Defilujú ako postavy na orloji. Prichádzajú a odchádzajú, aby zanechali – rétorikou technologického génia Steva Jobsa – „škrabanec na Mesiaci“. Zoznámte sa s vizionárom literatúry, od narodenia ktorého dnes, 16. júla, uplynulo 145 rokov. Podáva vám rukavičku Jacopo Ferretti.
Viem, trochu patetické. Lenže človek, o ktorom bude reč, stíhal popri práci v tabakovej továrni v Magnanapoli písať dokonalé verše v latinčine, starogréčtine, francúzštine, angličtine a samozrejme v rodnej taliančine. Ako libretista spolupracoval s najväčšími hudobníkmi svojej doby, bol však rovnako dobrý v písaní pozdravov a – ľúbostných listov.
Závan Viedne v Ríme
Keď sa v roku 2003 objavila na plagátoch Opery SND Rossiniho Popoluška očami kultového režiséra Jozefa Bednárika, tušili sme, že inscenácia bude nekonvenčná. „Beďo“ priniesol na operné javisko fitness stroje a prvky z prostredia telocvične (o ktorých v librete logicky niet ani zmienky). Málokto sa však zamyslel nad tým, kto vlastne stojí za espritom sršiacimi situáciami v textoch Popolušky. Bez nich by aj ten najodvážnejší režijný výklad zostal zbytočný…
Poďme do roku 1784. Pod hlavičkou magazínu Saschischer Postillon vo Viedni bola v tomto roku vypublikovaná mapa Ríma od Georgea Hislera v štýle nemeckých rytín. Toho Ríma, v ktorom sa 16. júla 1784 v rodine Francesca a Barbary Sardi narodil budúci autor poézie k Rossiniho Popoluške.
„Popolušiakom“ však nebol, jeho rodina žila na Piazza di Sant’Eustachio a v kultúrnych kuloároch Romulovho mesta bola dobre známa. Jacopov strýko z otcovej strany Paolo sa tiež živil literárnym perom a tiahol sa za ním húf bohémov. Básnikova matka Barbara mala viedenský pôvod a ako dcéra vysokého predstaviteľa cisárskej armády sa tešila patričnej úcte. V roku 1788 dala Rímu ďalšieho umelca, syna Sigismonda, z ktorého vyrástol architekt podieľajúci sa napríklad na prestavbe patricijského paláca Trinci v stredotalianskom Foligne.
Barbara mala len tridsaťdva rokov, keď jej zomrel manžel. Zostali po ňom dvaja synovia a dve dcéry, preto nebolo mysliteľné, aby žili bez ochrannej mužskej ruky. Tútor Gasparri, povolaním advokát, sa úlohy adoptívneho otca zhostil dokonale, túžiac zabezpečiť štyrom zvedavým nosom hlavne vzdelanie. Jacopo Ferretti, vlastným menom Giacomo, zapísaný na štúdium práv, však radšej vykrúcal básnické brko, než paragrafy.
Bagately – nie však za bagateľ a Rossiniho ruská múza
Hoci prvé verše začal publikovať v roku 1803, debutovú zbierku Ferretti vydáva až v roku 1830 pod výstižným názvom Bagatelle eroicomiche in versi. Ako to preložiť?
Pod pojmom bagatela rozumieme krátku skladbičku pre klávesový nástroj. (Z publicistického slovníka poznáme pejoratívne sloveso bagatelizovať, čiže brať na ľahkú váhu. Rovnakú etymológiu nájdeme v idióme „stáť za bagateľ“, ergo nestáť za nič.) Básnik si požičiava termín z hudobnej praxe, aby podčiarkol skromnejšie dimenzie svojich heroicko-komických veršov. Ferretti sa prostriedkami „vysokej“ (heroickej) poézie usiluje vyvolať smiešny až tragikomický efekt.
Zinaida Volkonskaja. Táto žena básnikovi stála za to, aby jej venoval celú túto zbierku. Prečo talianska kultúrna verejnosť priadla ako mačka pri nohách ruskej princeznej?
Bývala neďaleko Lateránskej baziliky. Dcéra ruského diplomata v Turíne, poetka, historička píšuca o starých Slovanoch, operná speváčka a očarujúca žena, ktorá v Paríži zožala frenetický aplauz v Rossiniho Talianke v Alžíri. Mala kontraalt. Rossiniovsky agilný hlas, ktorý siahal od altovej priepasti až ku guľatým výškam mezzosopránu. Zinaida sa v roku 1821 dala na skladateľskú dráhu a k opernej variante tragickej životnej histórie Johanky z Arku vytvorila libreto i hudbu. To, čo si napísala, na premiére v Ríme aj odspievala. V kostýme Johanky. Kto Zinaidu Volkonskú – s profilom Rimanky a s dušou Slovanky – stretol v uliciach Ríma, Petrohradu či Moskvy, nezabudol na ňu.
