Kultúra 16. júl 2019

Loli paradička je rodinný film, nie obsahom, ale tým, ako vznikol

Eva Čobejová
Eva Čobejová
Tento týždeň ide do kín slovenský film Loli paradička. Film vzbudil očakávania. Vytvoril ho otec so svojimi tromi deťmi. Také tu hádam ešte nebolo.
Tento týždeň ide do kín slovenský film Loli paradička. Film vzbudil očakávania. Vytvoril ho otec so svojimi tromi deťmi. Také tu hádam ešte nebolo.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Eva Čobejová

Loli paradička je rodinný film, nie obsahom, ale tým, ako vznikol
Kamila Mitrášová ako Veronka. Foto: Forum Film Czech Republic & Slovakia

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Takže ešte prv, než napíšeme čosi o filme, spomeňme rodinnú firmu Staviarsky, ktorá sa v Prešove venuje kreatívnym projektom. Na jej čele stojí otec Víťo Staviarsky (ročník 1960). Skončil filmovú priemyslovku, robil potom v Prahe kulisáka, ošetrovateľa v psychiatrickej liečebni a užíval si bohémsky život ohraničený socialistickou sivotou. Urputne si vydobýjal vlastný priestor pre slobodu.

Lenže potom sa musel ženiť, dieťa bolo na ceste, a tak sa bohéma rýchlo skončila. Mladý muž sa pokorne vrátil do Prešova. Pred šiestimi rokmi mi k tomu v rozhovore pre .týždeň povedal: „Nová rola otca a manžela ma začala veľmi baviť a baví ma dodnes. Popri tom, ako človek chce byť slobodný, ani som netušil, že dokážem byť aj taký konzervatívny.“

Keď sa narodila dcéra, prijali ho na scenáristiku na pražskú FAMU. No povinnosti hlavy rodiny jeho kariéru prevalcovali. Na školu nebol čas. Skúsil sa živiť písaním scenárov. Neuspel, deväťdesiate roky neboli pre začínajúceho filmára ľahké. A tak odložil písanie bokom a hľadal iný spôsob obživy. Aby rodina mohla fungovať. A dodajme, že táto investícia do rodiny sa ukázala ako veľmi prezieravá. Vrátila sa mu trojnásobne.

Stal sa z neho obchodník a začal predávať na trhoch a jarmokoch.Zdieľať

Víťo Staviarsky najprv pracoval u svojho otca v obchode ako predavač. Tak zistil, že ho baví komunikovať s ľuďmi a že je to vlastne celkom zaujímavá robota. Ako obchodník sa potom postavil na vlastné nohy, začal predávať na trhoch a jarmokoch. Keď sme robili rozhovor pred šiestimi rokmi (vyhral vtedy literárnu súťaž Anasoft Litera), trochu ľutoval, že sa musí rozprávať s novinármi, lebo v Mošovciach je práve dobrý jarmok. Aj naň hneď potom zamieril. A ďalší víkend zas na trhy do Štúrova. Od januára do mája mával voľno, jarmoky sa nekonali, nebolo komu predávať rôzne tie šeplety, ktoré k jarmokom patria. Preto písal knižky a scenáre. Aj tak môže fungovať umelecká duša. Hlavne keď žije na východe.

Víťo Staviarsky vraj svojim deťom zakazoval umelecké školy. Ale nevyšlo to, gény boli asi veľmi silné. A dnes tvoria kreatívny tím, aj spolu s otcom. Víťo Staviarsky by pokojne mohol používať slogan Hrdý na rodinu. Ale na predpremiére filmu bolo vidieť, že aj deti sú hrdé na svojho otca. Mal tú cestu k filmárskemu umeniu oveľa zložitejšiu ako oni, ale svoju tvorivosť napriek všetkému rozvíjal a nedal jej zakrpatieť.

Rodina stále žije v Prešove. Zdá sa, že tento hendikep – pôsobenie na východe – rodine skôr prospieva. Je dostatočne životaschopná a má stále aj svoj jarmočný biznis. Aj to posilňuje ich jedinečnosť, ako aj istú exotickosť a zemitosť. Otec sa venuje literatúre, dcéra píše detské knihy a produkuje filmy. Syn Juraj sa venuje hudobným projektom. Syn Richard tvorí scenáre, nakrúca filmy, ale prioritne sa vraj venuje jarmočnému predaju svietiacich a zábavných hračiek. Staviarski sú dnes na tento rodinný emblém pyšní.

