Údajne ste na hokej nemali talent, tak prečo ste sa pre tento šport rozhodli? Alebo to bol skôr rodičovský sen?

U nás sa talentu pripisuje veľká dôležitosť. Talent osobne radšej nazývam nadanie alebo predpoklad na určitý druh športu. Pri mojich dvoch metroch som danosti na hokej nemal. Nemal som agilitu, rýchle nohy, pri mojej výške trpela výbušnosť, koordinácia pohybov. Povedané v hokejovom žargóne: nemal som dobré ruky ani korčuľovanie.

Práve preto ma posielali hrať skôr basketbal, ale hovoríme o ľuďoch, ktorí nerozumeli tomu, že mladý človek potrebuje čas, aby vrástol do svojho tela. Boli schopní odpísať mňa, ale aj viaceré deti v mladom veku. Netestovali nás, robilo sa to spôsobom „pozriem a vidím“.

K hokeju som sa však dostal prirodzene, tak ako by sa k tomu dieťa dostať malo, teda, že chce, prosí rodičov, tlačí ich, aby ho prihlásili na šport, a zároveň ich núti, aby s ním chodili na tréningy. Nemalo by to byť naopak.

Rodičia majú čoraz väčšiu ambíciu, aby ich dieťa hralo hokej, aby sa z neho stal profesionálny hokejista a hral v NHL, čo je nezmysel. Ak by vedeli, čo všetko je za tým, koľko šťastia, odriekania, zhôd náhod a okolností, nikdy by takto nerozmýšľali.

Hokej však môže deti naučiť sebadisciplíne, cieľavedomosti, dochvíľnosti, že keď dostanú na ústa, musia sa pozbierať a ísť ďalej. Je to jeden z posledných úprimných chlapských športov. Netoleruje sa tam simulovanie, nedochvíľnosť. Gél vo vlasoch nie je dôležitejší ako to, čo chalan odvedie na ľade. Aj „kabína“ je tvrdá, ale chlapská a férová. To sú veci, ktoré si z tohto sveta môže dieťa zobrať, nie však vidinu hrať v NHL, lebo to je veľmi vzdialená vízia.

Napriek tomu, že vám sa v NHL podarilo hrať, na Slovensku ste neboli až taký známy. Prečo?

Kto by chcel vidieť, ako „vypichnem“ najlepšiemu hráčovi súpera puk, hodím sa do strely alebo zablokujem strelu? Moja práca bola takzvaná čierna robota na ľade, aby najlepší hráči z druhého tímu nedali gól. Túto prácu fanúšik neocení, ale pre tím je dôležitá. To bol môj pomyselný gól. Tak ako sa strelci tešia z gólov, ja som sa tešil z toho, že ma tréner poslal na ľad minútu a pol pred koncom zápasu, keď sme vyhrávali o jeden gól.

Nepotrebovali sme pritom dať ďalší, ale ani ho dostať. Vo všeobecnosti sú však strelci medzi ľuďmi určite známejší. Okrem toho som ako obranca v NHL strelil nula gólov, nikdy som sa ich nesnažil ani dávať, lebo to nebola moja robota, nepchal som sa do útoku. Mal som gólom zabrániť.

Kde vzniklo označenie, že ste bitkár?

(Smiech.) Toto je tiež trošku laický, neodborný pohľad na mňa. Nie každý, kto sa pobije, je bitkár. Bitkári hrávali na ľade dve-tri minúty a čakali na to, kedy ich tréner potľapká po pleci, a už vedeli, čo je ich robota. Nie je ľahké zaspávať s tým, že na druhý deň sa musíte pobiť so 110-kilovým dvojmetrovým chlapom.

Bitkár hrá málo minút a buď počká na to, kedy ho tréner pošle na ľad, aby zmenil priebeh hry, alebo si musí zastať spoluhráča, ak ho niekto príliš tvrdým zákrokom alebo faulom zraní. Vtedy musí zareagovať a zhodiť rukavice. Takúto rolu som nikdy nemal. Zastal som sa však spoluhráča vždy, keď som bol na ľade. To sa od každého väčšieho hráča v zámorí očakáva.

Teraz už extrémne príklady bitkárov vymizli, ale stále sú tam chalani, ktorých si cenia za to, že sa vedia zastať slabšieho, technickejšieho hráča. Bitky navyše držia hokej v určitých medziach – pozor, nerob zákerné fauly, lebo si ťa podáme!

