UNESCO vzniklo v roku 1945 ako reakcia na dve svetové vojny. V roku 1972 vznikol Dohovor o ochrane svetového prírodného a kultúrneho dedičstva. Lenže odborníci diskutovali o tom, že mnoho kultúr na svete nemá materiálne pamiatky, napriek tomu prežívajú a ústnou formou si z generácie na generáciu odovzdávajú príbehy, skúsenosti, rituálne praktiky či remeselné zručnosti.

Toto bohatstvo je veľmi zraniteľné, preto ho treba chrániť. V roku 2003 preto vznikol ďalší dohovor a UNESCO sa rozhodlo chrániť aj toto živé nehmotné dedičstvo. Slovensko ratifikovalo Dohovor o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva v roku 2006, celkovo ho podpísalo 178 krajín sveta.

Dohovor má štyri nástroje. Ktorý vás ako odborníčku najviac zaujal?

Mediálne najznámejší a najrozsiahlejší je Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Pre samotnú ochranu je však dôležitejší register dobrých praktík. Tretí nástroj je zoznam prvkov, ktoré potrebujú naliehavú ochranu, pretože sa nachádzajú vo vojnových zónach alebo ich príliš silno ohrozujú globálne zmeny. Štvrtý nástroj je finančná pomoc formou projektu z UNESCO na výskum či vytvorenie mechanizmu na zachovanie dedičstva.

Pre mňa sú najdôležitejšie „dobré praktiky“. Poviem vám nádherný príklad z Venezuely. Istý druh palmy vymiera, pretože miestni ho využívajú, hlavne listy, na rituály. Kvôli ochrane sa deti v škôlke učia o význame prírody pre ich život, ako sa o ňu starať vrátane spomínanej palmy. Ide o prepracovaný systém s dôrazom na všetky generácie od malých detí až po dospelých.

Ako sa vám podarilo dostať sa do hodnotiaceho orgánu?

V roku 2013 som sa vrátila z materskej dovolenky do zamestnania, konkrétne do Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied. Stala som sa súčasťou tímu Centra pre tradičnú ľudovú kultúru (CTĽK) pri SĽUK-u, ktorý pripravoval slovenskú nomináciu v rámci UNESCO. Oslovili ma totiž veľmi vážení odborníci, a to generálny riaditeľ SĽUK-u Juraj Hamar a vtedajší riaditeľ centra Vladimír Kyseľ.

V tom čase sme mali nominovanú – a nakoniec sme aj zapisovali do reprezentatívneho zoznamu – terchovskú muziku ako majstrovský či výnimočný prvok ľudovej kultúry. Po niekoľkých rokoch spolupráce s CTĽK ma v decembri roku 2018 zvolili za členku Hodnotiaceho orgánu Medzivládneho výboru Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Obstála som v konkurencii ôsmich záujemcov, do užšieho výberu postúpili štyria z nás, okrem mňa to boli záujemcovia z Čiernej Hory, Maďarska a Litvy. Všetci boli uznávaní odborníci, kolega z Litvy mal za sebou dlhodobý antropologický výskum na Sibíri. Myslím si, že v mojom prípade zavážilo to, že som mala skúsenosti s agendou, ktorá súvisí s Unescom.

Skupina odborníkov pri zápise medzinárodnej nominácie modrotlače.

Ako v praxi vyzerá vaša práca a práca vašich kolegov z celého sveta?

V hodnotiacom orgáne je nás 12 odborníkov z rôznych krajín sveta, ktorí rozhodujeme o jednotlivých nomináciách. Hlavný stan máme v Paríži, komunikujeme po anglicky a po francúzsky. Začiatkom júna sa konalo celotýždňové stretnutie, hodnotili sme 54 nominácií z celého sveta.

Každú nomináciu tvorí spis priemerne s tridsiatimi stranami, plus rôzne prílohy ako filmy, fotografie. Všetko treba prečítať, vidieť a potom o tom diskutujeme, kým nenájdeme konsenzus. Sedíme v miestnosti od desiatej do osemnástej hodiny s prestávkou na obed.

