Pre jedných komplici prevádzačov, pre iných morálne vzory

Po Grete Thunbergovej, 16-ročnej bojovníčke proti klimatickým zmenám, má Európa v osobe 31-ročnej kapitánky Caroly Racketeovej ďalšiu mladú ženu na morálnej krížovej výprave, o ktorej poslaní môžeme donekonečna viesť polemiky.

Nemka, pracujúca pre mimovládnu organizáciu Sea-Watch, zachránila 12. júna 53 migrantov z mora neďaleko líbyjského pobrežia. Taliansko jej zakázalo vyložiť ich na ostrove Lampedusa. Postaralo sa však asi o 13 utečencov, ktorí potrebovali lekársku starostlivosť.

Minister vnútra Matteo Salvini požadoval, aby sa iné európske krajiny zaviazali, že neskôr migrantov prichýlia. To sa aj podarilo. Viaceré štáty vrátane Nemecka a Francúzska súhlasili, že si migrantov podelia.

No medzitým, 29. júna, sa podľa Racketeovej stala situácia na lodi Sea-Watch 3 už neúnosnou. A tak sa kapitánka rozhodla vplávať do talianskeho prístavu aj navzdory zákazu. Popritom vrazila do člna finančnej stráže, ktorý sa snažil ju vymanévrovať. V prístave bola kapitánka zatknutá.

Už 2. júla ju však talianska vyšetrovacia sudkyňa pustila na slobodu. Racketeová len chránila životy migrantov. Na jeseň talianska prokuratúra rozhodne, či nemeckú kapitánku obžaluje kvôli napomáhaniu nelegálnej imigrácie.

O tom, či je Racketeová hrdinka alebo komplic prevádzačov, sa už týždne diskutuje v jej rodnom Nemecku, v Taliansku, ale napríklad aj v Holandsku, pod ktorého vlajkou loď Sea-Watch 3 pláva. Kým minister Salvini hovorí o „zločineckej kapitánke“ a „pirátskej lodi“ a ostro kritizuje aj taliansku justíciu kvôli podľa jeho názoru benevolentnému zaobchádzaniu s Racketeovou, v Nemecku je vnímaná skôr ako záchrankyňa ľudských životov – a to aj predstaviteľmi katolíckej či evanjelickej cirkvi.

„Kto zachraňuje ľudí pred utopením, nepatrí do väzenia,“ napísal na Twitteri nemecký katolícky biskup Franz-Josef Overbeck. „Obdivujem odvahu Caroly Racketeovej, kapitánky posádky Sea-Watch. Svojím konaním reprezentuje humánne a kresťanské hodnoty Európy.“

V nedeľu sa Malta rozhodla umožniť vplávať do svojich vôd inej lodi, ktorú Salvini nechcel vpustiť do Talianska. Plavidlo Alan Kurdi nemeckej mimovládnej organizácie Sea-Eye, pomenované po 3-ročnom chlapcovi, ktorého mŕtvolu v roku 2015 vyplavilo more na tureckom pobreží, nieslo na palube 65 migrantov. Európska komisia a Nemecko sa zaviazali, že títo ľudia nezostanú na Malte, ale si ich rozdelia iné štáty EÚ.

Sea-Eye, podobne ako už spomenutá Sea-Watch, je organizácia zachraňujúca v Stredozemnom mori migrantov, ktorým by inak hrozilo utopenie. Finančne ju podporujú okrem iného aj nemecká katolícka a evanjelická cirkev.

Kritici ako Matteo Salvini alebo šéf rakúskych ľudovcov Sebastian Kurz tvrdia, že tieto aktivity fungujú ako podnet pre ľudí v Afrike, aby sa vydali na cestu do Európy. Vytvárajú totiž falošný dojem bezrizikovosti cesty cez Stredozemné more a tým môžu spôsobiť, že viac ľudí sa o migráciu pokúsi a napokon aj viac sa ich utopí.

Celý spor sa niekedy interpretuje ako konflikt na jednej strane zákona, ktorého vyjadrením sú štátne hranice európskych krajín, a na druhej strane morálneho imperatívu záchrany ľudských životov. No ani to nie je celkom presné.

Záchranárske mimovládne organizácie argumentujú, že sa držia práva, keďže viaceré medzinárodné dohovory zakotvujú povinnosť poskytnúť na mori pomoc ľuďom v núdzi. A odviesť ich do najbližšieho bezpečného prístavu. Práve keby Racketeová ľudí v hrozbe utopenia na palubu nevzala, dopustila by sa trestného činu neposkytnutia pomoci. 

Argumenty kritikov 

Vec sa dá nasvietiť z mnohých strán. A načúvať treba tiež jej kritikom.

Spor je napríklad o to, kde pri afrických brehoch vlastne záchranné lode migrantov berú na palubu. Stačí prevádzačom vypustiť na vodu ľudí vo vratkom preplnenom gumenom člne, aby to samozvaných záchranárov oprávňovalo vziať ich hneď na palubu a odviezť do Európy? Práve takýmito scenármi totiž argumentujú tí, čo nemeckých záchranárov považujú za komplicov prevádzačov.

Za debatu stojí aj argument, či Líbya alebo Tunisko nepredstavujú „bezpečné“ prístavy, kde by sa zachránení dali vysadiť namiesto Talianska a Malty. Pri Líbyi by sa dalo vzhľadom na jej vnútropolitické pomery pochopiť, že tam záchranári nechcú migrantov vracať, no platí to aj pre relatívne stabilné Tunisko?

Je tiež ľahké opájať sa pocitmi morálnej prevahy nemeckých posádok. No kým tie si môžu gratulovať, že zachraňujú životy na mori, okamihom vysadenia migrantov na brehu za nich dlhodobú zodpovednosť preberá Taliansko, prípadne Malta.

Preto Salvini tak hlasno volá po prerozdeľovaní do ostatných štátov EÚ. Nadpolovičná väčšina Talianov ho podporuje, keďže ich krajina je kvôli svojej zemepisnej polohe vstupnou bránou africkej migrácie do Európy. Navyše, mnohí môžu mať pocit, že kým Nemci žnú vavríny dobročinnosti zachraňovaním na mori, Taliansko nesie náklady nelegálnej migrácie na pevnine.

No prerozdelenie migrantov len rozptyľuje problém nelegálnej migrácie. Nerieši ho.

Morálny imperatív i dohovory o námornom práve kážu európskym krajinám robiť niečo, aby sa na jej prahu netopili ľudia, hľadajúci lepší život. Zároveň musia tieto štáty chrániť vlastné hranice pred nelegálnym prekročením.

Na jednej strane je teda zachraňovanie na mori v poriadku. V tomto možno Carolu Racketeovú a ďalších pokojne obdivovať. Ak majú politici podozrenie, že posádky mimovládnych organizácií robia pri zachraňovaní ľudí nadprácu a nebezpečne sa blížia asistovaniu prevádzačom, potom je namieste posilniť záchranné operácie zo strany štátnych orgánov – teda pobrežnej stráže či vojnového námorníctva dotknutých krajín (vrátane Nemecka a Francúzska).

Na druhej strane by malo nasledovať dôsledné vracanie migrantov do krajín pôvodu, pokiaľ nie sú zákonné dôvody na azyl. A tu sa môžu realizovať páni Salvini či Kurz.

Len tak dostojí Európa súčasne svojim ideálom i svojim zákonom.