Ale opakujem: ja som bitkár nikdy nebol. V NHL som sa pobil len párkrát, hoci do televízie a na YouTube sa dostali len moje bitky. Čo iné by sa tam dostalo, keď som nedal gól? Stále sa však stretávam s názorom, že čo ja vlastne môžem o hokeji vedieť, keď som nedal ani jeden gól a som bitkár. (Smiech.)

Po MS v hokeji mnohí športoví komentátori s dlhoročnými skúsenosťami ocenili informácie, vďaka ktorým ste poskytli divákom úplne iný pohľad na hokej.

Klobúk dolu, že si to ľudia, ktorí majú vďaka rokom skúseností dostatočné sebavedomie, ale nie príliš vysoké ego, uvedomujú aj to povedia. Je normálne, že aj keď 20 rokov pozerám futbal, nikdy ho nebudem vnímať so všetkými detailmi ako hráč.

Na Slovensku je hokej fenomén aj v tom, že ho veľa ľudí sleduje a myslí si, že na základe toho mu aj rozumie. Keď sa k tomu pridá veľké ego, prípadne keď sú v hokeji ľudia zaangažovaní, majú nejakú funkciu, tak je jasné, že budú ťažko znášať, že prišiel niekto, kto hovorí veci. Tie síce dávajú zmysel, ale nemôžu byť pravdivé, lebo oni ich tak nevyučovali, netrénovali a tak ďalej.

Často ste boli veľmi otvorený, reagovali dotknuté osoby na vašu kritiku?

Osobne vnímam pocit krivdy u niektorých ľudí, ktorých som skritizoval. Pocit krivdy v kombinácii s veľkým egom je naozaj výbušná kombinácia. Stretávam sa s mnohými, ktorí idú mimo svojej cesty na to, aby ma osočovali dokonca aj v médiách. Prekvapuje ma to, lebo som sa celý život učil ako hráč a záviselo od toho moje živobytie.

Hokejové kontrakty nie sú síce malé, ale veľmi prchavé. Ak nejaký hráč vedel hrať lepšie ako ja – keď hovoríme o tom, že som nemal talent na to, aby som prišiel na ľad a odohral to „šikovnými rukami“ –, on dal štyri góly a nikoho nezaujímalo ako. Tak taký hráč sa nemusel učiť toľko, koľko som sa učil ja. Preto som po tréningu pracoval v posilňovni na svojej obratnosti, pozeral som si videá súperových hráčov.

Na obrazovke zaujal, teraz má na stole niekoľko zaujímavých pracovných ponúk.

V tom čase som mal zanalyzovaných najlepších strelcov, najproduktívnejších hráčov, najlepších útočníkov súpera. Vnímal som, či radšej nahrávajú alebo strieľajú, ktorú kľučku volia, či sa snažia ísť rýchlosťou alebo chcú zo mňa „šikovnými rukami“ spraviť blbca na ľade. (Smiech.)

Študoval som trénerov, to, akú taktiku volia, lebo všetko mi v konečnom dôsledku uľahčovalo prácu. V televízii ľuďom odhaľujem to, čo som sa naučil v minulosti, pretože od toho záviselo moje živobytie.

Po návrate na Slovensko ste nezvažovali, že by ste ponúkli všetky svoje skúsenosti a poznatky hokejovému zväzu?

Aj som to skúšal, lebo to, čo robím teraz s reprezentáciou do 16 rokov, by ma bavilo robiť aj na klubovej úrovni. Po skončení kariéry však bola rozbehnutá sezóna a každý tím už mal svojho trénera. Bolo by zložité ma tam zaradiť. Preto som sa s manažmentom dohodol, že mi zavolajú. Keď mi však nevolali 5 týždňov, cítil som zlyhanie.

Nie som človek, ktorý by sedel doma a čerpal z ušetrených peňazí. Ak by to tak bolo, stal by som sa pravdepodobne alkoholikom. Poviete si, že večer si dáte jedno pivo, druhý deň nemáte čo robiť, tak si pivo dáte už o štvrtej. Ani sa nenazdáte a už ho pijete aj ráno. Toto je rýchla cesta k alkoholizmu. (Smiech.)

Takže to bola prvá snaha: uplatniť sa ako mládežnícky tréner. Ale keď to nevyšlo, hľadal som istotu a to ma priviedlo k štátnej správe. Som zástancom toho, že chlap by mal byť chlap, v tomto som konzervatívny. Odmalička ma bavilo pozerať videá špeciálnych policajných jednotiek. Odpor k zbraniam som nemal, mám ich niekoľko aj doma, práve preto som šiel k polícii.