Je to náročná práca, hovorievam s úsmevom, že je to taká časožrútka, ale zároveň veľmi zaujímavá. Dozvedám sa nové veci, mám prehľad o celom svete – ktorá krajina pokladá za dôležité ukázať ostatným práve tento jeden vybraný prvok svojej kultúry. Potom celý čas premýšľam, prečo vybrali práve tento jav.

UNESCO rozvíja hlavne medzinárodnú spoluprácu. Lenže vo svete je stále množstvo regionálnych konfliktov.

Veľmi zaujímavé sú potom v rámci našej práce rôzne otvorene priznané, ale i zákulisné politické praktiky. Napríklad, znie to neuveriteľne, ale vlani Južná Kórea spolu so Severnou Kóreou zapísali prvýkrát v histórii spoločný prvok – zhodou okolností to bol wrestling. To, aby zvážili spoluprácu, im navrhla práve generálna riaditeľka Audrey Azoulay.

Spojenie týchto dvoch krajín bola veľká vec, ale to je vlastne cieľom Unesca – spájať ľudí po celom svete. Práve preto, že tieto dva štáty spolu nekomunikujú, si v minulosti obidva dali osve zapísať napríklad kimčchi, čo je spôsob nakladania zeleniny a jej následného darovania v rámci rodiny či okruhu známych, alebo spev arirang.

Pri každoročných zasadnutiach medzivládneho výboru sa ako jeho členovia stretnú 24 zástupcovia z rôznych – aj zo znepriatelených – krajín. Ako to vyzerá v praxi?

Napríklad zástupcovia Arménska a Azerbajdžanu sa sporia na rôznych fórach a UNESCO vôbec neakceptujú ako platformu, kde by mali nájsť spoločnú reč. Na zasadnutiach vždy akoby medzi sebou bojovali, pre nás ostatných je to vzrušujúce, ale na druhej strane, spory veľmi často vrcholia ostrou výmenou názorov.

Pre väčšinu štátov je zápis ich nominácie do niektorého zo zoznamov UNES­CO otázkou cti. Napríklad čínska delegácia pre neúspech plakala. Družní Ukrajinci zase prišli na zasadnutie, na ktorom sa rozhodovalo o ich nominácii, v krojoch, tancovali a spievali od radosti.

Náš ďalší kandidát na zápis je drotárstvo. Dokážete túto nomináciu ovplyvniť?

To v žiadnom prípade. Neviem, aký bude výsledok, pretože som z hodnotenia tejto nominácie vylúčená, tak ako je napríklad člen z Talianska vylúčený, keď sa hodnotí nominácia z jeho krajiny, a podobne. V septembri sa opäť stretneme, to už budem vedieť, ako na tom sme, lenže až do novembra, keď sa zverejnia oficiálne výsledky, musím dodržať mlčanlivosť.

Tradiční drotári opravovali hlinené hrnce a smaltované nádoby. Na snímke Mikuláš Derevjaník z Jarabiny.

Prečo práve drotárstvo, čím je výnimočné nielen pre nás, ale aj pre svet?

Slovenský spôsob drôtovania hrncov bol v rámci sveta jedinečný. Hrniec sa v iných krajinách zvyčajne zaplátal malým plieškom. Ale drôtovanie, aby sa nerozpadol, či umelecká práca s drôtom, tak to vedeli iba naši majstri. Takéto dielne boli úspešné na celom svete od Číny po Ameriku. Majstri z malého Slovenska z najchudobnejších kopaničiarskych oblastí, napríklad z Kysúc, tak dobyli svet.

Neskôr bolo toto remeslo ohrozené, pretože sa zmenil spôsob výroby. Drotárstvo je príkladom toho, aké je to nehmotné kultúrne dedičstvo zraniteľné. Stačí zmena ekonomického systému, spôsob výroby a zrazu stratí zmysel. Keď je nový hrniec cenovo prijateľná, dokonca výhodná kúpa, nebudete predsa látať starý. Nečudo, že drotári začali tvoriť iné úžitkové predmety, dokonca aj umelecké.

