Odkedy je „centrizmus“ politickou cnosťou?

„Naučil som sa nové slovo – centrista,“ povedal ešte v apríli Andrej Kiska o hodnotovom zameraní svojej chystanej strany. Názov ani personálne zloženie rodiaceho sa subjektu vtedy neboli známe.

Bývalý prezident nie je prvý, kto svoju stranu zaraďuje kamsi do politického „stredu“. Aj SPOLU Miroslava Beblavého a Trubanovo Progresívne Slovensko sa označujú z času na čas ako „centristické“ politické subjekty. Hoci v prípade PS ide čiastočne o mimikry, keďže táto strana pripúšťa, že pod „stredovosťou“ chápe v podstate ľavicovo-liberálnu hodnotovú profiláciu.  

V každom prípade ľuďom, ktorí sa o verejné dianie začali zaujímať v 90. rokoch, keď vládol Mečiar, by pri zmienke o „centrizme“ mohla zablikať v hlavách kontrolka. Bolo to práve jeho Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré sa hlásilo k „širokému stredu“ a vzpieralo sa klasickému politologickému zaradeniu.

Čo je to stred?! Veď stred je len bod – hovoril svojho času jeden slovenský humorista.

Závideli sme vtedy Českej republike, kde sa relatívne rýchlo po Nežnej revolúcii vyformovala štandardná stranícka scéna: Občianska demokratická strana (ODS) napravo a Česká strana sociálno-demokratická (ČSSD) naľavo.

Avšak niektorým Čechom sa to pravo-ľavé striedanie pri moci asi zdalo príliš nudné. Množili sa ponosy na korupciu a partokratický charakter vládnutia ODS a ČSSD. A tak si posledných pár rokov naši západní susedia užívajú dominanciu stredovo-populistického hnutia ANO Andreja Babiša, ktoré zrejme podobnými neduhmi netrpí.

Vyprofilované strany sú predvídateľné strany

Ak politik samého seba zaradí do stredu, môže to byť ľahko interpretované ako vypočítavosť pri získavaní hlasov, lebo dotyčný si zjavne nechce komplikovať cestu k žiadnej voličskej skupine predstieraním nejakých zásad alebo politického presvedčenia. Verejnosť by to však mala vnímať skepticky a klásť si otázku, čo takú „stredovú“ stranu vlastne drží pohromade.

O niekdajšom HZDS i českom ANO sa hovorí ako o stranách jedného muža. No podobný problém môže mať napríklad aj strana Za ľudí Andreja Kisku, pokiaľ jediným jej tmelom bude osoba lídra. Keď o pár rokov tento tmel oslabne alebo sa stratí, čo ešte bude spájať politikov, z ktorých časť sa považuje za konzervatívcov a časť za spoločenských liberálov?  

Pre niektorých voličov (i novinárov) predstavuje trojica strán Za ľudí, SPOLU a PS nádej na skoncovanie s vládou Smeru. Ich deklarovaný centrizmus sa prešiel mlčaním, akoby sme už rezignovali na myšlienku, že parlamentná demokracia potrebuje štandardnú a vyprofilovanú stranícku scénu.

Vyprofilované politické strany sú čitateľné strany a čitateľné politické strany sú predvídateľné strany. Navyše, strana by v ideálnom prípade mala byť politickým vyjadrením hlbokých spoločných záujmov nejakej výraznej demografickej skupiny. Nie iba nástrojom úzkej skupiny zakladateľov.

„Nové politické subjekty boli do veľkej miery ,zavesené vo vzduchoprázdne‘ a vznikali predovšetkým ako projekty politických elít,“ píšu sociológovia Vladimír Krivý a Oľga Gyarfášová v knihe Ako sa mení slovenská spoločnosť o povahe ponovembrových strán u nás. „Trieda a sociálno-ekonomické štiepenia sú v nových demokraciách menej relevantné pre voličské správanie, než to bolo v povojnových desaťročiach v demokraciách etablovaných.“

Centrizmus ako synonymum pre nedostatok politickej profilácie je u nás neduhom nielen politických strán, ale tiež voličstva. Krivý a Gyarfášová si všímajú, že Slovensko sa od 90. rokov vyznačovalo slabou pravo-ľavou profiláciou a najširším sebazaradením ľudí do politického stredu spomedzi krajín V4.