Najskôr som si povedal, že chcem robiť pre pohotovostný policajný útvar (PPÚ), laicky povedané, že budem kukláč, a najviac ma lákal útvar osobitného určenia Lynx Commando v Bratislave. Presne som vedel, čo chcem dosiahnuť, to bol môj cieľ.

Práve preto som nastúpil do školy v Pezinku, začal som pracovať v Nitre, ale moje plány sa zabrzdili pre môj vek. Do týchto útvarov sa začínajú hlásiť chalani, ktorí majú 22-23 rokov. Fyzicky by som to mal, bol som čerstvo skončený vrcholový športovec, ale otázka znela, ako dlho by som mohol robiť túto prácu.

Aby som sa dostal do PPÚ musel by som byť najskôr 2 alebo 3 roky policajtom, vzhľadom na svoj vek by som sa tam dostal vo veku asi 34 rokov. Lenže ako dlho dokáže človek s mojimi kolenami a zraneniami túto prácu vydržať? Keď som si predstavil, že v štyridsaťpäťke by som mal skákať z helikoptéry, šplhať po lane, nezdalo sa mi to až také perspektívne.

Následne prišla ponuka zo Športového centra polície, kde som dostal možnosť spolupracovať so Slovenským zväzom ľadového hokeja ako konzultant pre reprezentáciu a prácu s mládežou do 16 rokov, tak som to prijal. Vrátil som sa k hokeju, aj keď som k nemu mal po skončení kariéry veľký odpor. Nechcel som ho ani vidieť, ale oblúkom som sa k tomu dostal naspäť. (Smiech.)

Do hokejového sveta sa vrátil ako konzultant reprezentácie do 16 rokov.

Momentálne sa vám rozbieha slušná televízna kariéra. Odborníci vás označujú za talent, ktorý sa objaví raz za 20 rokov. Máte za sebou nejaký koučing alebo je to prirodzený talent?

Veľa ľudí si myslí, že v zámorí hokejisti absolvujú mediálny tréning a vďaka tomu vedia, ako majú komunikovať v médiách. Je pravda, že sme tam absolvovali prednášky, ale tie boli zamerané na to, ako sa v médiách správať, aby sa danému klubu nespravila negatívna reklama. Zmyslom nie je, akým spôsobom sa vyjadrovať, ale čo v médiách nepovedať.

Myslím si však, že ľudia si ma obľúbili, lebo hovorím to, čo si myslím. Nehrám sa na niečo, čo nie som. Niektorí mi vyčítajú, že prezentujem len svoju pravdu a tú považujem za jedinú a správnu, čo mi pripadá zvláštne. Ak prezentujem niečo, čo považujem za správne, tak to logicky beriem ako správne, nie nesprávne. Nehovorím predsa niečo, čomu by som neveril. (Smiech.) Zároveň sa určite nechystám ísť do hokejovej politiky, preto sa môžem vyjadrovať celkom voľne.

Ako si zvykáte na mediálny záujem?

Čo sa týka medializácie, tá pre mňa nie je pointou, je to len súčasť toho, čo robím. Okrem toho, zápasy NHL sledovalo podstatne viac ľudí než majstrovstvá sveta v hokeji. Medializácia pre mňa ani nie je nič nové. Nikdy som si na nej nezakladal.

V minulosti však so mnou reálne zamávali peniaze. Ak v 19 rokoch podpíšete kontrakt na trištvrte milióna dolárov, ustáť to je poriadna námaha. Myslím, že každý, kto sa do takého štandardu nenarodil, „vystrelí“. Čo sa týka mňa, míňal som veľa peňazí na hlúposti, ale vďaka svojej rodine a kamarátom som sa vrátil do normálu.

Okrem spolupráce na športových prenosoch ste vraj dostali ponuku do seriálu. Čo je na tom pravdy?

Bol taký nápad obsadiť ma do jednej roly, ale ja si sám seba zatiaľ ako herca neviem predstaviť. Záviselo by to od úlohy a ďalších faktorov. Na toto sa človek musí narodiť. Tých ponúk však naskákalo viac tým, že si ma všimli nielen diváci, ale aj ľudia, ktorí sú zodpovední za určité rozhodnutia.

