Ako vidí svoju vlasť ukrajinský väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk

V dňoch 5. a 6. júla 2019 sa konalo vo Vatikáne stretnutie pápeža Františka s väčším arcibiskupom, metropolitmi a členmi Stálej synody Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a s vedúcimi vatikánskych dikastérií, ktoré sú príslušné pre Ukrajinu.

Ako informovala Svätá stolica, išlo o iniciatívu, ktorou pápež František „chcel vyjadriť svoju blízkosť tejto východnej katolíckej cirkvi sui iuris“.

Svätý Otec „ocenil dejiny tejto cirkvi, jej duchovnú, liturgickú, teologickú a kánonickú tradíciu, takisto jej vernosť spoločenstvu s Petrovým nástupcom, ktorá bola potvrdená a spečatená krvou mučeníkov“.  

Stretnutie sa vyznačovalo modlitbou a vzájomným počúvaním. V správe Svätej stolice sa píše, že „osobitná pozornosť bola venovaná pastoračnej práci, evanjelizácii, ekumenizmu, špecifickému povolaniu gréckokatolíckej cirkvi v kontexte súčasných výziev socio-politickej situácie, zvlášť vojny a humanitárnej krízy na Ukrajine, ako aj jej službe v rozličných krajinách sveta“.

Bližšie informácie o stretnutí poskytol aj väčší ukrajinský gréckokatolícky arcibiskup Sviatoslav Ševčuk v rozhovore, ktorý s ním viedol vatikanista Andrea Gagliarducci pre ACI Stampa v Ríme. Rozhovor prinášame v plnom znení:

Blaženosť, aké bolo toto medzidikasteriálne stretnutie s Ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou?

Toto stretnutie chcel pápež František osobne a osobne mu aj predsedal. Dokonca bol s nami počas obidvoch dní, hoci pôvodne bola jeho prítomnosť plánovaná len počas prvého dňa. Toto nám dokázalo, že Svätý Otec túži mať kontakt s primárnym prameňom o situácii na Ukrajine, nielen s tými, ktorí „sprostredkúvajú“ informácie.

Čo bolo cieľom Svätého Otca?

Pápež František chce, aby východné katolícke cirkvi rástli, rozvíjali sa a prosperovali. Často sa hovorí, a dokonca aj pápež to povedal, že uniatizmus ako metóda na obnovenie plnej a viditeľnej jednoty Kristovej Cirkvi je vyčerpaný. Je to pravda. Tvrdíme to aj my východní kresťania. Vieme, že táto metóda, ktorá vedie k štiepeniu nejakej cirkvi a k absorbcii jej odštiepenej časti inou cirkvou, zväčšuje rozdelenia, nepomáha liečiť rany. Často sa však toto konštatovanie o uniatizme používa na spochybňovanie samotnej existencie východných katolíckych cirkví. Toto stretnutie dokázalo, že pápež odlišuje metódu uniatizmu od východných katolíckych cirkví. My nie sme metóda. My sme živé osoby a živé cirkvi. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev sa mimoriadne rozvinula v priebehu týchto tridsiatich rokov a pápež ocenil život a vitalitu našej cirkvi a chcel prejaviť svoju vôľu, aby táto cirkev prekvitala.

V záverečnom komuniké sa hovorilo o „novej metodológii“, ktorá bola slávnostne inaugurovaná týmto stretnutím. Aká je táto nová metodológia?

