Tip na výlet: Cyklopotulky LVA

Okrem výročia SNP pripadá posledné roky na 29. august aj stabilné slnečné počasie. Jediné miesto, kde sme sa však počas nášho celodenného rodinného výletu s levom v tento deň stretli, bol len český znak.

Rozhodli sme sa navštíviť areál, ktorý je od roku 1996 súčasťou svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO. Areál, kde sú majestátne zámky obklopené rozľahlými záhradami, kde zvlnené lány polí prechádzajú v zelené lesy a trblietavé hladiny rybníkov pokrývajú koberce lekien. Informáciou, že celý tento komplex patril rodu Lichtenštejncov, by som uzavrel kultúrne okienko a priniesol pre cyklistov pomerne podstatnú správu – areál je ideálny pre milovníkov aktívneho odpočinku. Križuje ho mnoho značených cyklistických trás, nazývaných neprekvapivo Lichtenštejnské stezky, ktoré cyklistov zavedú naprieč všetkými pamiatkami, čo kniežacia rodina po sebe zanechala. Patrilo by sa však už konečne odtajniť jeho meno, a tak by som vám rád v krátkosti predstavil naše cyklopotulky Lednicko-valtickým areálom.

Štart vo Valticiach

Putovanie týmto malebným krajom začíname vo Valticiach z námestia Svobody. Hneď za mestom nás čaká najdlhšie a najnáročnejšie stúpanie dňa s priemerným sklonom cca 5 % na dĺžke necelých dvoch kilometrov. Pri prekonávaní tohto neúprosného stúpania nám robia doprovod plynové delá na odháňanie škorcov pochutnávajúcich si na dozrievajúcom hrozne. Príjemná kulisa vinohradov nás privedie k prvému dnešnému cieľu, kolonáde na Reistně. Okrem toho, že skvelo poslúži ako objekt fotografie do rodinného albumu či na sociálnu sieť, za drobný poplatok sa pre návštevníkov stane aj vyhliadkou na Valtice. Druhou možnosťou sa pre nás nestala a preto skončila ako jedna z mnohých pamiatok len na fotografiách v tomto článku.


 
Po úspešnom zahájení fotozbierky sme sa vybrali smerom na Boří dvůr. Prvotné omámenie z krásy kolonády vo mne vzbudilo veľké očakávania, čo mi tento jazdecký objekt prinesie. V konečnom dôsledku len vrásky na čele. Po plemenných žrebcoch ani stopy, videli sme len zopár budov, na ktorých bolo vidno, že najväčšiu slávu si už zažili. Opúšťame časom ohlodané budovy dúfajúc, že najmenej zaujímavý objekt máme za sebou. A veruže áno. Síce bol pred nami ešte štvorkilometrový nezáživný úsek popri lesíku, avšak potom sa začal potenciál areálu prejavovať naplno. Prvý sa ukázal Františkův rybník. Už len pohľad na túto vodnú plochu v horúcom počasí dobre osviežil. Okrem obvyklého rákosia bolo na jeho brehoch možné vidieť aj neobvyklé množstvo rybárov.

Eufória z lesíka

Aby sme týchto tichých mužov nevyrušovali pri práci, pobrali sme sa radšej Hraničnou cestou k zámočku Pohansko. Prekonali sme železnicu aj drevený most a mali sme v pláne ďalej pokračovať asfaltkou až k tejto pamiatke. To by som však cestou nemohol natrafiť na singloidnú skratku lesíkom. Schvaľovací proces vedený rodinnou radou prebehol úspešne a tak som mohol zvrtnúť bicykel a začať si užívať kúsok prírodného terénu. Doslova kúsok. Skôr ako som si uvedomil prítomnosť lesa, už aj som bol z neho von. Nevadí, nemôžem byť nenásytný. Plný eufórie som bol minilesom „vyfľusnutý” k slepému ramenu rieky Dyje. Pekné pokojné miesto, ktoré si ako všetko iné v tomto areáli zaslúži fotku. Nasledoval prechod cez stavidlo a po pár sto metroch sme dosiahli náš priebežný cieľ.


Pred zámočkom sa nachádzajú dve sochy – kniežaťa Rostislava a druhá, veľmi pôsobivá, Strom veternej harfy. A čo je v danej situácii ešte podstatnejšie, stromy vrhajúce tiene.


Využívame toto oddychové miesto na doplnenie energie a už pomaly hľadám, čo by okrem tradičnej cesty stálo za preskúmanie. V tom nachádzam z druhej strany zámočku zrekonštruované Staroslovanské hradisko. K nemu vedie lákavá vychodená cestička, ktorou však len šliapem popri bicykli, pre istotu. Prístrešok, rôzne predmety, čudné tváre na koloch, fotka, odchádzam. Ďalej pokračujem ponúknutou cestičkou, zatiaľ čo zvyšní rodinní príslušníci idú poctivo neďalekou cyklotrasou. Ako sa naše bicykle o pár desiatok metrov opätovne stretli, mohli sme do toho dupnúť, pretože Břeclav bola čo by Marcel Lomnický kladivom dohodil. Asi na dvadsiaty-krát. Toto mesto nás privítalo nádherným, miestami aj dvojprúdovým trailíkom po brehu rieky Dyje.


