Ako som sa dostal do amerického väzenia

Leto je ošemetný čas, písať o politike sa človeku niečím protiví, aj keď má politiku rád. Leto má svoje tempo a napriek porekadlám v skutočnosti politike praje, veľa sa toho u nás počas letných dní rozhodne a udeje. Podobne je to aj inde, turbulentné dianie je v Británii, v Česku, v Poľsku či Rakúsku, kde sa krajiny chystajú na dôležité voľby, tých krajín je viac, politika a leto sú v skutočnosti ako sestry. A predsa.

Dvadsať rokov je dlhý čas, veľa sa zmení, niekto by azda povedal, že sa zmení skoro všetko, čo je dobrá príležitosť vrátiť sa v tomto texte do roku 1999.

Bol som vtedy na letnom programe v Spojených štátoch, ten program sa volal Work and Travel a išlo v zásade o to, že americká ambasáda vysokoškolským študentom udelila krátkodobé víza, s ktorými mohli cez letné prázdniny legálne pracovať za morom. V Amerike som bol už rok predtým, zo spomienok aj dolárov som viac-menej žil celý ďalší rok, do Ameriky som sa tešil, odkedy som sa z nej vrátil.

Plány boli veľké, nechcelo sa nám ísť do zábavného parku kdesi vo Wisconsine, túžili sme zostať pracovať v New Yorku. Rok predtým som tam strávil len pár nocí, bolo to nezabudnuteľné. V duši aj vreckách sme mali viac sebaistoty, v pasoch J-1 víza, chceli sme to skúsiť. Aspoň na pár dní. Veď odísť sa dá vždy.

Viacerí z nás, čo sme chceli ostať v NY, odišli. Peniaze sa míňali rýchlo, s prácou bol začiatočnícky problém, ubytovanie relatívne drahé, podmienky mizerné. Už ani neviem, či sme si tú izbu v odľahlej časti Queensu našli cez poľské alebo ruské noviny, tuším tie druhé. Bývali sme v niečom, čo znesie označenie ubytovňa, na prvom poschodí. Predpokladám, že to bolo nelegálne, Vladimir, ktorý tam býval s nami a ktorému sme platili nájom, von nechodil, až po zotmení, zuby mal tuším vybité, do reči mu nebolo.

Bývali sme pri metre, presnejšie pod metrom, išlo kúsok nad našimi oknami. Na hluk sa ale dá zvyknúť rýchlo. Horšie to bolo s vlhkosťou. V New Yorku je v lete vysoká vlhkosť, mokré veci v podstate nedokázali vyschnúť, v izbe žiadna klíma, nič. Strašne únavné, od rána, ale najmä v noci.

Nemali sme ani chladničku, v potravinách chladené nápoje nepredávali, tak sme museli kupovať drahšie oproti v deli, na rohu ulice. Spomínam si na tretinkové pivo s antinázvom Prime Time, stálo 50 centov. Označenie Pilsner bol podvod, ale nič lacnejšie v okolí nebolo. Uznanlivo nás bral jediný človek – bezdomovec, ktorý cez deň ležal pred tým deli, aj on ho pil, cheap but good, boli sme na jednej note.

Jedlo, ach jaj. Večer o 21. hodine zatvárali supermarket cez cestu, hodinu pred zavretím pravidelne zlacneli grilované kurča z asi troch dolárov na jeden, aby sa predalo. Pár minút pred ôsmou sme sa už zdravili s predavačkou za pultom. Keď sa kurča predalo skôr, chodili sme k číňanom, polovica kuraťa utopená v oleji s ryžou alebo hranolkami za 3,25. Čínska pani si nás po čase obľúbila, asi materinský súcit. Prešli sme na polievku a iné jedlá na oleji.

Najväčšie trápenie bola ale práca.

Bol začiatok júla, ktorýsi deň sme kráčali po jednej z nekonečne rovných ulíc na Manhattane a kto uvidel prvý tabuľu Job wanted, mal právo sa ísť spýtať prvý alebo miesto prepustiť. Urobil to iba raz a iba Simon, išlo o obchod s medzinárodným názvom House of Light a on hrdo povedal, že lustre predávať nechce. Aj tak tam nezobrali nikoho. Zrejme nám neverili, keď sme s unaveným pohľadom a slovanským akcentom tvrdili, že skúsenosti máme z takmer rovnakého obchodu zo Slovenska. Neverili sme tomu, už keď sme to vyslovovali.

