Boris

Text bol pôvodne publikovaný 4. júla.

Má politik, ktorý sa doteraz preslávil najmä ako primátor Londýna, na dosah post britského premiéra?

Odpoveď je určite áno, pozícia, o ktorej Boris údajne sníval už od mlada, je k nemu oveľa bližšie, ako kedy bola. A pritom už v roku 2016 bol k nej tak blízko. Po nečakanom úspechu brexiterov v referende to vyzeralo tak, že Johnson má vydláždenú cestu k víťazstvu. Sám bol jedným z čelných predstaviteľov kampane za výstup z EÚ, bol obľúbený medzi verejnosťou a pripravený vládnuť.

Nezvládnutá vnútrostranícka kampaň a najmä zrada konzervatívneho kolegu Michaela Gova, ktorý nielenže Borisovi stiahol podporu, ale postavil sa v kampani proti nemu, vystavili stopku jeho ambíciám.

Nasledovalo nie veľmi úspešné pôsobenie na poste Ministra zahraničia, ktoré vyznelo pomerne rozpačito. Všetko nasvedčovalo tomu, že Johnsonova hviezda skôr vyhasína a na post britského premiéra už môže zabudnúť. To by sme však ignorovali dva faktory. Prvým je Boris sám a tým druhým je brexit, ktorý momentálne ešte stále určuje politickú debatu v Británii.

Boris

Faktorom Boris je vlastne už to, že Johnson je momentálne jediným politikom, ktorého médiá, ako aj verejnosť oslovujú temer výhradne krstným menom. Samozrejme, je to dané aj netradičnosťou mena, ale nepopierateľným dôvodom je aj familiárnosť a pocit priateľskosti, ktorý u voličov vyvoláva. To je trošku prekvapivé.

Boris je typickým predstaviteľom bohatej strednej triedy. 

Boris je typickým predstaviteľom bohatej strednej triedy. Nie je síce aristokrat, patrí však k elite, o čom svedčí aj jeho celé meno, Alexander Boris de Pfeffel Johnson. Medzi jeho predkami sa nachádzajú okrem Angličanov aj Turci (pradedo žurnalista Ali Kemal) a ruskí židia. Johnsonov otec je bývalým politikom, europoslancom a žurnalistom, kým matka je umelkyňou.

Boris, najstarší spomedzi troch súrodencov, sa narodil počas pobytu svojich rodičov v USA. Preto bol až donedávna držiteľom ako britského, tak aj amerického občianstva. Toho sa však v roku 2016 vzdal, a to aj kvôli politickým ambíciám v domovskej krajine. Druhým dôvodom boli nadmerné daňové povinnosti vyplývajúce z amerického občianstva.

Boris strávil mladosť s rodičmi na cestách a časť detstva prežil v Bruseli, kde jeho otec pracoval pre Európsku komisiu. Po čase bol poslaný do internátnych škôl v Británii, napokon skončil na Etone. Tá je internátnou školou elít, z ktorej pochádza viacero britských premiérov a top politikov. Zaujímavosťou je, že práve počas pobytu na tejto škole sa Johnson vzdal katolicizmu (katolíkom bol po matke) a vstúpil do anglikánskej cirkvi. Nasledovalo štúdium na ďalšej elitnej inštitúcii, na Oxforde.

Do kariet mu však zahralo to, že bol jedným z najviac sociálne liberálnych predstaviteľov konzervatívcov. To sa prejavilo napríklad v jeho podpore LGBT hnutiu.

Jeho ďalšie kroky smerovali do renomovaných novín The Times, z ktorých však musel odísť po tom, čo vedenie redakcie odhalilo jeho falšovanie citácií. To nezabránilo tomu, aby následne začal písať pre rovnako vážený konzervatívny denník Daily Telegraph. Ten ho zamestnal ako korešpondenta v Bruseli, odkiaľ Boris prinášal neraz škandalózne správy o euro byrokracii. Aj tu sa síce objavili podozrenia z preháňania či prifarbovania správ, redakcia však už nekonala. Johnson sa časom stal aj editorom The Spectator, ďalšej výkladnej skrine britského konzervativizmu.