Na galskom základe
Už vieme, že rímsky básnik si rád strieľal z rímskej veľkosti (ako dobrosrdečne sa v opere L’ajo nell’imbarazzo na Donizettiho hudbu hrá s latinskou gramatikou – bez toho, aby skĺzol do gýčovej paródie – sa dozviete z môjho príspevku Nevie po latinsky, ale varí dobre. Latinčina v opere).
Ferretti nepotrebuje imitovať „nízky“ štýl ulice, aby ohol učený chrbát smerom k davu; jeho čitateľom je skôr vzdelaný človek, ktorý sa chce zabávať na vlastných chybách.
Hovorí sa: čo sa za mladi naučíš… Pre Jacopa Ferrettiho to znamenalo celoživotný príklon k svetu frankofónnej komédie. Od mladosti prekladal francúzske texty, zvlášť komické kusy. K srdcu mu prirástli Eugène Scribe a J. F. A. Bayard (s J. H. Vernoy de Saint-Georgom spolu-libretista Donizettiho prvej v jazyku Galov spievanej opernej veselohry La fille du régiment). Komédiu L’amant auteur et valet, pod ktorú sa autorsky podpísal M. Cerou, preložil ako L’amante servitore e poeta (Roma, 1815), po nej nasledovali ďalšie divadelné kusy. Ferretti sprostredkoval talianskej čitateľskej obci francúzske komediálne impulzy a uviedol ich do literárnych krúžkov.
Moment – salóny. Nie iba skupina okolo Volkonskej. Pontificia Accademia degli Arcadi fungovala v metropole katolicizmu od roku 1690 a združovala najlepšie umelecké mozgy. Na prvom mieste literátov, aby zbavila súdobú poéziu ťažkopádnych „volánikov“ barokového ornamentu a vrátila jej späť pastorálnu a rustikálnu idylku. Tak do tejto spoločnosti vstúpil v roku 1805 aj Jacopo Ferretti. Zvolil si pseudonym Leocrito Erminiano.
Vyspelý básnický jazyk – predpoklad dobrého libreta
Prijatie medzi „arkadiánov“ je jasným znakom, že nebol treťotriednym pisálkom (o libretistoch idú chýry, že ich práce majú so skutočnou poéziou spoločné asi toľko, koľko ázijský „fejk“ so značkovou módou – v niektorých prípadoch je to žiaľ pravda).
Ferretti však nebol skrachovaným versifikátorom, ktorý presedlal na libretistiku, aby mohol vôbec písať, ale išiel na vec presne naopak: najskôr si vytvoril reputáciu ako básnik a profesor humanitných vied (klasické vzdelanie bolo v jeho dobe povinnou jazdou) a osvojil si všetky finesy „pravého“ kumštu. Tie vo vtipnej podobe prenášal do textov k hudobným javiskovým opusom. Ferrettiho krédo: na to, aby sme si mohli robiť žarty z „vážnej“ poézie, ju najprv musíme dokonale ovládať!
V časoch pôsobenia v Arkádii sa mu otvorili dvere do salónov hudobníka Sirletiho či právnika Pulieriho. Rímska Helénska akadémia (Accademia ellenica) privítala Ferrettiho v roku 1809. Dlho sa v nej neohrial (medzitým stihol získať profesúru na Rímskom kolégiu).
V zrkadle Tiberu
Kalendár ukazoval rok 1813, keď Jacopo Ferretti dal v dôsledku konfliktu s jedným z členov akadémie „helenistom“ zbohom a s dvoma „druhmi v pere a papieri“ (medzi nimi nebol nikto menší, než jeden z najznámejších talianskych básnikov Ottocenta Giuseppe Gioachino Belli!) založil vlastné združenie.
Je to prestížna Accademia tiberina s cieľom kultivovať talianske a latinské vedy a literatúru („coltivare la scienze e le lettere latine ed italiane“), ktorá funguje dodnes. Jej členmi boli viaceré esá: spomeňme Verdiho obľúbeného románopisca Alessandra Manzoniho, filozofa a historika Benedetta Croceho, piatich pápežov, ale aj Belliniho a Rossiniho!
V prostredí salónov si našiel aj manželku. V lete 1820 sa rímsky poeta oženil so sivou eminenciou salónov, opernou speváčkou Teresou Terziani. Z ich manželstva vzišli štyri deti.
Prvorodená dcéra Cristina sa vydala za syna už spomínaného básnika Belliho, čo posilnilo beztak úzke priateľské zväzky medzi oboma mužmi. Belli dokonca vymyslel Ferrettimu smiešnu prezývku „ser Frustabaccelli“, čo sa dá voľne preložiť ako „pán bič veľký ako struk“.