Únava rástla ako tiene, raz podvečer som s jedným kamarátom vstúpil do reštaurácie, požiadali sme o stretnutie manažéra a spýtali sa na oznam pri vchode, že hľadáme prácu a môžeme robiť čokoľvek. Mlčal. Nechápali sme. Až keď sme odchádzali, sme si všimli, že všetci boli v tej reštaurácii veľkej ako telocvičňa Číňania.

Po pár dňoch sme našli pevné dno a konečne začali niečo robiť. Kamaráti robili na Times square v homosexuálnom bare (závidel som im), ja som robil poskoka nejakému Rusovi, ktorý nosil zásadne rifle Armani a volal nás ribjata. Raz nás priviedol pred mrakodrap, zvrchu viseli laná, malá lávka. Pozreli sme sa s kamarátom na seba a povedali si, že to je už za hranicou. Chcel sa iba zasmiať, kocúr jeden. Každý večer zavolal, na akej križovatke máme čakať na druhý deň, jeden večer sa neozval, asi týždeň sme robili zadarmo. Kamaráti z toho baru boli na tom podobne, vyplatili ich bizarne farebným malinovkami.

Najhoršia pracovná kombinácia, čo som mal, bola asi vtedy, keď som ráno rozbíjal ťažkým kladivom priečky v starých domoch a podvečer ženám umýval vlasy. Musel som si dávať pozor, aby som ich nepoškriabal po tvári. Bol som unavený a kolegom (gejom) som veľmi nesadol, naznačili mi, že moje talenty sú inde.

To už ale boli dobré časy, ráno som si pravidelne kupoval kávu s volským okom v žemli (salt-pepper-ketchup), k tomu Wall Street Journal kvôli názorovej strane, za prácou som cestoval metrom hodinu a trištvrte. Raz v nedeľu som po ceste do slovenského kostola stretol hádajúci sa slovenský pár, manželia v rokoch, sedel som hneď vedľa, bolo to trápne, prestúpili sme na rovnaký spoj, potom vystúpili na rovnakej zastávke, dali sa do reči. Volal sa Jano, robil maliara a zobral ma k sebe. Nič lepšie som v New Yorku predtým ani potom nezažil. Myslím, že vo mne videl druhého syna. Ten jeho žil doma, so starými rodičmi a oni s manželkou celé roky žili tu. Deti, myslím, že mali dve, im chýbali, ale o tom, prečo odišli bez nich, nikdy nehovoril. A ja som sa radšej nepýtal. Po práci kúpil za svoje malé pivo Budweisser, celý deň som počúval, ako je na východe (tom našom) všetko lepšie. Nie som Bratislavčan, takže ma to zrejme dráždi o stupeň menej, ale po asi dvoch týždňoch som už nevládal.

„Prečo potom východniari odchádzajú na západ?“ spýtal som sa ho.

Zastavil prácu, pozrel sa na mňa a úplne pokojným hlasom povedal: „Ak chceš pre mňa robiť, to sa už nikdy nepýtaj.“ Nepýtal som sa.

Mal som ho rád, videl som, ako sa prebíja, ako nedokáže dosiahnuť to najpodstatnejšie (zoceliť rodinu), ale po celý čas bol oporou svojej žene. Na jednej ruke mal len palec a hánku, ale palicu so štetcom udržal. Považoval za svoje životné šťastie, že neprišiel na ruke aj o hánku.    

Nadpis ale sľubuje niečo iné, tak poďme na to.

Zažili sme to dvaja, ale keďže môj kamarát sa živí právom, nebudem jeho identitu prezrádzať.

Bolo to niekedy v tomto čase, polovica júla, možno o pár dní viac. Mali sme zaplatené ubytovanie u Vladimira do konca mesiaca, ale nemali sme už takmer žiadne peniaze. Mali sme ale šťastie. Ďalší Slováci, s ktorými sme boli na ubytovni, skončili sme napokon piati v jednej izbe, našli v poľskom Queense poľskú kanceláriu, kde ich zamestnali a odporučili aj nás. Jeden z nich, tiež už bez peňazí, prosil Poliakov tým, že im dá svoju letenku a pas, len nech mu dajú džob. Dali, pas aj letenku mu nechali. Dali aj nám, len sme si museli kúpiť topánky s tvrdou špičkou, nejaké nohavice a ešte nejakú hlúposť. Nemali sme na to.

