Smer upadá, ale Fico stále bojuje

Parlament nedokázal na tejto schôdzi ani na dva pokusy zvoliť kompletný zoznam kandidátov na Ústavný súd. Namiesto potrebných šiestich mien posunul prezidentke len dvoch kandidátov, Radoslava Procházku a štátnu tajomníčku na ministerstve spravodlivosti Editu Pfundtner.

Keďže Zuzana Čaputová už avizovala, že chýbajúcich ústavných sudcov menuje len v prípade, že bude mať kompletný zoznam kandidátov, Ústavný súd pôjde ďalej v núdzovom režime a poslanci zvolia ďalších kandidátov až v septembri. Možno.

Čo Fico sleduje bojkotom

Na prvý pohľad sa to celé môže zdať ako koaličné babráctvo. Veď Béla Bugár a Andrej Danko v priebehu včerajška ohlasovali, že koalícia sa už dohodla, stačí len správne vyplniť hlasovacie lístky a Smer-SNS-Most posunú prezidentke poslednú päticu kandidátov.

Lenže by bolo naivné si myslieť, že dohoda zlyhala na nejakom neurčitom chaose, pretože niekoľko koaličných poslancov nedokáže ani na niekoľký pokus vyplniť lístky správnym spôsobom a namiesto krížika robí krúžok.

Za tým, že ani na tejto schôdzi neboli zvolení kandidáti, je možné vidieť zámer. Konkrétne zámer šéfa najsilnejšej vládnej strany.

Keď začiatkom minulého týždňa v poslaneckom klube Smeru rozoberali, ako pristúpiť k voľbe ústavných sudcov, pohľady mnohých poslancov sa upínali na dvoch mužov: na prítomného Petra Pellegriniho, ktorý viedol na verejnosti aj po stretnutí s prezidentkou silné reči, ako už treba konečne zvoliť všetkých kandidátov. A pohľady smeráckych poslancov sa tiež upínali na oddýchnutého Roberta Fica, ktorý si po návrate z dvojtýždňovej dovolenky stihol upratať stranu a zadusiť zárodok akejkoľvek vzbury.

Lenže Pellegrini bol na poslaneckom klube ticho, k voľbe ústavných sudcov nepovedal nič.

Naopak, Fico dával jasne najavo, že sa mu vôbec nepozdáva nápad zvoliť kompletný zoznam sudcov, a to podľa zabehnutého mechanizmu, že každá z koaličných strán bude mať na ňom dvoch svojich favoritov.

Podľa Fica by bolo takticky lepšie nezvoliť nikoho a odtlačiť voľbu na jeseň. Pre Fica to má aj istú mocenskú logiku: žiadneho z aktuálnych uchádzačov o sudcovské posty v Košiciach nepovažuje z pohľadu Smeru za dostatočne prijateľného.

Samozrejme, to sa dalo čítať aj ako priznanie, ako predseda Smeru kauzu Ústavný súd nezvládol. Robert Fico stavil najskôr všetko len na to, aby sa on sám stal predsedom súdu. Médiá pred polrokom prognózovali, ako sa chystá koalícia na čele so Smerom ovládnuť súd v Košiciach, lenže v tom bola až prílišná podozrievavosť – Smer už nejaký čas funguje v apatickom móde, aj viacerí jeho politici zákulisí prejavujú svoje rozčarovanie z toho, že strana stráca svoje staré mocenské inštinkty a nedokáže si ustriehnuť ani nominačný proces na Ústavný súd.

Prezident Andrej Kiska od začiatku tohto procesu vymenoval troch sudcov (Fiačan, Szigeti, Molnár), no žiaden z nich nebol do užšieho výberu zvolený ako favorit Smeru, dvoch presadzoval Most a jedného si osvojila SNS.  

V Smere je preto veľká nervozita z toho, že napriek obrovskej obmene trinástich ústavných sudcov sa najväčšia strana nemusí dostať vôbec k slovu. Fico preto minulý týždeň signalizoval svojim poslancom, že najlepšie by bolo, keby aj júnová štvrtá voľba ústavných sudcov skolabovala a v priebehu leta by sa tak mohli prihlásiť okrem starých aj celkom noví uchádzači.  

Predseda Smeru kalkuluje, že v lete sa podarí zohnať jemu bližších kandidátov, pričom od zvyšku koalície si vymôže, aby ich posunuli prezidentke Čaputovej a tá bude nútená z obmedzeného výberu menovať aj niekoho, kto má Ficovu pečiatku (a najmä jeho dôveru).

Na poslaneckom klube Smeru sa však objavil aj protiargument, že takýto scenár je riskantný.

Pomery v koalícii sa na jeseň môžu zamotať tak, že Smer s Mostom a SNS sa už nedokážu dohodnúť na žiadnych menách a kandidátov bude musieť zvoliť až nový parlament. To by pre Smer bola, samozrejme, tá najhoršia možná koncovka.

V diskusii poslancov Smeru zaznievali mená Procházku a Pfundtnerovej, najmä Procházka však v tej chvíli vyvolal skôr odmietavé reakcie.

