré pripomínali popisovaný koniec sveta, sa teda narodila sopka Laki.
Celková dĺžka aktivity Laki bola teda 8 mesiacov, od júna 1783 do februára 1784, ale v skutočnosti viac ako polovica lávy unikla v prvých štyridsiatich ôsmich dňoch erupcií.
Do ovzdušia sa dostal popolček a plyn bohatý na oxid siričitý aj fluór. Sčasti zostal v blízkosti zeme na Islande, z väčšej časti unikol do troposfery, odkiaľ ovplyvňoval globálne klimatické podmienky. Z mrakov, najmä v prvých mesiacoch, sa na zem lial kyslý dážď.
Bol dostatočne silný na to, aby vypaľoval otvory v listoch, zabíjali vegetáciu a dráždil pokožku. Erupcia dokopy uvoľnila až 8 Mt fluóru a 122 Mt oxidu siričitého.
Celkovo z toho 95 Mt oxidu siričitého reagovalo s atmosférickou vodou, pričom vznilo 200 Mt aerosólov kyseliny sírovej, z ktorej asi 10 % spolu s časťou popolčeka zostalo vo vzduchu viac ako rok. Toľko teda chémia.
reverend Jón Steingrímsson a epocha osvietenstva
Pár rokov pred touto katastrofou, v roku 1778, sa reverend Jón Steingrimmson a jeho manželka Þórunn Hannesdóttir Scheving presťahovali do idylického regiónu Sídla na juhu Islandu, aby tam on pôsobil ako pastor malého kostola v dedinke, dnes známej ako Kirkjubæjarklaustur.
Tento múdry a láskavý reverend bol niečo viac než jednoduchý kňaz. Jeho bohaté znalosti biológie a medicíny mu dokonca poslúžili, keď občas zasahoval ako lekár pri pomoci svojim farníkom. Jeho bádateľská zvedavosť, podporená solídnym vzdelaním a záujmom o mnohé ďalšie vedné odbory boli kľúčom k precíznemu pochopeniu reťaze udalostí odštartovaných toho pamätného 8. júna 1863.
Súhrou šťastných historických okolností sa vulkán prebudil v čase, keď už v Európe výrazne nastupovala éra osvietenstva. Empirizmus a experiment Francisa Bacona si neochvejne razili cestu pokroku. Rozvoj prírodných a humanitných vied dal základ pre vznik vedeckých spoločností. Tie sa začali systematicky zaoberať skúmaním prírodných javov.
V celej Európe a Severnej Amerike vznikali vedecké spoločnosti ako Académie Royale des Sciences vo Francúzsku, Americká filozofická spoločnosť a Kráľovská švédska akadémia vied. Poskytli platformu pre výmenu rozširujúcich sa vedeckých poznatkov.
Do roku 1783 boli najlepšie vedecké kapacity tej doby v úzkom, často aj v osobnom kontakte. Prostredníctvom vedeckých diskusií v týchto spoločnostiach uverejňovali svoje zistenia v rôznych vedných disciplínach a navzájom si vlastné závery aj oponovali.
Tak ako si reverend Steingrimsson začal zaznamenávať svoje skúsenosti s Laki, tak si aj iní takto zapisovali svoje vlastné pozorovania. Do roku 1783 viedol zvýšený záujem o priame pozorovanie prírody k vytvoreniu viac ako 115 meteorologických staníc v celej Európe, aj na Islande. Muži pracujúci v týchto staniciach pozorne sledovali variácie miestneho počasia, ktoré sa často menilo z hodiny na hodinu a poskytovali podrobné záznamy.
roky bieleho Slnka, suchej hmly, slabých monzúnov a tuhej zimy
Vďaka tomuto všetkému dnes vieme, že najmenej dva roky od júna 1783 zažila nielen Európa, Severná Amerika a severná Afrika, Sibír ale dokonca aj Čína bizarné a často významné vrtochy počasia.
Najskôr sa nad celým Islandom v priebehu niekoľkých dní vytvoril červenkastý opar spôsobený popolom a dymom, takmer zatienil Slnko a postupne výrazne znížil teplotu ostrova. Do 10. júna nórsky kňaz (Johan Brun) zaznamenal padajúci popol, ktorý uschol na listoch stromov, spálil trávu v Bergene a na juhozápadnom pobreží Nórska.
„Koncom júna zakryl opar prakticky celú Európu.“
V ten istý deň profesor Saemundur Magnusson Holm z Univerzity v Kodani v Dánsku napísal, že čierny popol zafarbil lodné plachty a pokryl lodné paluby, keď sa blížili k prístavu.
Medzitým sa opar, ktorý pozorovatelia niekedy označovali ako „suchá hmla“, rýchlo šíril. Slnko sa podľa pozorovaní zmenilo na „biele a prázdne, podobné mesiacu v splne“ a „plávalo v červenom opare“. Bolo ho možné pozorovať aj voľným okom bez tienenia. Ľudia niekedy cítili vo vzduchu síru či uhlie a tráva postupne vyschla.