V roku 2001 sa stal prvýkrát poslancom britského parlamentu. Stalo sa tak aj vďaka tomu, že okrem novín bol v tom čase známym aj z rôznych zábavno-satirických programov, kde bol vďaka svojej žoviálnosti častým hosťom.

Pozícia radového poslanca však Borisovi nepostačovala a v roku 2007 prekvapil kandidatúrou na post primátora Londýna. Ten bol v tom čase v rukách kontroverzného, ale obľúbeného Kena Livingstona,označovaného aj ako radikálneho ľavičiara.

Napriek opakovaným deklaráciám, že nebude kandidovať na pozíciu poslanca, pokiaľ sedí na stoličke primátora, v roku 2015 tento sľub porušil a s úspechom kandidoval do britského parlamentu.

Toto spolu s liberálnym prostredím veľkomesta dávalo Borisovi len malú šancu na úspech. Do kariet mu však zahralo to, že bol jedným z najviac sociálne liberálnych predstaviteľov konzervatívcov. To sa prejavilo napríklad v jeho podpore LGBT hnutiu. Tento liberalizmus spoločne s vrodeným komediantstvom a prísľubom revitalizačných opatrení u Londýnčanov zabral a nielenže sa stal primátorom Londýna, ale tento post obhájil aj v roku 2012.

Takto si mohol užiť vrchol svojho pôsobenia vo funkcii, a to letné olympijské hry 2012. Následne však začal prevládať pocit, že Boris sa už vo svojej role začína nudiť a cíti sa odstrčený od celoštátnej politiky. Napriek opakovaným deklaráciám, že nebude kandidovať na pozíciu poslanca, pokiaľ sedí na stoličke primátora, v roku 2015 tento sľub porušil a s úspechom kandidoval do britského parlamentu.

V  roku 2016 tak nielen skončil na stoličke primátora, ale po teraz už slávnom váhaní, na ktorú stranu sa postaviť, sa plnou parou zapojil do kampane za vystúpenie Británie z EÚ. Tým sa dostávame k druhému bodu, prečo je Boris stále v hre o pozíciu britského premiéra.

Brexit

Jediným politikom, ktorý stále nepochopil, že brexit je témou, ktorá rozhoduje temer o všetkom, ostáva Jeremy Corbyn. Johnson to, naopak, chápe až veľmi dobre. Je to on, kto voličom sľúbil, že 350 miliónov, ktoré týždenne posielajú do Bruselu, bude odteraz investovaných do verejného zdravotníctva. Kvôli tomuto (opäť nie veľmi pravdivému) výroku nad ním visela hrozba súdneho konania.

Neváhal však prísť ani s ďalšími odvážnymi prísľubmi. Jedným z nich je hrozba zadržať platbu EÚ za brexit (vo výške 44 miliárd eur), dokiaľ Briti nedostanú od Bruselu lepšie podmienky brexitovej dohody.

Rovnako chce odstúpiť od dohôd o írskej poistke. Od tejto taktiky si sľubuje, že sa jej Únia zľakne a pristúpi na ústupky. Či sa to naozaj stane, je viac ako otázne.

Je to on, kto voličom sľúbil, že 350 miliónov, ktoré týždenne posielajú do Bruselu, bude odteraz investovaných do verejného zdravotníctva. 

Čo však otázne nie je, je fakt, že táto taktika zaberá na brexiterov v rámci konzervatívnej strany. Tí naďalej ostávajú najhlasnejšou skupinou. Je za tým najmä fiasko konzervatívcov v eurovoľbách, spojené s úspechom Brexit Party. Strana si to vyložila tak, že voliči chcú od nich prioritne dokončenie brexitu, a to za akúkoľvek cenu. Momentálne tak nielen Boris, ale aj jeho protikandidát v straníckych primárkach Jeremy Hunt pritvrdzujú sľuby o tom, že ak sa s Úniou o výstupe nedohodnú do 31. októbra, tak stopercentne dôjde k tvrdému brexitu.

