Jana Mutňanská

Keď som prichádzala na stretnutie s americkou novinárkou a spisovateľkou, ktorá mala exkluzívne EMME poskytnúť rozhovor, cítila som obrovský rešpekt. Nielen preto, že jej zvučné meno v spisovateľských kruhoch veľa znamená, ale najmä preto, že má za sebou mrazivý príbeh. Áno, znásilnili ju. Ona to po dvadsiatich rokoch dala na papier, aby sa zo svojej bolesti vypísala. Znovu sa vracať do obdobia, ktoré sa snažila vytesniť, znova prežívať tie hrozné spomienky, to si vyžadovalo odvahu. A tak som horela nedočkavosťou, aká bude žena, ktorá to dokázala. Ešte predtým som sa však začítala do jej knihy Nájdem si ťa, ktorá sa dá kúpiť aj u nás. Písal sa júl 1984. Mladá novinárka a divadelná kritička Joanna Connors mala vtedy tridsať, keď sa jej „to“ stalo. Pracovala pre clevelandský denník Plain Dealer v Ohiu a mala v pláne večer robiť rozhovor s dramaturgom do mestského univerzitného divadla. Prišla však neskoro, adept na rozhovor odišiel. Namiesto toho ju tam čakal niekto iný. Na svojom krku zrazu pocítila čepeľ noža. Statný černoch ju hodinu znásilňoval spôsobom, ktorý žiadna žena nikdy nechce zažiť. Behajú z toho zimomriavky. Joanna si z tej chvíle pamätala nielen jeho hrubé tetovanie Dave, ktoré mal vyryté na ramene, ale aj slová, ktorá jej povedal, keď odchádzal – Ak musím ísť do väzenia, budeš mi chýbať. A keď vyjdem, nájdem si ťa.“ Potom ju pobozkal na pery a odišiel preč. Celá vystrašená vybehla von na najbližšie parkovisko a povedala obsluhe, že bola znásilnená. Okamžite išla do nemocnice a ohlásila to polícii. Následne ho chytili a odsúdili na sedemdesiatpäť rokov väzenia. Hoci tento príbeh vyzerá ako vystrihnutý zo strhujúcej detektívky, naozaj sa stal. Joannu poznačil na celý život. Videla som to na nej. Ten strach v očiach, ktorý mala, keď opisovala, ako ju tento hrozný zážitok poznačil, sa nedal zakryť. Keď hovorila o ľuďoch, ktorí ju v živote najviac ovplyvnili, zoznam bol krátky. Mama, otec a muž, ktorý ju znásilnil.

Ozaj, vedeli ste, že len na Slovensku má skúsenosť so sexuálnym násilím desať percent žien a s tým fyzickým až tridsaťštyri percent z nás? Lenže obete sa často o tom boja hovoriť, zo strachu, aby im neprischla nálepka tej, ktorá bola znásilnená, a tak mnohé prípady nikdy neohlásia. Preto sa štatistickým údajom celkom nedá veriť, pretože sú neúplné. A preto sa Joanna rozhodla o svojej skúsenosti prehovoriť. „Znásilnenie neublíži iba jednému človeku. Raní celú rodinu. Keď ma znásilnili, vytvoril sa vír, ktorý niekoľko rokov vťahoval všetkých okolo mňa,“ začínala svoju trpkú spoveď matka dvoch detí, ktorá sa priznala, že táto udalosť ju zmenila najmä v otázkach rodičovstva. „Často som bola príliš opatrná, neskutočne som sa bála, že by sa čosi také mohlo stať aj im. Samozrejme, každá matka má strach o svoje deti, ale u mňa to bolo až chorobné.“ Prvotný impulz, aby vyšla s pravdou von, dostala v čase, keď svoju dcéru Zoe vypredvádzala do vysokoškolského internátu. „Ona ani jej brat o ničom nevedeli, nikdy som sa k tomu nepriznala ani svojim najbližším sestrám či priateľom. Po tejto udalosti sa konal súdny proces, násilník bol odsúdený a ja som sa tvárila, že je všetko v poriadku.Lenže keď som prišla na pôdu univerzity, prepadol ma pocit úzkosti. Myslela som len na to, že sa to kedykoľvek môže stať aj jej. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo,“ pokračuje spisovateľka, ktorá trpela posttraumatickou stresovou poruchou.