V Prahe bol úkaz pozorovaný už 16. júna. A 18. júna sa opar objavil vo Francúzsku. 23. júna Gilbert White, duchovný v anglickom Hampshire, poznamenal, že vegetácia bola žltá a vyzerala „akoby sa spálila mrazom“. To všetko napovedá, že hmla so sebou nesie oxid siričitý.
Koncom júna zakryl opar prakticky celú Európu. Slávny švajčiarsky matematik Leonhard Euler zaznamenal na návšteve v Petrohrade „suchú hmlu“ 26. júna. Do 30. júna sa dostala až do Moskvy. V strednej Ázii geológ Ivan M. Renovantz oznámil v lete nezvyčajné mrazy, pretože opar udržiaval slnko pred otepľovaním zeme.
„Zvláštny mrak prišiel koncom júna do Tripolisu, neskôr prenikol do Sýrie.“
Vtedajší americký veľvyslanec vo Francúzsku Benjamin Franklin sa tiež zaujímal o zvláštne počasie. Franklin, diplomat a vedec preslávený experimentami s elektrinou, žil v Paríži aj toho leta roku 1783. Ako vážený člen niekoľkých vedeckých spoločností sa stretol s viacerými kolegami pozorujúcimi tento jav. Spoločne s niektorými ďalšími si nezávisle spojili túto „suchú hmlu“ s fenoménom sopečných výbuchov na Islande.
Zvláštny mrak prišiel koncom júna do Tripolisu, neskôr prenikol do Sýrie. V júli sa opar rozšíril do Bagdadu a aj do pohoria Altaj.
V Egypte si Constantine de Chasseboeuf, markíz z Volney, tiež všimol, že to leto roku 1783 bolo radikálne odlišné od iných liet. Od čias Herodota bolo Európanom známe, že v Egypte miesto dažďa monzún prinesie na jar rozvodnený Níl, zanechávajúc za sebou mokrú, úrodnú pôdu. V nej Egypťania pestovali svoje plodiny.
Markíz de Volney, ktorý zostal v Egypte až do roku 1784, neskôr napísal:
„… Níl opäť nevystúpil do priaznivej výšky a nedostatok sa stal neznesiteľným. Čoskoro, na konci novembra, hladomor v Káhire, zanechal takmer toľko obetí ako mor”.
Historici odhadujú, že počet obyvateľov Egypta sa v dôsledku hladomoru znížil o jednu šestinu.
Farské záznamy v Anglicku ukazujú aj prekvapivý dvojnásobný nárast počtu úmrtí v júli a auguste roku 1783, pravdepodobne z dôvodu respiračných ochorení spôsobených oparom a zrejme aj fatálnejším priebehom tuberkulózy.
V Severnej Amerike bola zima po erupcii extrémne studená a veľmi dlhá. Prístav Charleston v Severnej Karolíne zamrzol tak, že sa muži a ženy mohli na ňom korčuľovať. Vo februári 1784 plával ľad po rieke Mississippi až do New Orleans a ďalej do Mexického zálivu, kde sa netopil, ale zotrvával.
kruto skúšaný Island
Na Islande však bola situácia najhoršia. Ale nielen pre dusivý opar a chlad. Reverend Steingrimsson presne zaznamenal okrem preibehu erupcie aj výskyt zvláštnej nevídanej choroby, ktorá spôsobila nesmierne utrpenie ľudí, ale najmä oviec, koní a dobytka.
„Voľne sa pasúcemu dobytku akoby koža a mäso „hnijú” na chrbtoch, brucho sa nafukuje, ústa puchnú. Nesmierne bolesti kostí, kĺbov a zubov spôsobujú, že zvieratá prestávajú prijímať potravu a v mukách hynú. Zvieratá sa otrávili z fluórom kontaminovanej vegetácie,“ zaznamenal.
Počas niekoľkých mesiacov zomrelo viac ako 60 % všetkých hospodárskych zvierat na Islande, pričom následne Islanďania museli čeliť krutým zimám, a najmä v rokoch 1783-84 s desivo zníženou zásobou potravín.
V dôsledku toho medzi rokmi 1783 a 1786 zomrelo približne 10 000 ľudí (20 % najmä vnútrozemskej populácie Islandu) na hladovanie a choroby súvisiace s podvýživou. Toto obdobie je známe v islandčine ako moðuharðindil (Mist Hardships) – po slovensky Utrpenie hmly.
Napokon sa aj milovaná manželka Jóna, 66-ročná Þórunn, stala 7. decembra 1784 obeťou podvýživy.
francúzsko
Vo francúzskych písomných záznamoch z rokov 1783, a najmä zím 1784 a 1785, sa tiež všeobecne konštatujú katastrofálne zmeny počasia, ktoré vedú ku zbedačeniu veľkej časti obyvateľstva.