Aktuálne rozmýšľam, čo budem robiť ďalej. Chcem, aby ma práca bavila, a z dlhodobého hľadiska túžim po istote a tiež, aby mi to dávalo zmysel. Mám otvorených veľa dverí, ale necítim to tak, že by som cez niektoré prešiel úplne. S RTVS nemám ani predĺženú zmluvu a momentálne neviem, či tam budem pokračovať budúcu sezónu. Ak mám byť úprimný, ešte od nich nemám ani ponuku.

Necítim sa byť naplno analytikom RTVS ani moderátorom internetových relácií, dokonca ani konzultantom reprezentácie do 16 rokov, lebo je to len zopár zrazov počas sezóny. Nie je to stály pracovný pomer. Momentálne neviem, sám som zvedavý, ako sa to celé utrasie.

Podľa Jaromíra Jágra je veľká škoda, že hokejista predčasne ukončil svoju kariéru.

Ale lepší prípad je mať veľa ponúk, ako nemať ani jednu.

Áno, to by bol druhý extrém. V živote som už spravil veľmi veľa rozhodnutí a ani jedno neľutujem. Momentálne sa opäť snažím rozhodnúť najlepšie, ako viem. Okrem RTVS a seriálových ponúk je tam jedna celkom závažná ponuka z televízie, ktorá ma zaujala.

Práca v Policajnom zbore je však priťažujúcou okolnosťou pre túto ponuku, ktorú by som chcel vo veľkej miere robiť. Napriek tomu, Policajný zbor pre mňa stále plní funkciu stability. Je to rozumná práca a je rozumné si ju udržať. Preto neviem – uvidím, čo bude ďalej.

S úspechom na televíznych obrazovkách stúpla vaša popularita hlavne medzi ženami. Ako to vnímate?

V Amerike to bol omnoho väčší extrém. Ženy tam po hokejistoch išli strašným spôsobom. Hovoril som si, že zďaleka nie som Brad Pitt, aby malo toľko žien o mňa záujem. Zarážalo ma to, ale zase keď som bol slobodný, tak som, samozrejme, nebol nevinný. Ako každý mladý chlapec som si užil aj ja. Nebudem hovoriť, že nie, ale hovoriť o vzťahu s Kanaďankou alebo Američankou by bol problém. Bolo by totiž nesmierne náročné prečítať, z akých dôvodov so mnou je.

Asi bola veľká výhoda, keď vaša aktuálna priateľka netušila, kto ste.

Áno, to bola obrovská výhoda. Musel som o ňu dlho bojovať, nebolo to zo dňa na deň. Aj keď dokážem pochopiť, keď chce žena mať nejakú istotu a nechce muža, ktorý bude sedieť celý deň pred televízorom. Som konzervatívny a som zástanca toho, že muž by mal domov doniesť výplatu. Na druhej strane by som očakával, že žena sa postará o domácnosť a deti. Skrátka starý spôsob fungovania rodiny. Nie som zaostalý, ale v tomto som konzervatívny.

V Amerike sa to napríklad už aj muži snažili bagatelizovať. Spoluhráči mi hovorili: „Boris, ale veď to je normálne, keď sa pozrieš na ženu a vidíš, že je pekná. Je to rovnako povrchné ako to, že sa ona pozrie na teba a chce ťa preto, že máš peniaze.“ Tento „obchod“ sa mi nezdá len z jedného dôvodu.

Ak by som bol majiteľ firmy, ktorá je zabehnutá, mal by som peniaze, tak je dosť veľká pravdepodobnosť, že keď budem rozumne investovať, kapitál sa bude zväčšovať. Ženská krása však bude s vekom klesať. Tam tá priama úmera nie je, ale je to každého osobná vec. Je aj veľmi veľa chlapov, ktorí sú so ženou len preto, že je pekná. Uvedomujú si, že keby nemali peniaze, nemohli by ju mať. Napriek tomu idú do takého vzťahu. Je to však ich voľba.

Sám som to už v minulosti povedal. Pre mňa je nočná mora mať „zlatokopku“. Ak by som bol pomyselný podnikateľ so zabehnutou firmou a prišiel by krach, takáto žena by so skrachovaným človekom nebola, a ak by som mal ešte aj deti, vzala by si aj tie. Summa summarum: prišiel by som nielen o robotu, peniaze, strechu nad hlavou, ale aj o všetkých, ktorých som miloval. Po takejto perspektíve vôbec netúžim.

Boris Valábik: Nie je ľahké zaspávať s tým, že na druhý deň sa musíte pobiť so 110-kilovým chlapom

Výber pre vás