Kamila Mitrášová a Michal Iľkanin vo filme Loli paradička. Foto: Forum Film Czech Republic & Slovakia

No a teraz všetci štyria vytvorili spolu film Loli paradička. Otec so synom Richardom napísali scenár a film režírovali, dcéra bola producentkou, syn Juraj vypomáhal so strihom. Otec sa navyše podieľal aj na hudbe. Napriek rodinnej zostave film netrpí rodinkárstvom. Keďže tím funguje, aj film je to zaujímavý. Taký vychodniarsky, veľa sa pije, mudruje, nadáva, filozofuje v krčme, bije aj miluje (no film je v tomto smere veľmi cudný).

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Ľúbostný príbeh medzi rómskym dievčaťom a bielym mužom s postihnutím je zasadený do prostredia, ktoré rodina dobre pozná – jarmoky, ľudové slávnosti, trhy. Nakrúcalo sa v reálnych prostrediach, žiadne naaranžované kulisy, samozrejme aj kvôli nízkemu rozpočtu. Ale vďaka tomu človek, najmä ten, čo nechodieva často na východniarske jarmoky, spoznáva veľmi exotický svet aj jeho zákulisie. Hoci to naozaj nie je dokument, no pri záberoch na jarmoky chápeme, že toto je autentické.

No najmä je tu silný príbeh. Najprv vyzerá nepravdepodobne, že by práve títo dvaja ľudia mohli mať niečo spoločné. Dva príliš odlišné svety, každý so svojím batôžkom trápení. Ale keď vidíte nesmierne pôvabnú Veronku (rómska študentka konzervatória Kamila Mitrášová), spoznáte, že ten rezignovaný „biely“ muž s hendikepom (výborný a veľmi civilný Michal Iľkanin) sa napokon zamiluje a uverí, že aj on by mohol byť šťastný.

Film má blízko k Hanákovmu skvelému dielu Ružové sny.Zdieľať

Lenže toto prostredie chudoby, vylúčenosti je aj kruté, selankám sa v ňom nedarí. Koniec síce nedostaneme na tanieri, na prvý pohľad vyzerá otvorene, ale viac nebolo treba dodávať. Divák si dokáže predstaviť, čo sa bude diať. Aj preto je predstavenie filmu ako romantická komédia trochu zavádzaním. Romantické komédie by sa mali končiť svadbou, či nie? Tu je koniec oveľa drsnejší, ale aj realistickejší.

Rodina Staviarskych: Otec Víťo, syn Richard, syn Juraj, dcéra Marka. Foto: Ondrej Rychnavský

Keďže film používa šarištinu, prirovnávajú ho k filmu Milky Zimkovej a Štefana Uhra Pásla kone na betóne. Áno, aj ten najprv vyzeral ako romantika, ale napokon to bol dosť drsný príbeh slobodnej matky vo východniarskej dedine. Ale možno má Staviarskych film bližšie k inému skvelému slovenskému filmu – k Hanákovým Ružovým snom. Nie je síce taký poetický ani filmová reč nie je až taká vybrúsená ako v Hanákových filmoch, ale v niečom sú si tie filmy podobné. V obidvoch sa láska pokúša prekonať rozdiely medzi dvoma veľmi odlišnými komunitami. A happy end sa nekoná, ale vôbec nie preto, lebo diskriminácia a rasizmus.

Určite sa bude v mnohých článkoch teraz rozoberať, ako film jasne ukazuje, že sú u nás Rómovia diskriminovaní a ako ich „bieli“ na východe odmietajú a ponižujú. Lenže Staviarski rómsku komunitu vidia realisticky. K Rómom pristupujú bez predsudkov, čo však znamená, že v ich filme môže byť Róm aj pozitívna, aj negatívna postava.

No scéna, v ktorej Milan obviní Veronku z krádeže, lebo čo iné sa dá od Rómky čakať, nemôže diváka emocionálne nezasiahnuť. Milanovo uvažovanie sa zdá pritom úplne logické. Koľkí z nás by uvažovali podobne? Ale tá scéna má silu zahanbiť nás. Ani Milanova matka rázne odmietajúca rómske dievča nie je žiadna obluda. A hovorí veci, ktoré by v jej situácii povedali mnohé matky. Keď to však vidíte na plátne, veľmi osobne prežívate tú nespravodlivosť, tú nelásku, bezcitnosť. Ale ani Rómovia vo filme nevzbudzujú iba ľútosť či súcit, naopak, niektorí sú vyslovene zloduchovia. O to viac potom filmu veríte.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0