Verím, že toto stretnutie je veľkým krokom vpred: začala sa nová metodológia. Predtým sa na vypočutie nejakej východnej katolíckej cirkvi zvykli konať stretnutia väčšieho arcibiskupa s pápežom alebo s vedúcimi príslušných dikastérií. Boli to oddelené stretnutia. Toto stretnutie bolo medzidikasteriálnym stretnutím, ktoré zhromaždilo pápeža a vedúcich dikastérií. A väčší arcibiskup bol sprevádzaný ôsmimi metropolitami (štyria sídliaci na Ukrajine, štyria sídliaci v diaspóre) a členmi Stálej synody. Toto stretnutie dovolilo počúvať a byť počúvaní. Vedúci dikastérií vatikánskej kúrie mohli konštatovať, že niektoré moje tvrdenia neboli len mojimi presvedčeniami, ale presvedčeniami celej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Bolo možné vidieť synodalitu v akcii. Vo svojom otváracom prejave pápež František povedal, že nestačí mať synodu, ale je potrebné byť synodou. Predstavili sme pápežovi svoju skúsenosť s tým, že sme synodou. Takto sme zažili niečo výnimočné, mohli sme objasniť predstavy a zámery a stanoviť projekty do budúcnosti.

Aké boli hlavné body vašich referátov?

Ústrednou témou našej reflexie bola vojna na Ukrajine. Všetkým je jasné, že táto vojna je zahraničnou agresiou. Všetkým je jasné, že Ukrajina je obeťou. Všetkým je jasné, že ide o hybridnú vojnu, ktorá je často zabúdaná a je predmetom manipulácie. Analyzovali sme aj hĺbku rán, ktoré táto vojna vytvára na tele a na duši ukrajinského ľudu. Poukázali sme na humanitárnu krízu, ktorú spôsobila nielen táto vojna. Je to kríza, ktorá rozjatrila rany nášho ľudu.

Aké rany?

Sme postgenocídny ľud: pochádzame z genocídy. Dve svetové vojny a hladomor alebo Stalinom nariadené vyhladenie Ukrajincov hladom zmenili územie Ukrajiny na zem presiaknutú krvou miliónov mužov a žien. Ukrajina teraz zažíva obdobie oživenia dôstojnosti. A je dôležité pochopiť, čo sa rozumie, keď sa používa slovo „Ukrajina“.

Čo sa rozumie?

Pod slovom „Ukrajina“ máme na mysli prítomnosť a identitu ľudu s jeho históriou, s jeho ranami, ale aj s jeho nádejami. Myslíme na štát, ktorý je subjektom medzinárodného práva, s hranicami uznanými medzinárodným spoločenstvom. Štát, ktorý je spoločným dobrom nášho národa, multietnický a mnohonáboženský, ktorý prežíva dekolonizáciu, to znamená, že opúšťa periférie, aby sa stal subjektom dialógu so štátmi strednej a východnej Európy. Naši agresori, teda Ruská federácia, namiesto toho majú pod „Ukrajinou“ na mysli územie, ktoré je predmetom obchodovania a geopolitického záujmu. Popierajú existenciu ukrajinského národa a Ukrajinu považujú za provizórny štát. Chcú dokázať, že ide o „failed state“, neúspešný štát. Sú to úplne odlišné predstavy.

K čomu vedie tento rozdiel predstáv?

Vojna na Ukrajine sa javí ako koloniálna vojna, ktorá sa odohráva v srdci Európy, so zámerom obnoviť systém na obraz Sovietskeho zväzu, obnoviť impérium. Z tohto dôvodu sme prezentovali Svätému Otcovi túžbu Ukrajincov brániť svoju vlasť. Ak sa agresorovi podarí zvrhnúť ukrajinský štát, prepíše hranice východnej Európy a bude to tragédia pre celú Európu. Táto téma patrila medzi ústredné témy diskusie so Svätým Otcom. V podstate sme hovorcami nášho ľudu. Ľudu, ktorý je vykresľovaný ako ľud, ktorý nevie, kam ísť, či s Európou, alebo s Ruskom. Uprednostňujem používať na opis nášho ľudu prirovnanie: Ukrajina sa podobá väzňovi, ktorý strávil mnoho rokov v žalári a práve bol prepustený na slobodu. A teda na jednej strane sa cíti byť slobodný, no na druhej strane musí byť reintegrovaný do slobodnej spoločnosti. A občas je ešte väzňom vízie kontaktov osôb poznačených väzením. Väznica naďalej zostáva jeho domovom.