Dá sa len špekulovať o príčinách: Možno to bolo dané tým, že namiesto sociálno-ekonomického ľavo-pravého štiepenia alebo hodnotových sporov medzi liberálmi a konzervatívcami slovenská politika dlho riešila iné problémy (postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi, neskôr spor s mečiarizmom...).

No podľa Krivého a Gyarfášovej sa pravo-ľavá štandardizácia straníckej ponuky i voličského dopytu predsa len začala diať od konca 90. rokov. Na jednej strane sa vyprofiloval Smer, ktorý síce Robert Fico spočiatku odmietal ideovo zadefinovať (on tomu nehovoril „centrizmus“, ale „tretia cesta“), no napokon ho zaparkoval v sociálno-demokratickom spektre. Na druhej strane sa vyvíjal menej stabilný zhluk pravicových strán.

Ak bola pravo-ľavá štandardizácia počas posledných dvoch desaťročí pokrokom smerom k pomerom, bežným v západoeurópskych demokraciách, nie je oháňanie sa nových opozičných strán „centrizmom“ v skutočnosti regresom pre profiláciu slovenskej politickej scény?

Kríza alebo transformácia strán?

Iste, predstavitelia PS, SPOLU a Za ľudí by mohli namietnuť, že podstata politického sporu sa mení aj v západnej Európe. Najmarkantnejším príkladom je Francúzsko, kde centrizmom sa zaštiťujúce hnutie En Marche prezidenta Emmanuela Macrona prekreslilo politickú mapu tým, že predbehlo pravicových republikánov i ľavicových socialistov – tradičných straníckych hegemónov piatej republiky.

V Nemecku sa zase ľavicová SPD, kedysi jedna z dvoch dominantných strán, prepadla v prieskumoch tak, že bude s proti-imigračnou AfD bojovať o tretie a štvrté miesto. Popri CDU/CSU sa ako druhá najsilnejšia strana začínajú presadzovať Zelení.

A aj v spomenutom Česku je podľa posledného volebného modelu ODS až tretia za ANO a Pirátmi, kým ČSSD piata so 6,5 percentami!

Dalo by sa argumentovať, že dominantná zlomová línia politiky sa v celom západnom svete posúva od tradičného ekonomicko-sociálneho sporu k iným témam. Napríklad k sporu, ktorý by sa dal nazvať ako „zástancovia globalizácie“ verzus „zástancovia lokálneho“.

Na Slovensku by trojica predsedov nových strán mohla povedať, že klasický pravo-ľavý spor stratil na nástojčivosti, lebo my v skutočnosti čelíme „state capture“, teda zajatiu štátu korupčnými skupinami. No ak politický spor nadobudol inú podobu, potom to treba pomenovať novými pojmami, nie oháňať sa nič nehovoriacim „centrizmom“.

Pravdepodobnejšie je, že odstavenie Smeru od moci (čo opozícia za boj proti „state capture“ vydáva) je akurát to, čomu sa hovorí hlavná téma najbližších parlamentných volieb. S tým, že takúto hlavnú tému majú napokon každé voľby. Lenže zmenu dlhodobej zlomovej línie politiky to ešte automaticky neznamená.

Sebazaradenie nových opozičných strán v strede je v každom prípade šancou dvoch doterajších opozičných strán: SaS a KDH. Tieto strany by mali vyzdvihovať proti centrizmu nováčikov svoj vyhranený profil.

A do nemoty opakovať, že stred nie je omnoho viac ako bod.