Či to tak bude, je opäť otázne. Dostávame sa totižto k dvom kľúčovým problémom, ktoré musí Johnson prekonať, aby splnil svoj politický sen. Tým prvým problémom je zase brexit. Pretože ako Borisovi táto téma pomohla zdvihnúť preferencie, tak ho aj môže pochovať. Dodržať množstvo očakávaní, ktoré do Johnsona vkladajú jeho spolustraníci, verejnosť a k tomu balansovať rokovania s Bruselom je temer nemožné.

Johnsonovi totižto nevyjadrujú podporu len tvrdí brexiteri, ale aj rôzne stredové či umiernené skupiny. Tie veria, že Boris bude jednoducho Boris a splní nesplniteľné v podobe vyjednania lepšej brexitovej dohody. Početní euroskeptici, naopak, dúfajú, že k dohode nedôjde, keďže tvrdý brexit je pre nich ideálnym riešením. Problémom Borisa tak je, že pri akomkoľvek výsledku brexitových rokovaní sklame minimálne jednu veľkú skupinu svojich vnútrostraníkov, a to z dôvodu, že nasľuboval neraz protichodné riešenia.

Problémový typ

Tak sme sa dostali k druhému problému, ktorý stojí pred Johnsonom. Dokáže byť nielen žoviálny, zábavný a galantný, ale aj arogantný, lenivý politik, ktorý nasľubuje každému to, čo chce počuť. Túto jeho charakteristiku zopakovalo viacero ľudí z jeho okolia. Mimoriadne kriticky sa o jeho charaktere vyjadroval jeho bývalý šéfredaktor z Daily Telegraph Max Hastings. Ten opakovane zdôraznil, že Borisa jeho vlastný charakter úplne diskvalifikuje z pozície britského premiéra.

Johnsonovi nevyjadrujú podporu len tvrdí brexiteri, ale aj rôzne stredové či umiernené skupiny. Tie veria, že Boris bude jednoducho Boris a splní nesplniteľné v podobe vyjednania lepšej brexitovej dohody.

A potom je tu Boris a jeho vzťah k ženám. Je dvakrát ženatý, momentálne v druhom rozvodovom konaní, so šiestimi (priznanými) deťmi. A hoci si rád užíva svetlo reflektorov, tak svoje súkromie si, naopak, veľmi stráži. V minulosti sa viackrát súdil s bulvárnymi médiami, ktoré s radosťou informovali o milenkách po jeho boku. Jeho druhá manželka, advokátka Marine Wheelerová, s ktorou má 4 deti, mu dlho tieto avantúry tolerovala, avšak nedávno povedala dosť a požiadala o rozvod. Borisa to údajne dosť zobralo. To mu však nebránilo začať si románik s o 24 rokov mladšou PR pracovníčkou konzervatívnej strany Carrie Symondsovou.

To, že by do premiérskeho úradu nastúpil politik s o toľko mladšou partnerkou, je v Británii nevídané. Nejde tu ani tak o konzervatívne či kresťanské hodnoty, skôr o dlhoročný zvyk, že top politici žijú, aspoň navonok, usporiadaným životom. Johnsonova situácia sa ešte priťažila pred dvoma týždňami, keď sa dostal so svojou priateľkou do takej ostrej hádky, až ich susedia privolali políciu. K násiliu síce zrejme nedošlo, k trieskaniu vecami a agresívnemu zvyšovaniu hlasu už áno. Médiá si vychutnali najmä Symondsovej výkriky, že Boris je rozmaznaný a vôbec si neváži peniaze.

Johnsonova popularita po tejto udalosti síce dostala trochu zabrať, avšak stále ostáva favoritom vo vnútrostraníckom hlasovaní, ktoré ho môže dostať na premiérsku stoličku. Tomuto životnému úspechu môžu zabrániť už len faktory, ktoré ho do tejto pozície favorita priviedli. A to brexit a jeho vlastná povaha. Nenadarmo sa hovorí, že poraziť Borisa už teraz môže len on sám.

Foto: TASR/AP – Stefan Rousseau, Dominic Lipinski, Alastair Grant