Teda Ukrajina je ešte väzňom?

Je to národ a ľud na ceste k dekolonizácii. V týchto rokoch zažil etapy, ktoré nazývame revolúcie. Boli tri. „Revolúcia na žule“, ktorá bola uskutočnená študentmi v roku 1990 a skončila sa vyhlásením nezávislosti po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Potom revolúcia známa ako „Oranžová revolúcia“ v roku 2004. A nakoniec „Revolúcia dôstojnosti“ v roku 2013. Ide o etapy smerom k slobode, o časť úsilia tohto ľudu obnoviť svoju mladú slobodnú krajinu.

Aká je úloha Cirkvi na tejto ceste oslobodenia?

Cirkev je učiteľkou oslobodenia. Túžba po slobode sa vskutku rodí zo zvýšeného povedomia o vlastnej identite. V časoch Sovietskeho zväzu bola Cirkev, najmä naša podzemná cirkev, oázou ľudskej dôstojnosti, pretože totalitný komunistický svet anuloval ľudskú osobu, ale Cirkev bola vždy posledným útočiskom tejto dôstojnosti, kde muž a žena mohli konečne dospieť k uvedomeniu si svojej dôstojnosti, pretože sú obrazom a podobou Boha. Tým sa zabezpečilo, že dôstojnosť je ľudskej bytosti vlastná, nie je daná štátnym zákonom alebo politickým rozhodnutím. Nikto ju nemôže odňať. Sloboda je prejavom dôstojnosti a je duchovným fenoménom. Človek môže byť slobodný, aj keď je uväznený, ako dosvedčujú naši mučeníci, vyznávači našej viery, ktorí napriek tomu, že boli uväznení, zostali slobodní. Ale tým, ktorí nezažili túto duchovnú slobodu, treba pomôcť: často sme otrokmi svojich zlých návykov.

A ako môže pomôcť Cirkev?

Cirkev pomáha budovať sociálnu spravodlivosť tým, že zdôrazňuje a uplatňuje štyri piliere sociálnej náuky: dôstojnosť osoby, solidaritu, subsidiaritu a spoločné dobro. Pre slobodných ľudí je štát spoločným dobrom. Pre Ukrajincov je štát jedinou zárukou slobody v našej zemi. Predtým sme žili vo svojej krajine ako občania druhej kategórie.

Pápež František často hovorí o praktickom ekumenizme. Je toto bytie „učiteľkou oslobodenia“ pre Katolícku cirkev spôsobom, ako byť prostriedkom jednoty s ostatnými konfesiami?

Zaiste. Hovoril som o koloniálnej vojne proti Ukrajine zo strany agresora, ktorý chce, aby Ukrajina zostala na periférii veľkého impéria. Som presvedčený, že veľké ekumenické kroky na Západe v druhej polovici 20. storočia boli spôsobené dekolonizačným procesom. Keď bol duchovný život oslobodený od svetských a geopolitických záujmov, cirkvi znovu nadobudli možnosť viesť dialóg. Len čo sa skončil princíp „cuius regio, eius religio“, Katolícka a protestantské cirkvi sa mohli slobodne rozprávať o náboženských veciach. Problém ekumenizmu na Ukrajine a na celom území bývalého Sovietskeho zväzu spočíva v tom, že sa ešte neuskutočnila dekolonizácia. Cirkvi boli často otrokyňami, ktoré ateistická politická moc využívala na účely, ktoré neboli priamym záujmom Cirkvi. Preto dnes na Ukrajine pociťujeme nedostatok dekolonizácie, keď hovoríme o ekumenickom úsilí. A tak sa stáva, že cirkvi sú príliš zaujaté vzájomnými predsudkami. Predovšetkým pravoslávne cirkvi sú považované za agentov cudzej mocnosti. Toto odoberá slobodu byť otvorení a hovoriť otvorene. Ľudia chápu, že medzi katolíkmi, pravoslávnymi a protestantmi existujú dogmatické, teologické a spirituálne rozdiely, ale nechápu, prečo sa štiepia samotní pravoslávni.

