Transgender toalety v Shakespearovom divadle

Posledné dva týždne som strávil na dovolenke v Británii. Úžasná krajina. Malebný vidiek, domčeky ako z Pána prsteňov, tiene stredovekých katedrál ale aj londýnsky ruch veľkomesta. Kníhkupectvá ponúkajú každý mesiac tisíce lákavých titulov z beletrie i literatúry faktu, puby plné milých ľudí a po krásnych zelených parkoch skackajú zvedavé veveričiky a pahltné holuby...

Napriek tomu, hlavné mesto Londýn, sa v rámci Británie stáva šampiónom politickej korektnosti, gender ideológie a ľavicovo-liberálnej progresívnej agendy. Keďže sem chodím každý rok, dovoľujem si tvrdiť, že táto sociálna revolúcia napreduje nenápadne, ale o to intenzívnejšie ju obyvatelia hlavného mesta akceptujú ako zaužívanú normu. Nesúdim, len konštatujem. Tu sú tri príklady:

Shakespeare ako pionier transgender agendy

V londýnskom divadle GLOBE (divadlo, ktoré v roku 1599 založil dramatik William Shakespeare) som absolvoval dve úžasné predstavenia. Veselohru „Veselé paničky z Windsoru“ („Merry Wives of WIndsor“) a historickú hru „Henrich IV“, prvá časť („Henry IV“).

Obidve adaptácie sú brilantné. Herecké výkony, choreografia, kostýmy atmosféra atď. Divadlo sa usiluje zachovať tradičný charakter a priblížiť sa svojmu predchodcovi na prelome 16. a 17. storočia. Predstavenie prebieha skoro pod holým nebom, hľadisko je usporiadané do polkruhu, vnútro divadla i javisko pozostáva zo solídneho dreva, scénu i hľadisko ozdobujú barokové, renesančné i antické motívy. Pred prestavením, i na konci prestávky začnú zriadenci cengať na veľké starodávne zvonce a zvolávať ľudí na predstavenie. Počas predstavenia nadobudnete pocit, že ste sa vrátili 400 rokov naspäť, do alžbetínskeho Anglicka, keď neboli smartfóny ani selfiečka (hoci aj dnes je UK „alžbetínska“...).

Ženské i mužské postavy často stvárňujú predstavitelia opačného pohlavia, čo pridáva celému predstaveniu zaujímavú podobu, a obohacuje ho o nové pointy, robí ho pestrejším a zaujímavejším.

Človek sa však akoby stane súčasťou deja aj po zatiahnutí opony, keď chce po predstavení navštíviť toaletu. Okrem klasického výberu mužských a ženských záchodov, môžete navštíviť aj transgender toaletu...Toto viac než symbolické gesto vytvára aj praktické problémy. Na ženských toaletách zvykne bývať tradične väčší nával a tlačenica, takže by ich nezaškodilo ich rozšíriť. To však nejde, keby náhodou chcela nejaká osoba s nevyhraneným pohlavím navštíviť „tú svoju“ kabínku (zaujímalo by ma, či ju niekto počas tohto predstavenia navštívil)...

Možno však len divadlo Globe ctí tradície. Je všeobecne známe, že v alžbetínskych časoch hrali aj ženské postavy výhradne muži. Možno tak vedenie divadla považuje Shakespeara za prvého pioniera LBGT agendy.

Ideálny premiér? Demokrat, vlastenec, optimista a...feminista!

Počas ostatných dní prebieha vnútrostranícky plebiscit vládnych konzervatívcov, ktorí vyberajú svojho nového lídra, teda aj budúceho premiéra krajiny. Jedným z kandidátov je Dominic Raab (45). Syn českého židovského imigranta, ktorý došiel do Británie v roku 1938 je tvrdý „Brexiteer“. Raab by zapadol do plejády ostatných kandidátov, keby ako jediný o sebe nepriznal šokujúcu informáciu, že odmieta protivnú bigotnosť, s akou niektoré militantné feministické kruhy pretláčajú svoju agendu do verejnej diskusie. Poukázal aj na drsný údel mužov v spoločnosti,  pričom  rovnoprávnosť by mala byť konzistentná a vzájomná: „Hovorí sa, že ambiciózne ženy sú naprogramované, aby ich priťahovali ambiciózni muži. Na druhej strane, muži neznesú, aby ich partnerka bola úspešnejšia. Viete si predstaviť, aké rozhorčenie by nastalo, keby niekto tak banálne generalizoval ženy alebo menšiny? Feministi dnes patria medzi najprotivnejších fanatikov.“