Nakoniec však pri štvrtej voľbe obaja prešli iba veľmi tesným rozdielom, no je pravdepodobné, že ani to sa nestalo vďaka koaličnej väčšine. Boris Kollár včera oznámil, že napríklad Pfundtner dostala hlas od siedmich poslancov Sme rodina.

Ak by to bola pravda, je zjavné, že túto kandidátku Bugárovho Mostu vedome nevolila istá skupina koaličných poslancov a bola preto zvolená tak trochu so šťastím. Mimochodom, ak je pravdou, že aj Procházka dostal minulý týždeň v prvom kole viacero hlasov od opozičných poslancov, opäť by to bol dôkaz, že niekto v koalícii nechcel v skutočnosti zvoliť nikoho.

Preto nie je ťažké si domyslieť, kto ani včera nedodal potrebné hlasy, hoci koaličná trojka sa tvárila, že sa dohodla na zvolení piatich mien. Možno tipovať, že tu zaúradovala skupinka poslancov Smeru na čele so šéfom strany, ktorému sa Ústavný súd celkom vymkol z rúk, a tak sa rozhodol trucovať a veriť, že v septembri dosiahne aspoň symbolický úspech.   

Kým sa potrebujeme, nič nás nerozdelí

Aj na tomto chaotickom zápase o ústavných sudcov vidieť obraz dnešného Smeru – strana v úpadku, bez náznaku väčšej stratégie, najpopulárnejší politik Smeru Pellegrini s napnutými svalmi len pred médiami, vnútri celkom pasívny, a na vrchole reťazca doráňaný Fico, ktorý hibernuje a prebudí sa k životu, až keď je najhoršie.

Samozrejme, ani tento Smer nemožno podceňovať. Aj eurovoľby ukázali, že aj keď je Smer paralyzovaný a na čele kandidátky má politikov s minimálnym osobným výtlakom, ešte stále má pevné jadro voličov.

To je momentálne stávka Roberta Fica – už nejde ani tak o to vyhrať voľby a stoj čo stoj po voľbách 2020 opäť zostavovať vládu, najdôležitejšie je uhrať slušný výsledok. A popritom dúfať, že prípadná nová vláda pozliepaná z viacerých strán sa v krátkom čase samorozpadne ako za Ivety Radičovej v roku 2011.

Pre Fica je preto kľúčové ostať predsedom Smeru, aby mal veci pod kontrolou aj po voľbách 2020. Ako pragmatik vie, že v strane potrebuje udržať nielen elementárnu stabilitu, ale dať straníkom pocit, že sa s ním nerútia proti múru.

To sa mu v júni aspoň čiastočne podarilo, po návrate z dovolenky precestoval štruktúry a smeráci mali z neho po dlhšej dobe dojem istej akčnosti a realizmu: Fico sa na regionálnych stretnutiach usmieval, pozorne počúval aj kritickejšie slová, sám bol tiež kritický, keď opakoval, že viacerí toppolitici strany chcú byť populárni v médiách, riešia si svoju vládnu agendu, ale zabúdajú na záujmy strany a necítiť z nich bojových smerácky duch.

Hoci Fica nahnevalo, čo sa dialo počas jeho dvojtýždňovej neprítomnosti (keď sa zrejme prepravoval Výbohovým lietadlom) a ako sa vtedy správal Peter Pellegrini, na straníckych fórach to vôbec nevyhrocoval.

K žiadnej prestrelke neprišlo ani na poslaneckom klube, obaja dodržujú navonok dekórum, straníci predpokladajú, že Fico si to s Pellegrinim vyrozprával či vyrozpráva medzi štyrmi očami.

V každom prípade však Fico chápe, že populárneho premiéra nemôže ponížiť a že je ešte odkázaný na jeho služby. Pred straníkmi preto hovorí, že sám dal Pellegrinimu medzi štyrmi očami ponuku, aby sa stal lídrom volebnej kandidátky Smeru. Premiér to však údajne podmienil tým, že by sa musel stať aj predsedom Smeru, o čom Fico nechce počuť.

V Smere si všetci pochopiteľne želajú, aby došlo medzi lídrom vlády a strany k predvolebnej dohode, lebo len to dáva šancu, aby Smer prežil v akej-takej sile a možno aj nečakane prekvapil.

No leto v najsilnejšej strane bude ešte dosť nervózne. Čoskoro vznikne strana Tomáša Druckera, ktorej súčasťou môže byť aj Marek Maďarič a obaja by chceli cieliť na sklamaných voličov Smeru. Medzi Druckerom a Pellegrinim je podľa našich informácií komunikačná linka, no len málokto v zákulisí si vie predstaviť, že by sa Pellegrini pred voľbami odhodlal na prestup roka.

Navzájom sa nemajú radi, ani si nedôverujú, no Fico Pellegriniho potrebuje a Pellegrini má zas strach zo zrážky s Ficom, lebo vie, aká antikampaň by mohla nasledovať. „Tandem Fico-Pellegrini, Pellegrini-Fico,“ ako zvykne hovorievať líder Smeru, tak v tejto chvíli nemá pre nikoho z nich lepšiu alternatívu.