Zabijaci v Kathmandu, alebo miestny vodiči autobusu.

Dva dni po už skvôr spomínanej havárii sme sa rozprávali s Leenou a jej rodičmi, prečo boli a sú vždy tak vystrašení, keď jazdíme po meste na motorke. Chápal som,že jazdiť tu nie je zrovna moc bezpečné a skvôr to je adrenalínový šport. To čo som sa ale v ten deň dozvedel ma dosť zarazilo a trvalo mi hodnú chvíľu kým som to spracoval.

Asi každému kto navštívil Nepál alebo Indiu je jasné, že jazdiť na tunajších cestách = permanentné ohrozovanie svojho zdravia alebo života. Hlavne ak jazdíte na skútri alebo motorke. Neustále trúbenie, smog, prach sú len čerešničkou na torte. Každý si jazdí ako chce a pravidlá cestnej premávky dodržiava...no...nikto...ani ja :-). Leena mi vždy opakovala aby som si dával veľký pozor na tunajších autobusárov, ktorí okrem veľmi hlasných klaksónov, neustáleho predbiehania každého na ceste a nadávania na všetkých naokolo, majú v hlave zafixovanú ešte jednu vec, o ktorej som nevedel.

Už som si zvykol, že skoro každý vodič autobusu sa na mňa na ceste tlačí, často akoby ma náročky chcel z cesty vytlačiť. Preto sa im snažím vyhýbať, hlavne jazdeniu vedľa nich. Avšak, dalo by sa to pochopiť, lebo ak niekto jazdí v Kathmandu deň čo deň dlhé hodiny, tak jeho duševné zdravie jednoducho musí byť poznačené. Ono sa to nedá vysvetliť, to si každý musí zažiť na vlastnej koži (hoci som po poslednom článku o autonehode dostal email od niekoho, kto si myslí, že vie aké to je, lebo o tom niekde čítal). Ale k veci.

Pri rozhovore s Leenou a jej rodinou pár dní po autonehode sme sa dostali aj k téme toho, aké sme mali šťastie, že sme vyviazli len so zraneniami a zlomeninami. Tvrdili, že ak by do nás vrazil niektorý z autobusov, tak by sme boli natuti mŕtvy. Ok...hovorím....autobus je veľký, ale keď do vás vrazí, tak ešte nemusíte na 100% dať tomuto svetu dovidenia. No nie v Kathmandu. Tunajší autobusár po vrazení do chodca alebo motorkára sa po zabrzdení vráti s autobusom, pár krát po prípadne ešte živom človeku prejde...dopredu...a dozadu, aby sa uistil, že to daný šťastlivec neprežije. A potom sa snaží dostať na najbližšiu policajnú stanicu, aby ho svedkovia neubili k smrti, zaplatiť pokutu približne 18tisíc rupií (cca 150-160eur) za dopravný priestupok usmrtenia ako nehody.

Byť autobusárom v Kathmandu si vyžaduje členstvo v gangu a napojenie na políciu. Nikomu z nich sa nikdy nič nedokáže, lebo ak aj sú svedkovia, tak tí radšej pre pokoj svoj a svojej rodiny ostanú ticho. A tunajšia polícia je, nie veľmi užitočná. A nie, nejedná sa o výmysel. Mnoho ľudí, ktorých osobne poznám a aj moja manželka niečo podobné videli na vlastné oči. Raz jeden autobus vletel do davu ľudí, pár krát po nich prešiel a autobusár sa vyparil.

Prečo niečo podobné vlastne robia? No, sám dúfam, že v našich krajinách vodiči predsa len majú o niečo vyšie morálne zásady a aj pri zákonoch, ktoré by boli nastavené ako tunajšie, by niečo podobné nikto z nich neurobil. Hlavný problém v Nepále je výber medzi pokutou 18tisíc rupií na jednej strane a doživotným platením účtov za lekársku starostlivosť a ujmu na zdravý na strane druhej. A nakoľko akákoľvek zdravotná starostlivosť sa v Nepále platí keš...tak je výber jasný. Preto majú autobusári v hlave zafixované, že ak život človeka, ktorého zrazili neukončia nadobro, tak ich rodina môže prísť o všetko čo majú. Tunajšia vláda a polícia o tomto probléme samozrejme vie a pár krát sa spomenulo, že sa zákony zmenia, ale doteraz sa nezmenilo nič. A vychádzajúc z mojich vlastných skúseností sa nič pár dekád ani nezmení.

Ešte jedna pikoška. Po RingRoad okolo Kathmandu jazdila jedna autobusová spoločnosť, ktorej autobusári ukončili podobným spôsobom kopu ľudských životov. Po istom čase, s nimi ľuďia odmietali jazdiť, tak zmenili obchodné meno, prefarbili autobusy a jazdia dodnes.

Ak vás zaujíma viac kto som, čo robím. Prosím kliknite na fotku tu nižšie.