Môžeme i nemusíme súhlasiť, no na Dominica Raaba sa zniesla spŕška politicky korektnej munície. Kritizovala ho samozrejme liberálna ľavica, samotní feministi a na svoje si prišla aj Labour party. Zarážajúci je však postoj samotných „Tories“. Aby náhodou nedošlo k obvineniam z temného spiatočníctva a politicky nekorektného správania, zvyšní kandidáti na lídra konzervatívnej strany sa poponáhľali prihlásiť sa k plnokrvnému feminizmu...Surfovanie na vlne politickej korektnosti však nie je ničím novým, napokon bol to predseda vplyvného zahraničného výboru Dolnej Snemovne, Tom Tugendhat, ktorý navrhol vylúčenie konzervatívneho filozofa Rogera Scrutona z poradnej komisie premiérky pre oblasť bývania a výstavby. Tento unáhlený a pokrytecký krok urobil potom, ako Sira Rogera obvinil z antisemitizmu a rasizmu fanatický ľavicový novinár George Eaton, ktorý s ním robil rozhovor pre socialistický časopis „New Statesman“. Išlo samozrejme o zjavné vytrhnutie z kontextu, ktoré malo Scrutonovi priťažiť...

Konzervatívna strana je jeden z najúspešnejších politických projektov na svete, keď viac ako 150 rokov formovala verejný diškurz. Toryovci dneška však prestali byť aktívnym účastníkom kultúrno-etickej debaty, keď si nechali nanútiť progresívnu agendu. Či  ide o volebný pragmatizmus („zmeniť v snahe zachovať“) alebo rezignáciu však zatiaľ nie je jasné.

Sadiq Khan naháňa lacné politické body & kryje prechmaty

V hlavnom meste Spojeného kráľovstva sa hromadia problémy. Dopravné zápchy, útoky bodnými zbraňami, rastú komunálne poplatky. Na druhej strane klesajú kapitálové investície, zhoršuje sa frekvencia autobusov, a metropola čelí kríze dostupného bývania.

 Sadiq Khan, moslimský starosta Londýna za ľavicovú Labour party je však veľmi obratný taktik, preto sa pokúsil o „blairovský spin“ (spin – otočenie, alebo premostenie debaty, aby sa zabudlo na kauzy a odviedla sa pozornosť od problému, hojne využívaný Tony Blairom). Štylizoval sa do pozície tolerantného a liberálneho svetoobčana, poloha v multikultúrnom Londýne a v liberálnych médiách nepochybne populárna.

Počas oficiálnej štátnej návštevy amerického prezidenta Donalda Trumpa, natočil v spolupráci s módnym časopisom Elle (sic!) video osvieteného bojovníka proti predsudkom, rasizmu, sexizmu atď. Khan vo videu s londýnskou panorámou v pozadí hovorí: „Prezident Trump, ak toto pozeráte. Vaše hodnoty a to za čo sa zasadzujete sú pravým opakom londýnskych hodnôt a hodnôt na ktorých stojí táto krajina. Myslíme si, že rozmaitosť nie je slabosť, rešpektujeme ženy a myslíme si, že sú rovnocenné mužom (..) Čo vidíme v USA, je odopieranie reprodukčných práv žien, kde sú niektoré štáty kde je prakticky nemožné využiť právo na interrupciu.“

Každý, kto trochu pozná popudlivého a náladového nájomníka Bieleho domu vie, že reakcia bude impulzívna a tvrdá. Trump na Twitteri poslal starostovi Londýna niekoľko agresívnych odkazov, čím ho vlastne korunoval za svojho hlavného oponenta v Británií.

Khan s tým určite rátal. Je však otázne, či je rozumné vytĺkať lacné politické body a sympatie progresívnych kruhov na úkor bilaterálnej spolupráce s USA, najbližším spojencom krajiny. Británia bude Trumpa potrebovať ešte viac po odchode z Európskej únie. Navyše, ak mnohí oprávnene Trumpovi vyčítajú zasahovanie do vnútornej politiky Británie, čo je starostovi Londýna do protipotratovej politiky USA?

Motívy Sadiq Khana tak sú oveľa menej ušľachtilé, ako sa môže na prvý pohľad javiť na základe potlesku liberálnej tlače.

Naozaj sa teda Británia mení tak výrazne? Alebo ide len prechodné obdobie, keď s pomyselné kyvadlo vráti ku koreňom? Možno nám môže byť pomôckou práve Shakespeare, ktorý ústami strápeného Hamleta v 5, dejstve konštatuje, že „doba sa vymkla z kĺbov“. Tak ako v 16. storočí, i dnes máme pocit paradigmatickej zmeny, ktorá sa nepáči každému. Aj vďaka Shakespearovi vieme, že nič nie je nevyhnutné, a možno s odstupom ďalších 500 rokov budeme na dnešné politicky korektné šantenie pozerať len ako na zaujímavú kapitolu bohatých dejín Británie.