Ale na konci semestra nám Martin Bútora daroval dve- alebo tritisíc korún na študentský časopis Vivat, ktorý sme vydávali, ja som bol šéfredaktor, peniaze som mal na účte v Poľnobanke. Akýmsi zázrakom sa v roku 1999 dalo touto detskou kartičkou v poľskom obchode pre robotníkov platiť, odchádzali sme rozžiarení. Tuším som ešte plný entuziazmu hodil jeden dolár akémusi bezdomovcovi.

Ostalo nám spolu asi päť-šesť dolárov. Jedna cesta metrom stála jeden a pol dolára (boli sme strašne ďaleko, peši to nešlo), kurča večer dolár. Cesta na druhý deň zase jeden a pol na osobu, volalo sa to token.  Vedeli sme ale, že na tejto stanici v poľskom Queense sú dva vchody do metra a pri tom druhom nesedí policajt. Kúpili sme si jeden token a prešmykli sa spolu.

Na metro sme čakali pár minút obďaleč od ostatných, ktorí prichádzali hlavným vchodom. Keď prichádzalo metro, pohli sme sa k dverám, náhle k nám pristúpili dvaja muži, vytiahli odznaky NYPD a v momente sme mali ruky v putách sa chrbtom.

Stres, trhali sme rukami, putá sa zovreli, zápästia sčerveneli. Nechali nás tam aspoň hodinu, minimálne tak nám to pripadalo. Potili sme sa. Mamičky s deťmi, čo kráčali okolo, na nás ukazovali prstom, boli sme výchovná pomôcka.

To celé sa potom zopakovalo vonku, zase hodina, zase mamičky s deťmi. Keby sme tam žili, asi sa prepadneme od hanby. Konečne prišlo policajné auto, ten, čo zatkol mňa, sa volal Coto, a posunul ma na zadné sedadlo, rukou mi chránil hlavu ako vo filme. Vzadu to bolo stiesnené, na hliníkovej platni bolo vyškriabané asi nejakým kľúčom – if you are here, you are in trouble. Nič nám nebolo jasnejšie.

Po príchode do malej stanice s dvomi celami (muži/ženy), sme si museli vybrať opasok, šnúrky, všetko z vreciek. Brali nám otlačky prstov. Ešte stále sa mi tak potili ruky, že mi ich nevedeli zobrať, museli zohnať vysušovací krém na ruky.

Tak vznikol môj prípad, na obale stálo New York State v. Jaroslav Daniška. Ten papier mám odložený doma.

Vedľa sedel nejaký sfetovaný chalan, posunuli sme sa do opačného rohu. Naše papiere išiel ktosi zaniesť sudcovi, keď ich vrátia, pustia nás. Začínala sa noc.

Po čase prišli dve poľské dievčatá, rovnako pekné ako veselé. Zatkli ich na tom istom mieste, stejné chyby, stejné známky. Bolo im to na smiech. Jedna z nich mala v peňaženke, ktorú dokumentovali, 500 dolárov. Policajt Coto neveril vlastným očiam, povedal, že v živote nemal pri sebe päťstovku, prečo si si nekúpila token za jeden a pol dolára, pýtal sa jej nechápavo. Lebo som nemusela, rozosmiala sa.

A my sme sa konečne prestali potiť.

Skrátim to. Asi o mesiac bol súd, s Poľkami sme sa skamarátili, na súd sme už prišli pekne oblečení, u Jana som si zobral deň voľna.   

Sudca, nad jeho hlavou In God We Trust, pridelená hispánska advokátka, veľa ľudí, pred nami zjavný grázel v oranžovom úbore a putami na rukách aj nohách, štyria policajti s ním. Išli sme podľa abecedy.

Boli tri možnosti, buď dostaneme pokutu v niekoľkonásobku ceny lístka, buď zaplatíme cenu lístka, alebo nám to bude odpustené. Naša advokátka za dve minúty opísala náš prípad, spomenula akýsi precedens, neplatili sme nič. Sudca sa mi ani raz nepozrel do očí. Potom sme to išli osláviť s Poľkami oproti do bistra.