„Atmosféra v celej Európe bola naplnená zvláštnym oparom, že ani naozaj starí muži nikdy nič také nevideli. Slnko, hoci veľmi horúce, nemalo silu ho rozptýliť. Niekedy z okien presbytéria farnosti nebolo možné vidieť obec Chez-Paynaud. Obloha bola belavo sivá a Slnko, ktoré bolo počas dňa veľmi bledé, bolo pri východe a pri západe červenohnedé. Niekoľkokrát bolo v tejto hmle cítiť zápach. Hmla bola veľmi suchá a spôsobovala štípanie do očí. Postihnuté boli aj osoby, ktoré mali slabý hrudník. Aj keď vtedy severný vietor fúkal veľmi často, táto hmla trvala celé leto a až do konca septembra nebola úplne rozptýlená”.
Vinou prachu, ktorý čiastočne zakrýva slnko, bola zima 1784-1785 skorá a studená, a oteplenie len mierne a vlhké. Prišli záplavy na celom kontinente. Priemerné teploty na severnej pologuli boli v priebehu 2-3 rokov po erupcii o 1,3 ° C nižšie ako obvykle. Kyselina sírová dokonca poškodzovala plodiny v celej Európe, kde sa tvorili škodlivé rosy a mrazy (precipitáty síry).
„A tak sa ku kríze spoločenskej, daňovej, ekonomickej a kultúrno-ideologickej v podobe osvietenstva nepriamo pridali aj 2 zahraničné udalosti.“
Vo Francúzsku to síce na vypuknutie revolúcie ešte stále nestačilo, ale toto obdobie je historicky zaznamenané ako „začiatok sociálneho štátu”. Ľudovít XVI. totiž poskytol pre veľké nepokoje na odškodnenie roľníkom asi 3 milióny libier, čo predstavovalo asi 1 % z rozpočtu.
Podľa historika Emmanuela Garniera z Univerzity v Caen je priame spojenie medzi zmenami klímy s mrakom prachu a síry z rokov 1783-5 s revolúciou veľkým zjednodušovaním súvislostí. Neexistujú totiž hodnoverné údaje o presahu klimatických zmien priamo súvisiacich s výbuchom po roku 1785, ale najmä: francúzska revolúcia bola predovšetkým vyústením dlhodobej sociálnej a ekonomickej krízy medzi stavmi v spoločnosti.
Tým hlavným spúšťačom bola najmä vyčerpaná štátna pokladnica po nekontrolovaných výdajoch, zbytočnej vojne na severoamerickom kontinente, absencii zmysluplných reforiem daňového systému a myšlienky osvietenstva.
Vplyv výbuchu Laki teda nie je všeobecne prijímanou príčinou vzniku francúzskej revolúcie. Mnoho erudovaných historikov však dnes nepochybuje, že „vláčik rokov” mimoriadne nepriaznivého počasia, spojený s rastom cien poľnohospodárskych komodít, pretrvávajúci až do revolučného roku 1789, prispeli k celkovej nepohode a prehĺbeniu ekonomických rozdielov v spoločnosti.
Francúzi koncu tohto ťažkého obdobia hovoria: „La gâchette météorologique“ (meteorologická spúšť).
Po Laki prišli ešte prívalové dažde na jeseň 1787, horúčava jari 1788 a „veľké krupobitie". Tieto 3 prírodné úkazy podľa Emanuela Le Roy Ladurieho znížili úrodu roku 1788 o 30 % objemu. Ceny chleba, obilia a ďalších komodít medzi rokmi 1787 a začiatkom revolúcie stúpli o neudržateľných 20 %. A tak sa ku kríze spoločenskej, daňovej, ekonomickej a kultúrno-ideologickej v podobe osvietenstva nepriamo pridali aj 2 zahraničné udalosti: vojna za nezávislosť Spojených štátov a inferno z Islandu.
namiesto záveru
Vidno, ako málo stačí na to, aby pár náhod a zvláštne načasovaných okolností otvorili nečakané stavidlá osudu. V tomto prípade to znamenalo nečakane súvisiaci hlad a smrť v Egypte, utrpenie oviec na Islande, smrť asi 150 000 Európanov a nepriamo napokon aj gilotínu pre francúzskeho kráľa.
Áno, človek je spojený s prírodou. Odpradávna. Ale cez svoj priam nekontrolovaný rozmach, ľudskú pýchu a hlúposť viac, ako kedykoľvek predtým, prerastá hranice Zeme a programuje si svoj zánik.
Naozaj ešte dokážeme odhadnúť a odvrátiť budúcu hroziacu globálnu klimatickú katastrofu, s dôsledkami pravdepodobne oveľa väčšími ako tieto? Naozaj to vyriešia za nás naše deti a vnuci? Nie je už neskoro?
Martin Miko
Narodil sa v roku 1973 v Košiciach. Po absolvovaní LF UPJŠ v roku 1997 a kvalifikačnej atestácii v r. 2007 pracuje ako lekár kardiológ. Má štyri deti a vraj nadpriemerne inteligentnú manželku. Od roku 2010 žije a pracuje vo východnom Francúzsku. Je pozorným pozorovateľom nielen toho, čo sa deje tam, ale otriasajú ním i všetky turbulencie odohrávajúce sa na slovenskej politickej scéne.