U neobľúbených albánskych katolíkov (Expedícia Európa)

Pritom som chcel vlastne len pochopiť súčasné povstanie v Albánsku.

Tieto nepokoje trvajú už niekoľko mesiacov a vyzerajú takto: Masové demonštrácie proti rodinkárstvu a korupčníctvu vlády, bojkot parlamentu opozíciou, pokus o útok na kanceláriu premiéra, protesty obyvateľov proti výstavbe troch veľkých spaľovní odpadu a naposledy výtržnosti, pri ktorých bolo zranených viac policajtov ako demonštrantov.

Takto možno čítať o tom v médiách. Môj osobný dojem bol ale takýto: Zďaleka nie všetci v Albánsku sú nahnevaní, vláda socialistov je relatívne populárna. Jeden socialistický funkcionár v južnom Albánsku mi predostrel teóriu, že za povstaním sa skrýva „intervencia zo zahraničia, z Ruska alebo zo Srbska“. Táto teória mi pripadala málo pravdepodobná. Aby som našiel aspoň jedného Albánca, ktorý je naladený prorusky alebo prosrbsky, musel by som dlho hľadať.

Pýtal som sa, či povstanie súvisí aj s pokračujúcim albánskym konfliktom okolo čiernych stavieb, ktoré premiér Edi Rama necháva búrať naprieč krajinou, v poslednom čase v rámci kampane: „Obec, ktorú chceme“. Na juhu krajiny bola zbúraná aj provizórna pravoslávna cerkev. Akurát umelec Edi Rama, ktorý celý deň čmára na papier bujné ornamenty, sa usiluje zaviesť poriadok do európskej krajiny s najdivokejšou zástavbou.

Laboratórium chaosu Kamza

Vycestoval som do najchaotickejšieho osídlenia. Futbalový škandál ma priviedol k existencii mesta Kamza: prezident „FC Kamza“ inzultoval rozhodcu po tom, čo tento v 95. minúte odpískal jedenástku v prospech súpera. Za to bol tento klub preradený z prvej albánskej „superligy“ do tretej triedy. Kvôli FC Kamza vstúpili dokonca albánski rozhodcovia do štrajku.

Kamza je laboratóriom moderného Albánska, lebo jej obyvatelia sem prišli zo všetkých častí tejto balkánskej krajiny. Na rovnom poli pred hlavným mestom Tiranou nebolo nič, keď tu v 90. rokoch postavili veľkomesto pre vyše stotisíc obyvateľov.

Títo chudáci začali v divokých 90. rokoch jednoducho stavať, v tom najlepšom prípade len s ústnymi alebo písomnými dohodami. Až neskôr sa usilovali o legalizáciu svojich domov.Zdieľať

Mnohí prišli pešo zo severu, z dedín bez elektriny a tečúcej vody. Títo severní Albánci sú dodnes považovaní za primitívnych. Ešte stále sa stáva, že dohadujú manželstvá svojich detí a odmietajú, aby ich dcéry chodili do práce. Mnohí z nich prislúchajú ku katolíckej menšine. Nie sú obľúbení v Tirane.

Títo chudáci začali v divokých 90. rokoch jednoducho stavať, v tom najlepšom prípade len s ústnymi alebo písomnými dohodami. Až neskôr sa usilovali o legalizáciu svojich domov.

Pri mojom príchode však už Kamza vyzerala lepšie. Nespočetné množstvo lounge-cafés, ktoré sa volali „Delux“ alebo „Convent Garden Palma“, tenkí fajčiaci predmestskí chlapci nechávali hojdať dušu v zavesených kreslách. Ulice sa volali „Dubai“ alebo „Manhattan“, zo všetkých druhov tehál zlepený obytný blok ležal pri križovatke Paris – Texas.

Bolo tam niekoľko víl, no predovšetkým veľa domov pre viac rodín, často len s jedným dokončeným bytom, zvyšné poschodia zostali ako hrubé stavby, začiernené počasím, často pozostávajúce len zo stĺpov, prázdne alebo s odloženými tehlami. To množstvo nikdy neobývaných bytov mi vysvetľovali klasickým príbehom o troch bratoch, ktorí po páde komunizmu utiekli z provincie: spoločne postavili v Kamze jeden dom, jeden sa nasťahoval, ostatní sa vysťahovali do Grécka alebo do Talianska a do svojho bytu v Kamze sa nenasťahovali.

Čulý pouličný život kulminoval pri centrálnom kruhovom objazde. Stánky s ovocím na ulici, obchody s látkami, teplákovými súpravami, domácimi potrebami. Mäsiar porcoval mäso na kláte stromu. V blízkosti kruhového objazdu ležala radnica a katolícky kostol, za nimi štadión. Zavretý čakal na bankrot FC Kamza, nikto nemal na to nejaký zaujímavý názor, mnohí za nezaujímali o futbal.