Rozdelenia, ktoré sa zdajú byť prehĺbené rozhodnutím Konštantínopolského ekumenického patriarchátu garantovať autokefáliu pre Pravoslávnu cirkev Ukrajiny. Ide o rozhodnutie, ktoré spôsobilo napätie s Moskovským patriarchátom, ale aj v rámci spoločenstva pravoslávnych cirkví...

Rozkol v pravosláví je pre Ukrajinu veľkým problémom. Ekumenický patriarchát, ktorý garantuje autokefáliu, sa pokúsil vyliečiť tieto rozdelenia, ale vidíme, že ešte treba prejsť dlhú cestu.

Aké je postavenie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi?

Je to už tridsať rokov, čo sme slobodní, a zažili sme ekumenickú transformáciu. Keď padol berlínsky múr a železná opona, Ukrajinská gréckokatolícka cirkev vyšla z katakomb a mohla žiť podľa ducha Druhého vatikánskeho koncilu a najmä podľa jeho ekumenického ducha. Ale ekumenická situácia na Ukrajine bola veľmi tvrdá v 90. rokoch. Boli sme vnímaní ako nepriatelia, najmä preto, lebo medzi cirkvami prebiehala diskusia, pretože sme sa chceli vrátiť do chrámov, ktoré nám odňal stalinský režim. Občas sme boli považovaní za nepriateľov. Po tridsiatich rokoch sme vnímaní ako bratia. Počas medzidikasteriálneho stretnutia som predstavil sociologický prieskum Centra Razumkov, ktorý dokazuje, že ekumenická otvorenosť pri gréckokatolíkoch je väčšia než pri ostatných kresťanských cirkvách a komunitách na Ukrajine.

Akým spôsobom posúvať ďalej ekumenické úsilie?

Chceme pestovať kontakty a vzťahy so všetkými cirkvami na Ukrajine, najmä s pravoslávnymi cirkvami, ktoré predstavujú 71 percent kresťanského obyvateľstva. Hľadáme akúkoľvek príležitosť na spoluprácu, najmä pokiaľ ide o pomoc obyvateľstvu uprostred vojny. Bomba nerozlišuje medzi katolíkmi a pravoslávnymi, medzi ľuďmi, ktorí hovoria po ukrajinsky, rusky, poľsky ... zabíja každého. A tak sa snažíme znovuobjaviť jednotu pri čelení týmto bolestným výzvam.

Kardinál Koch, predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov, referoval o ekumenických výzvach. Akú misiu vám zveril?

Vo svojej správe sa kardinál Koch zameral na analýzu dokumentu našej synody „Missio Oecumenica“, za ktorý nám poďakoval. Dokument hovorí o princípoch ekumenického pôsobenia našej Cirkvi. V dokumente sme hovorili o inkluzívnej ekleziológii, o takej vízii Cirkvi, ktorá nikoho nevylučuje a v bratovi, aj v oddelenom bratovi, vidí brata, ktorého treba milovať a rešpektovať. Hovorili sme o možnom modeli jednoty, ktorý sa môže vynoriť zo situácie, v ktorej žijeme v súčasnosti, a o obzoroch, ktoré nás môžu priviesť k dialógu a k očisteniu pamäti, aby sme uzdravili rany, ktoré dnes máme, a aby sme neboli rukojemníkmi minulosti. Kardinál Koch povedal, že tento dokument je znakom ekumenickej zrelosti našej cirkvi a dôkazom, že nemôžeme byť považovaní za prekážku, ale skôr za katalyzátor ekumenizmu. V podstate ekumenická identita je súčasťou identity východnej katolíckej cirkvi: máme tú istú teológiu, tie isté korene v kánonickej praxi našich pravoslávnych bratov. Musíme len pochopiť, ako to sprístupniť.