Neexistuje tradícia bez inovácie. Ustrážiť však, aby sa z toho nestal gýč, teda aby inovácia nebola na škodu tohto javu ľudovej kultúry, je ťažké. A verím, že je to trochu aj úlohou nás odborníkov.

Podarilo sa vám ustrážiť inováciu pri modrotlači, ktorú máme zapísanú v Unescu od vlaňajška ako v poradí náš šiesty prvok?

Modrotlač sa stáva takou populárnou možno aj vďaka zápisu. Je úžasné, že je opäť na trhu, módni tvorcovia ju chytili za pačesy a pracujú s ňou. V Paríži chystáme výstavu, niekoľkometrové kusy látky budú zavesené na plote obkolesujúcom hlavnú budovu Unesca.

Keď zomrel náš majster pán Stanislav Trnka, dlho to vyzeralo, že nie je u nás odborník, ktorý by pôvodný spôsob výroby oživil. Okrem toho je to náročná ručná práca, od ktorej sa nemôžete pohnúť tak ako od dobytka či hydiny. Kypa – tekutina, v ktorej sa tkanina máča, ak sa o ňu nestaráte, skysne.

Nakoniec predsa len, jeden z mála odborníkov, ktorý sa do toho pustil, je Matej Rabada. Celý výrobný proces sa naučil sám ako študent vysokej školy. Dnes je u nás modrotlač taká žiadaná, že naši dvaja majstri – okrem Mateja Rabadu je to aj vnuk Stanislava Trnku Peter Trnka – nestíhajú.

V mnohých prípadoch sa už vzor na látku netlačí ručne. Dôležité je, že základné charakteristiky tohto prvku sa zachovali. Myslím, že sa našla tá správna rovnováha medzi tradíciou a inováciou.

Slovensko má v reprezentatívnom zozname UNESCO zapísané hlavne prvky tradičnej kultúry. Folklór zbožňujeme, hoci ho komunisti používali ako propagačný nástroj.

Dokonca tvrdili, že je to protipól zvrátenej západnej kultúry, ktorú ovládol rokenrol. Folklórne súbory boli všade: v podnikoch, dedinách, školách. Prišli 90. roky a zrazu sme folklór nechceli vidieť ani počuť. Ale našťastie aj u nás nastal odklon od takzvaného mojsejevovského typu spracovania folklórneho materiálu a zažívame návrat k folklóru aj mimo javiska.

Hoci od stredoveku máme vyvinutú aj mestskú kultúru, napríklad vďaka nemeckej kolonizácii, aj tak sme takzvaná postroľnícka spoločnosť, ako ju nazýva kolega Juraj Buzalka. Či chceme, alebo nie, trocha nám trčí slama z čižiem.

Tak ako sa hovorí o Belgičanoch, že sa rodia s tehlou v žalúdku, pretože nechcú bývať v prenajatom – stavajú či kupujú teda vlastné domy a byty –, pre nás je typické pastierstvo, roľníctvo a láska k rodnej hrude. Hoci nás pre hospodárske krízy zasiahli vlny vysťahovalectva, Slováci sa vždy ako takzvaní Amerikáni vracali domov. Poliaci, naopak, často ostávali v Amerike.

Matej Rabada oživil modrotlač, starú techniku vzorovania plátna.

A čo ostatné krajiny, ako vyzerajú ich zoznamy?

Sú štáty, ktoré sú trocha progresívnejšie. Nemci majú vo svojom zozname na štátnej úrovni zapísanú napríklad operu a divadlo ako kultúrny priestor a zvažovali nomináciu pouličného festivalu tanca a technohudby v Berlíne – Love Parade.

Švajčiari sa zase zameriavajú na praktický život, živé dedičstvo, pri tvorbe obsahu svojho zoznamu sa sústredili na bylinkárstvo či liečiteľstvo, dokonca spolu s Rakúšanmi nominovali do reprezentatívneho zoznamu spôsob ochrany proti lavínam.