Na vonkajšej stene štadióna držali tyče zelenú sieť, tam mi umyli auto za 1,50 eura. Blízko stojaci doručovateľ susediaceho imbisového stánku bol proti Edimu Ramovi, a hoci dlhoročný primátor bol dosadený opozičnými demokratmi, mladý muž odhadoval prívrženectvo Ediho Ramu v Kamze na 50 percent. Demonštrovať nešiel. Ponosoval sa: „Aj za demokratov bola korupcia, ale tá bola aspoň pre všetkých. Naproti tomu sa socialisti nechávajú korumpovať len vyvolenými ľuďmi a to je nespravodlivé.“

Na námestí medzi kruhovým objazdom, radnicou a kostolom posedávali dedovia zo severu v obnosených sakách a ukladali dominové kocky. Čakali na koniec omše, lebo bol práve 13. utorok pred sviatkom svätého Antona a pri tejto príležitosti ich farár pozýval na recepciu s rakijou a vínom. Spoznal som tam starých mužov, ktorí v roku 1993 pešky putovali z členitých hôr severu k Jánovi Pavlovi II. A peknú, múdru a veľmi dobre po taliansky hovoriacu mníšku, sestru Ritu, ktorá sa pri stretnutí s Matkou Terezou definitívne rozhodla pre Bohu zasvätený život.

Kataster po albánsky

Farárom je mladý obratný Španiel, mních rehole redemptoristov, ktorí sú vysielaní na tie najopustenejšie miesta. Páter Laureano mi prezradil, že musí bojovať s mentalitou severoalbánskych katolíkov. V kázňach i v osobnom rozhovore sa usiluje presviedčať, aby nechávali svoje deti samy si nájsť manželských partnerov a posielali nadané dcéry študovať. Prikyvujú a dávajú farárovi za pravdu – a žijú ďalej podľa svojej tradície.

Páter Laureano absolvuje mnohé návštevy k miestnym a rozprával mi: „Zvonku nevidno všetko. Majú veľké domy, aby ukázali, že to dokázali. Dnu je však často zriadených len niekoľko izieb, ostatné sú len omietnuté. Podľa môjho názoru táto mentalita pochádza od moslimov, no katolíci sú v tomto takí istí.“

V tej dobe dokonale izolované Albánsko bolo v rokoch 1967 až 1990 „prvým ateistickým štátom na svete“.Zdieľať

Náboženstvo zohráva v Albánsku podradnú rolu. Veľmi trefný je často používaný bonmot: „Náboženstvom Albáncov je albánstvo.“ Väčšina Albáncov je moslimská, no v častiach severu dominuje katolicizmus a v častiach juhu pravoslávie. V tej dobe dokonale izolované Albánsko bolo v rokoch 1967 až 1990 „prvým ateistickým štátom na svete“. Prežehnanie sa na ulici, ruženec v taške, kríž v dome – to všetko bolo zakázané pod trestom.

Približne pätina z viac ako stotisíc obyvateľov Kamzy sú katolíci, ale len asi dvetisíc je považovaných za praktizujúcich. Pre nich sú tu k dispozícii dva chrámy, zatiaľ čo Kamza má okolo tridsať mešít. Primátor patrí síce k opozičným demokratom, ktorí majú na severe svoje posledné bašty, ale je aj uvedomelým moslimom a robí katolíkom naschvál. Naposledy dráždil faru zákazom príjazdu ku kostolu, čím sa parkovisko pri fare stalo nepoužiteľným. Sestra Rita sa ponosovala: „Ani sanitka neprejde, keď niekomu na omši príde zle.“

Páter Laureano mi názorne ukázal, prečo cudzinec albánsky kataster nemôže pochopiť. Zaviedol ma do kostola, ktorý počas komunizmu slúžil ako „dom kultúry“. Na prvom poschodí otvoril okno, visela tam bielizeň susediaceho obytného bloku. Na prvom poschodí bola aj miestnosť, kde viselo oblečenie pre miništrantov. „Pod nami je miestnosť, ktorá slúži ako toaleta pre imbis s kuraťami v susednom dome. Ako toto zaznačíte na katastri?”

Jednu vec som stále ešte nechápal: premiér Rama má prezývku „buldozér Edi“ a predsa je aj v Kamze, v meste čiernych stavieb, mnohými obľúbený. Ako je to možné? 

Páter Laureano mal možnú odpoveď: „Podľa toho, čo viem, Edi Rama nenechal v Kamze zbúrať žiadne domy. Prišiel sem po voľbách a uskutočnil priamo pri kruhovom objazde legalizačný míting. Ľudia prišli a on im dal papiere. Zlegalizoval ich domy tu na mieste.”