Máte nejakú predstavu, ako to urobiť?

Z mnohých dôvodov nevedie Ukrajinská gréckokatolícka cirkev oficiálny ekumenický dialóg s pravoslávnymi cirkvami. No keď sa vytvorí tento kanál, možno bilaterálnymi stretnutiami s každou ukrajinskou pravoslávnou cirkvou, začneme uvažovať nad tým, ako by sme aplikovali v miestnom pastoračnom kontexte plody ekumenického dialógu, ktorý prebieha na univerzálnej úrovni, počnúc prácou Zmiešanej medzinárodnej katolícko-pravoslávnej teologickej komisie. Prvou témou bude uznanie platnosti sviatostí, a teda zastavenie opätovného krstenia veriacich iných konfesií. Robiť na miestnej úrovni to, čo sa robí na univerzálnej úrovni, môže byť prvým krokom.

Je pravda, že na univerzálnej úrovni je samotná komisia trochu „chromá“: Bulharská pravoslávna cirkev sa nikdy nezúčastnila na stretnutiach, Moskovský patriarchát stiahol svoju účasť kvôli ukrajinskej otázke...

Žiaľ, pravoslávny svet je veľmi roztrieštený, samotní pravoslávni sa tomu čudujú, povedal som to. Ale my nehľadíme na to. Chceme byť katalyzátormi dialógu a jednoty. Je to špecifické poslanie našej cirkvi.

Ide o poslanie, ktoré vaša cirkev posunula dopredu aj špecifickým katechizmom „Kristus, naša Pascha“. Aj o tom sa diskutovalo na medzidikasteriálnom stretnutí. Aký je cieľ tohto katechizmu?

Otázka odovzdávania viery a evanjelizácie v dnešnej dobe bola ďalšou témou medzidikasteriálneho stretnutia. Je v centre pastoračného poslania Cirkvi. Pápež František sa veľmi zaujímal. Náš katechizmus je klenotom našej cirkvi a som hrdý na to, že som bol členom jeho redakčného výboru, keď som bol profesorom na Katolíckej univerzite, a potom som ho mohol promulgovať ako najvyšší predstaviteľ Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Čo je zvláštnosťou tohto katechizmu?

V minulosti sme my, ale aj ďalšie východné cirkvi, preložili katechizmy latinskej cirkvi do našich jazykov. Táto adaptácia latinského katechizmu východnou katolíckou cirkvou bolo spojená s náukovou latinizáciou, ktorá často zahŕňala aj víziu spirituality. No „Kristus, naša Pascha“ nie je prekladom latinského katechizmu, ale je plodom práce našej cirkvi. My napríklad vyznávame službu Petrovho primátu východným spôsobom.

Čo sa tým myslí?

Počas stretnutia mal kardinál Luis Ladaria, prefekt Kongregácie pre náuku viery, referát o katolicite Cirkvi. Vysvetlili sme, že máme byzantskú víziu katolicity Cirkvi ako spoločenstva miestnych cirkví, ktoré je garantované a podporované Petrovým nástupcom ako viditeľným pilierom a najvyšším služobníkom univerzálneho spoločenstva Kristovej Cirkvi. Toto viedlo k diskusii o tom, čo sa rozumie pod „miestnou cirkvou“, pretože mnohí definujú Ukrajinskú gréckokatolícku cirkev ako miestnu cirkev. Poukázali sme na to, že na stretnutí sú prítomní metropoliti z Ukrajiny, Kanady, Spojených štátov, Brazílie, Argentíny a to ukazuje, že nie sme miestnou, ale globálnou skutočnosťou. Žijeme v spoločenstve medzi sebou, globálne spoločenstvo Cirkvi, spoločenstvo s Petrovým nástupcom. Naše vyznanie Petrovho primátu ukazuje, že toto spojenie nepoškodzuje našu tradíciu, vnútorné spoločenstvo, ale skôr ho podporuje. Možno by táto naša tradícia života v spoločenstve Cirkvi mohla byť príspevkom k rozvoju koncepcie synodality a zdravej decentralizácie, o ktorej často hovorí pápež František.