Veľmi inovatívny je i prístup Kolumbie, ktorá zoznamy vo všeobecnosti veľmi neuznáva, no ako dobrú praktiku vytvorila systém spoločenstiev remeselníkov, ktorí sa venujú mladým ľuďom z problémového prostredia, aby ich vyučili konkrétnemu remeslu a zmenili im tak život.

Potom je tu však aj Ukrajina, Bielorusko či Maďarsko, alebo štáty východnej Ázie, ktoré pri tvorbe svojich zoznamov nahliadajú na nehmotné kultúrne dedičstvo skôr tradične. Ich nominácie sa zväčša sústreďujú na ľudové ornamenty, výšivky, keramiku, piesne a tance.

A nie je diskutabilné preferovať predovšetkým tradície v ich jednostrannom, často skostnatenom vnímaní? Kultúra v jednotlivých krajinách je predsa taká rozmanitá.

Áno, mnohí naši novinári napríklad tvrdia, že na Slovensku pri tvorbe zoznamov nehmotného kultúrneho dedičstva – či novšie živého dedičstva – podporujeme výlučne „krpce a bryndzu“. Ale v našom zozname na úrovni štátu, z ktorého vyberáme nomináciu na svetový zápis, je množstvo rôznorodých prvkov, napríklad tatranské vysokohorské nosičstvo.

V tejto nominácii sa skrýva celé know-how rešpektujúce prírodu – ako správne naložiť krosná, kedy si urobiť prestávku a podobne. Moderným prvkom v našom zozname je posunková reč. Budúci rok sa pokúsime spolu s niektorými štátmi bývalej habsburskej monarchie zapísať do svetového zoznamu UNESCO znalosti spojené s chovom lipicanského plemena koní.

Ktorý náš prvok či už v národnom, alebo svetovom zozname očaril vás?

Všetky, pretože ukazujú rôznorodosť kultúrnych prejavov na Slovensku, a budem rada, keď náš zoznam spestria aj prvky rôznych ďalších menšín. Ale keď si už musím vybrať, asi tradície a znalosti spojené s chovom lipicanov.

Zrejme preto, že som sa im minulý rok intenzívne venovala vo výskume podporenom Fondom na podporu umenia a trošku si tak splnila detský sen o trávení času pri koňoch. V Topoľčiankach som sa veľa dozvedela o vzťahu medzi ľuďmi, ktorí sa o ne starajú, a samotnými zvieratami. Cítim k nim hlbokú úctu.

Vaše funkčné obdobie sú štyri roky. Pracujete v Slovenskej akadémii vied, máte na slovenské pomery vcelku početnú rodinu...

Áno, musím priznať, že ma množstvo práce spojené s členstvom v hodnotiacom orgáne trochu prekvapilo, najmä keď sa spojilo s mojím bežným výskumníckym, učiteľským a rodinným fungovaním. Som typ človeka, ktorý rád robí veci poriadne, takže ma trápilo, že trochu nestíham.

Zároveň sa zaujímam o množstvo rôznych tém – mojou obľúbenou sú medzigeneračné vzťahy a komunikácia. Našťastie, tradície s generáciami spolu súvisia, takže sa snažím nájsť čo najviac prepojení medzi témami, ktorým sa venujem. Priznávam, nie vždy sa mi to darí, no učím sa.

Navyše, vzťahom medzi generáciami sa predsa nejakým spôsobom venujeme každý aj vo vlastnej rodine, len možno trochu inak než výskumnícky. Ja každý deň ďakujem za tú svoju širšiu rodinu, ktorá si vzájomne veľmi pomáha. No a najmä – bez môjho muža a detí by to asi pre mňa nebolo ono.

Ako prvá Slovenka v UNESCO spolurozhoduje o kultúrnom dedičstve: Či chceme, alebo nie, trocha nám trčí slama z čižiem

Výber pre vás