Takisto depresiou, záchvatmi paniky, mala strach z verejného priestranstva a prenasledovala ju aj trichotillománia, čo je diagnóza, pri ktorej si trpiaci vytrháva vlasy. Ak to nebolo nutné, najradšej sedela doma a nevychádzala von. Také silné následky zanechal tento zážitok na jej psychike. „Každá žena po takomto šoku musí prejsť terapiou, ani ja som nebola výnimkou. Keď som sa stretla so ženami, ktoré prežili podobnú traumu a skúsenosť, zistila som jednu vec, ktorá nás všetky spájala. Že o tom nehovoríme. Je to tabu, ktoré sa bojíme odhaliť. Dôvody sú rôzne.Sama na sebe som zistila, že keď som s nimi začala otvorene rozprávať, tento pocit zrazu zmizol,“ pokračuje Joanna. Najmä písanie knihy bolo pre ňu liekom, ktorý jej pomohol prekonať bariéru o mlčaní. Hoci už aj predtým dávala na papier silné témy ako samovražda či predávkovanie heroínom, tu išlo o čosi viac. O odhalenie vlastnej duše. „Ženy sa pri čítaní tejto knihy spoznávajú, pretože veci, ktoré v nej opisujem, sú univerzálne zážitky a skúsenosti podobné tým, akými prešli ony. Keď čítajú o tom, že sa čosi také stalo aj niekomu inému, nemajú zo seba až taký zlý pocit. Mnohé ženy si dokonca myslia, že to bola ich vina a obviňujú sa,“ krúti nechápavo hlavou. A ja ešte viac. Len pri pomyslení na to, že by sa ma niekto takto dotkol, mi bolo nevoľno a zvieral sa mi žalúdok.

Vedeli ste, že len na Slovensku má skúsenosť so sexuálnym násilím desať percent žien a s tým fyzickým až tridsaťštyri percent z nás? Lenže obete sa často o tom boja hovoriť, zo strachu, aby im neprischla nálepka tej, ktorá bola znásilnená, a tak mnohé prípady nikdy neohlásia.

Joanna Connors hľadala dvadsať rokov cestu k tomu, aby sa vyrovnala so svojimi traumami, ktorých sa od znásilnenia nedokázala zbaviť. Nakoniec sa rozhodla, že muža, ktorý ju znásilnil, musí vypátrať. Ale nie preto, aby sa pomstila, skôr chcela pochopiť, prečo to urobil. Myslela, že sa jej takto podarí nájsť svoj vlastný vnútorný pokoj. „Zomrel vo väzení na rakovinu, keď mal štyridsaťtri rokov. Stalo sa to dva roky predtým, ako som začala písať svoju knihu. Ja to odpustenie beriem ako proces, nie ako bod, v ktorom sa rozhodnem, že si poviem – tak, a teraz ti odpúšťam. Je ťažké odpustiť človeku, ktorý mi takto ublížil, ale keď viem, aký trest dostal, viac sa k nemu približujem. Snažím sa. Ale keď sa pozriem na to, aký mal život, v akej rodine vyrastal a čo sa mu stalo, nikto si určite taký osud nezaslúži,“ naráža na chaotické detstvo násilníka, ktorého vychovával sadistický otec. „Hovorila som s jeho sestrami Charlene a Laurou, ich otec bol pasák a alkoholik, ktorý mlátil svoju ženu, zatiaľ čo deti sa na to prizerali. Obidve tieto ženy boli ako deti zneužívané, bojovali s drogovými závislosťami, pracovali ako prostitútky a samy boli znásilnené,“ priznáva Joanna, ktorá sa „delila“ o rovnakú bolesť. „Áno, ten muž bol monštrum, zmenil sa na násilného človeka, ktorý nemal žiadne city. Ale pochopila som, že ho stvorila príšera, takže som našla voči nemu aký-taký súcit,“ vylieva svoje srdce a pritom sa jej jemne zatrasie hlas. Akoby s tým démonom stále bojovala. Uznávaná spisovateľka a novinárka sa sama snaží pomáhať obetiam, ako je ona. „V meste, z ktorého pochádzam, existuje vynikajúce krízové centrum pre obete znásilnenia. Keď sa to stalo mne, bolo ešte veľmi maličké, teraz je jedno z najlepších v celej krajine. Je v ňom krízová linka pomoci a podporné skupiny, s ktorými som prepojená, lebo tam pomáham ako dobrovoľníčka. Snažím sa pomáhať, ako môžem, lebo viem, aké je to pre tie ženy ťažké.“ Najnovšie chce zorganizovať pochod, kde takéto obete pôjdu ulicami a nebudú sa hanbiť priznať, že sa im to stalo. Že boli znásilnené. Lebo aj to môže byť pre ne cesta, ako sa s touto životnou traumou vyrovnať. Tak, ako sa o to už celé roky snaží aj Joanna.

Znásilnená: Ako odpustiť mužovi, ktorý vás zneužil? Joanne to trvalo celé roky

Výber pre vás

Znásilnená: Ako odpustiť mužovi, ktorý vás zneužil? Joanne to trvalo celé roky

Súvisiace články

Výber pre vás