Pomohol katechizmus vašej jednote?

Tento katechizmus bol základným nástrojom jednoty pre našu cirkev. Naša najbližšia synoda bude v Ríme od 1. do 10. septembra 2019 pri príležitosti 50. výročia posviacky katedrály Santa Sofia a témou bude globálna jednota Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Robili sme prieskum medzi veriacimi po celom svete a pýtali sme sa: Čo vás stotožňuje s Ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou? Všetci odpovedali: východná spiritualita a tradícia Kyjevskej cirkvi. Bol som prekvapený, keď som čítal tieto vyjadrenia predstaviteľov čínskej farnosti Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ale aj veriacich z lokality v blízkosti Vancouveru v Kanade. Máme čínskych členov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorí sa stotožňujú s našou duchovno-teologickou tradíciou. Základom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi už nie je národnosť a jazyk, ale skúsenosť inkarnácie Božieho slova v tele a dejinách spoločenstva našej cirkvi. Z tohto dôvodu bol už katechizmus „Kristus, naša Pascha“ preložený do niekoľkých jazykov: do ruštiny, angličtiny, portugalčiny, španielčiny, dokončuje sa preklad do poľštiny a nemčiny, pracuje sa na preklade do taliančiny. Je to katechizmus, ktorý vyjadruje identitu cirkvi, zrodený z jej lona, ​​a je živým nástrojom pre evanjelizáciu. Teraz pripravujeme aj katechizmus pre mladých, gréckokatolícky YouCat.

Aký je zámer vášho katechizmu?

Ukazujeme, že byť východnými kresťanmi neznamená zaodievať sa čudnými oblečeniami alebo praktizovať osobitné rituály. Je to osobitný spôsob kresťanského bytia, ktorý sa vyjadruje v teológii, v chápaní Božieho tajomstva, v spôsobe vteľovania tejto viery do každodenného života, v spôsobe budovania cirkevného spoločenstva. Snažili sme sa odprezentovať Svätému Otcovi tento spôsob cirkevného bytia ako príspevok, ktorý môžeme poskytnúť nielen v pastoračnej a evanjelizačnej činnosti, ale aj vychádzajúc na perifériu. Naším poslaním dnes nie je brať, ale deliť sa. Máme toho veľa, o čo sa môžeme podeliť. Z tohto zdieľania sa rodia čínske, španielske a portugalské gréckokatolícke farnosti.

Existuje 23 cirkví sui iuris, niektoré vo vojnových zónach, ako napríklad Chaldejský patriarchát, ktorý žije v Iraku v situácii, ktorá je podobná tej vašej. Prečo chcel pápež vidieť práve vás?

To neviem povedať. Myslím si, že preto, lebo sme najväčšia východná katolícka cirkev a pápež videl, že na našu cirkev dopadli mnohé predsudky, aj tie spôsobené propagandou. Pápež chcel odbúrať tieto predsudky, aby sme mali priestor na spoločnú reflexiu a aby sme vstúpili do dejín identity svojej cirkvi. V záverečnom komuniké zo stretnutia hovoríme o novej metodológii, vytvorenej práve z vôle pápeža, aby sa podporila jedna z týchto cirkví v jej poslaní. Prvým plodom je to, že sa pochopilo, že východné katolícke cirkvi nie sú vyčerpané, ale treba ich zhodnotiť. Platí to pre všetky východné cirkvi. A možno zajtra pápež zvolá podobné stretnutia aj pre ostatné východné cirkvi, aby pomohol týmto cirkvám v rozkvete.

