Desať rokov vo Svetle

V týchto dňoch som Bohu ďakoval za prvých desať rokov, ktoré som mal možnosť prežiť v kňazskej službe. Pred tými desiatimi rokmi by som sa veru nebol nazdal, čo všetko sa mi za ten čas s Božou pomocou podarí a už vôbec by mi nenapadlo, čo všetko pokazím svojou nepodarenou ľudskou snahou o budovanie lepšieho sveta.

Za tých desať rokov som sa naučil, že lepší svet môžem vybudovať len vtedy, keď ho začnem budovať od seba. Nie len druhých ľudí, ale hlavne samého musím každý deň privádzať bližšie k Svetlu. Naučil som sa, že nie ja sám, ale Boh cezo mňa môže každý deň konať svoje dobré a niekedy aj veľké veci. 

Slnko svieti každý deň, hoci nie každý deň ho vidíme. Boh nás každý deň čaká a ponúka svoju milosť, svoje požehanie, svetlo do nášho života, aj keď nám pohľad na jeho tvár zastreli husté mraky.

Po desiatich rokoch konštatujem, že tých mrakov nebolo málo a netuším, koľko ich ešte bude. Chcem a verím, že s Božou pomocou budem schopný v tých nasledujúcich rokoch lepšie ako doteraz nasledovať pravé Svetlo Krista a sprostredkovať ho každému, koho mi pošle do cesty. 

V týchto dňoch vykročila do svojej novej služby aj naša nová pani prezidentka. Má pred sebou pät, možno aj desať rokov v úrade. Ubehnú ako voda. Dnes ich má však všetky iba pred sebou.

Zuzanu Čaputovú som nevolil. Včera som sa však za ňu v Dóme sv. Martina v Bratislave modlil. Nie preto, že sa to patrí, ale preto, že je to potrebné. Všetci to potrebujeme, len nie všetci si to uvedomujeme.

Na konci pobožnosti dostala požehnie. Bolo to požehnanie do služby nám všetkým, občanom Slovenskej republiky. Nebolo vyjadrením súhlasu s jej súkromným životom a osobnými postojmi a názormi. Bolo vyjadrením nádeje, že Boh, nech už má v jej osobnom živote akékoľvek miesto, môže využiť jej talenty a schopnosti a vniesť Svetlo do jej služby pre dobro všetkých občanov Slovenskej republiky.

A potom jej kroky viedli von, znova medzi ľudí. Kráčala sama a na jej tvári som nevnímal ani radosť ani pýchu. Skôr som mal pocit, že na nej vidím bázeň pred tým, čo ju v najbližších dňov a rokoch čaká.

Vykročila do služby. Tam, v posvätnom priestore katedrály mohla počúvať a premýšľať. Verím a modlím sa, aby počúvanie a premýšľanie bolo zmyslom jej života i služby. Verím sa modlím sa, aby som to v mojej službe dokázal aj ja sám.

Vykročila prevziať službu, nie prevziať moc. Pred desiatimi rokmi som z tej istej Katedrály takto vykročil aj ja. V ústrety dobrodržustvu svojho povolania, ktoré nie vždy bolo o pokornej službe. O pokoru a ducha služby musím prosiť a zápasiť každý deň.

Kým sa chrám postupne vypráznil, ostal som dnu a modlil sa. Teraz už za seba a za tých, ku ktorým som poslaný. Už viem aká náročná je moja služba. Bez Boha nemá žiadny zmysel. Aby som ju mohol konať, musím mať rád nielen Boha, ale aj každého človeka, ktorému ma Boh posiela slúžiť. Tak mi to pred desiatimi rokmi správne pripomenula moja vlastná sestra. Vtedy dobre vedela prečo.

A potom som vykročil aj ja. Do ďaľších rokov svojej kňazskej služby. Dnes neviem koľko ich bude, ale viem, že chcem, aby boli lepšie než tých prvých desať. 

Prajem sebe i pani prezidentke veľa Svetla Ducha Svätého do služby.