A ako sa etablovaný básnik a prekladateľ dostane k písaniu operných textov? Jazykový bič krotil v kantátach. Aký-taký prelom prišiel s libretom k opere Baldovino (Rím, 1811, zhudobnené Zingarellim). Ešte to nebolo ono. Nasledoval rad remeselnej práce s viac či menej vydarenými opusmi (aj na sakrálne témy, napríklad melodramma sacro Voto di Jefte na hudbu Donizettiho učiteľa Simona Mayra), ale skutočný úspech prišiel o šesť rokov s La Cenerentola ossia La bontà in trionfo – s príbehom o Popoluške.
video:
Film na motívy Popolušky z rukáva básnika Ferrettiho a hudobníka Rossiniho sa v roku 1995 podujala natočiť rumunská brašovská opera. Nahrávalo sa na „Draculovom zámku Bran“ (v ktorom Dracula nikdy nežil) a v bývalom sídle rumunskej kráľovskej rodiny, na zámku Peleş.
Od Popolušky k inkvizícii alebo na Parnase libretistov
Popoluška zhudobnená Gioachinom Rossinim nie je tá, ktorú v celej Európe poznáme z rozprávky Charla Perraulta (a v našich končinách aj z českého filmového plátna). Ferretti sa pri písaní veršov k tejto opere inšpiroval dvoma ďalšími zdrojmi: libretom Cendrillon od Charla Etienna (písaným pre skladateľa narodeného na Malte Nicolu Isouarda) a Fioriniho veršami k opere Agatina, ktoré osadil do nôt Stefano Pavesi. Ferretti prevzal z Fioriniho práce všetky postavy, len titulnú Agatinu prekrstil na Angelinu.
Popularita Popolušky rástla geomatrickým radom (v 19. storočí zatienila dnes obľúbenú buffu Barbier zo Sevilly). Ferretti napriek tomu s Pesarčanom spolupracoval už iba raz (jemne gotické libreto k Matilde di Shabran). Nemal dvorného skladateľa – a nemal problém písať aj pre „malých“ majstrov, ktorí o vavrínoch iba snívali.
Výsledkom umeleckej konjuktúry s Gaetanom Donizettim bolo päť operných literárnych podkladov. Ako posledný sa na donizettiovsko-ferrettiovskej kôpke ocitol Torquato Tasso. Toto dielo je zaujímavé tým, že na operné javisko prináša historickú osobnosť z literárnych kruhov.
Torquato Tasso žil v 16. storočí. Jeho epické básne Rinaldo a Gerusalemme liberata alias Oslobodený Jeruzalem z križiackeho prostredia boli vďačnou látkou na šaty pre každého, kto na poli hudby niečo znamenal: oblúk sa vinie od Monteverdiho, cez Händela, Vivaldiho až po Rossiniho. Sám Tasso to videl inak. Dňom a nocou sa triasol strachom, že jeho dielo je heretické a skončí v plameňoch inkvizície. Napokon skončil v plameňoch vlastných myšlienok – ako obeť vtedy neliečiteľnej schizofrénie…
Tri oriešky pre Ferrettiho
Význam Jacopa Ferrettiho môžeme obrazne ukryť do troch orieškov: prvý vonia francúzskou eleganciou, ktorú si básnik osvojil prostredníctvom prekladov. Do malého oriešku humoru dokázal ukryť „veľké“ štýlotvorné šaty klasickej bukolickej poézie. Tretí oriešok nájdeme na stoloch literárnych salónov, ktorých tradíciu Ferretti naštepil do stien vlastného domu. Od roku 1825 sa v jeho paláci na Via dei Lucchesi schádzali umelci. V živých diskusiách sa hlásil o slovo aj Nemec Felix Mendelsson-Bartholdy.
Jedna veta majstra stojí viac, než desať parafráz, nuž mu dajme slovo: „V láskavosti publika, ktoré bolo príliš zhovievavé, v tyranii eunuchov (kastrátov, pozn. naša) – o, aká bola odporná! V nízkej kultúre starých divadelných veršotepcov. Veru, bola deprimujúca.“ V tomto všetkom videl Jacopo Ferretti príčiny úpadku operného divadla. In primis – v láskavosti publika! Veľa benevolencie škodí.
Tieto slová boli vyrieknuté v roku 1834 na pôde Tiberiny. Ferretti zomrel v Ríme. V roku, kedy mal Verdi za sebou premiéru Rigoletta a usilovne „piloval“ svojho Trubadúra – 1852. Kde sú tie zlaté časy? Nie, nespia v kukučkových hodinách, ale žijú všade tam, kde sa k slovu dostáva kvalita.
Autor: Lucia Laudoniu
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.