Ukrajinská gréckokatolícka cirkev má tri sny: cesta pápeža na Ukrajinu, povýšenie na patriarchát (v súčasnosti je väčším arcibiskupstvom) a blahorečenie jedného z jej otcov, metropolitu Andreja Šeptického. Sú tieto sny dnes reálnejšie?

Sú reálnejšie než pred tromi dňami. Predovšetkým sme verejne požiadali pápeža, aby prišiel na Ukrajinu. Povedali sme mu: „Dnes sme sa s Vami stretli a Vy nás počúvate, ale mnohí tu nemôžu byť, a chcú počúvať a vidieť. Očakávame Vás na Ukrajine, aby ste sa dotkli rán vojny a ukončili ich.“ Iniciatívami ako „Pápež pre Ukrajinu“ chcel pápež František zmierniť naše utrpenie. Ale máme dojem, že pracujeme len na náprave dôsledkov vojny. Musíme pracovať na príčinách. A keď pápež príde na Ukrajinu, bude to práca na ukončení vojny. Toto pozvanie sme zopakovali aj neformálne, keď sme stretli pápeža v Dome svätej Marty, kde sme boli na večeri. Povedal mi: „Pouvažujem nad tým.“

A čo sa týka patriarchátu...

Aj tejto témy sme sa dotkli, keď sme diskutovali o ekumenickej dimenzii života našej cirkvi. Patriarchát je spôsobom bytia, nie poctou. Je to spôsob budovania mechanizmov, aby naša cirkev prekvitala, pretože to zvyšuje našu efektívnosť a umocňuje našu pastoračnú prácu. Naša cirkev, jej vývoj a rozkvet, nepredstavujú nebezpečenstvo pre našich pravoslávnych bratov. Nie sme „proti niekomu“, ale „za Niekoho“. Je to mentálna revolúcia, ktorú treba ešte dokončiť. Potrebujeme však nové štruktúry. Podľa štatistík ministerstva zahraničných vecí, každý rok opustí jeden milión Ukrajincov svoju vlasť a my musíme zabezpečiť pastoračné sprevádzanie týchto migrantov. To má váhu aj pre ostatné východné cirkvi, ktoré prežívajú našu situáciu, ako napríklad Chaldejský patriarchát, ktorý zažíva masový odchod kresťanov z Iraku. Všetko vedie k potrebe patriarchátu, aj preto, lebo naša Cirkev je, áno, zakorenená na Ukrajine, ale je to globálna cirkev, ktorá presahuje hranice nejakej geografickej lokality.

A napokon osobnosť Šeptického...

Metropolita Šeptický ako prvý pochopil globálnosť našej cirkvi. Keď bol metropolitom, naša cirkev mala len tri eparchie na západnej Ukrajine pod nadvládou Rakúsko-Uhorska. Dnes máme 34 eparchií po celom svete, a to aj vďaka metropolitovi Šeptickému, ktorý ako prvý podnikal pastoračné návštevy veriacich v každej časti zemegule a robil všetko potrebné, aby mali kňazov a biskupov. Najskôr ako prvý vysvetlil pastoračné potreby, aby sa vytvorili cirkevné štruktúry pre prisťahovalcov. Prežívame plody toho, čo začal metropolita Šeptický.

Ide o to, aby sme začali zbierať plody...

Tieto dva dni neboli zamerané na to, aby sa položili na stôl rozhodnutia, ktoré boli prijaté v niektorom dikastériu. Boli to dni štúdia, analýz, úvah o ďalších krokoch, ktoré treba podniknúť. Očakávame, že v blízkej budúcnosti sa dostavia plody tejto reflexie, teda konkrétne rozhodnutia a vytvorenie určitých mechanizmov a štruktúr, ktoré môžu napomôcť rozkvet našej cirkvi na Ukrajine i vo svete, aby sme efektívne čelili humanitárnym a ekologickým výzvam, ktoré prežívame na Ukrajine.

Publikované s láskavým súhlasom agentúry ACI Stampa. ACI Stampa je členom skupiny ACI – EWTN.