Tak dobre sa ním šlo, až mi bolo ľúto premostiť rieku a tiahnuť na Janův hrad. Najprv však bolo potrebné prejsť mestom. Moja slabosť pre vodné plochy sa tu naplno prejavila a tak som neodolal vábeniu rybníka Včelínek. Voda príjemne chladila a slnko nepríjemne pražilo.


Našťastie bol na programe šesťkilometrový prejazd lužným lesom až pred neexistujúce brány hradu. Hneď vedľa tejto umelej zrúcaniny sa nachádzalo prístavisko, odkiaľ sa dal spestriť výlet plavbou loďou po ramenách rieky Dyje v parku Lednického zámku. Z tejto atrakcie priam sršal romantický potenciál.

Na bicykli to nepôjde

Na romantiku však nebol čas a tak sme vyrazili nie príliš romantickou asfaltkou poza hrad až pred existujúce brány Lednického parku. A tam nápis o prísnom zákaze jazdenia v parku na bicykli. Hladní po ďalších architektonických skvostoch zosadáme z bicyklov a dávame sa na pešiu turistiku okolo Lednických rybníkov. Pri každom pokuse o nasadnutie na bicykel vám návštevníci parku radi pripomenú, aké upozornenie je k videniu pred zámockým areálom. Samozrejme, nie že by som sa o to pokúšal, vraví sa to. Po chvíľke sa nám nad hlavami objaví akvadukt a pri ňom jaskyňa s príznačným názvom na vzniknutú situáciu – ťahať bicykel vedľa seba krásnou cestičkou – Peklo. Spoza stromov však už vykukuje Minaret. Kto si zaplatí vstupný poplatok, zdolá 302 schodov a bude mu priať šťastie na dobrú viditeľnosť, uvidí Biele Karpaty alebo dokonca aj vrchol veže Svätoštefanského dómu vo Viedni. My sme nesplnili už prvú podmienku a tak nám ostali všetky tieto výhľady skryté.


 
Čo sa však dalo vidieť aj zadarmo, to bol oproti ležiaci Lednický zámok. Ten nás ako magnet tiahol k sebe druhou stranou rybníkov. Cestou sme obišli druhé z troch prístavísk v parku, až sme sa ocitli v rozkvitnutých zámockých záhradách. Tu sa fotoaparáty turistov nezastavovali a človek sa cítil ako by šiel po červenom koberci. Hlavnou hviezdou však boli nekonečné kvetinové záhony.


Po tom, čo ženské osadenstvo výpravy zdokumentovalo väčšinu kvetín z každého uhla, mohlo naše dobrodružstvo pokračovať k Apollónovmu chrámu. Ten leží na brehu Mlýnskeho rybníka a ako ďalší do partie ponúka za poplatok výhľad z jeho hornej časti. Do tretice sme lukratívnym výhľadom odolali. Času už nie je na rozdávanie a tak nasadáme do sediel bicyklov naproti ďalším pamätihodnostiam. Po pár minútach obchádzame Nový dvůr, trochu krajšiu obdobu nie zrovna pamätihodného Bořího dvoru, aby sme sa dostali k Chrámu Troch Grácií. Víta nás súsošie troch nahých žien, predstavujúce antické bohyne Aténu, Afroditu a Artemis. Outfit týchto smelých žien dokonale vystihuje aktuálne klimatické podmienky.


Po vykonaní tradičnej fotodokumentácie sa poberáme smerom k zámku Rendez-vous. Asi v polke cesty, na čistinke uprostred lesa, stojí novogotická kaplnka Svätého Huberta. Od nej, rovnako ako aj k nej, vedie pekná vyhladená lesná cesta. Traduje sa, že v nedávnej minulosti mávala viac prírodný charakter. Modernizáciu nezastavíme…  Na ľavoboku sa vynára už ani neviem koľký rybník. Tento však signalizuje blízkosť Dianinho chrámu, známeho aj pod menom Rendez-vous. Na prvý pohľad stavba pripomína staroveký rímsky víťazný oblúk. My sme vyhrali krásne slnečné počasie a tak sa všetci víťazoslávne zvezieme popod. Bol to asi krásny pocit, ale nejak extra sa mi do pamäte nevryl.


 
Takto posilnení sa opäť vraciame na sever, aby sme zhliadli poslednú plánovanú pamiatku, Hraniční zámeček. Ten je postavený v obci s rovnomenným názvom, akým sa pýši aj jedno naše okresné mesto, zhodou okolností tiež obohatené zámkom. Tí, čo tipovali Hlohovec, si môžu pripočítať malý bezvýznamný bodík. Most cez rieku zdolaný a na rad prichádza čerešnička dňa, ktorú by som prirovnal k jednému významnému produktu tejto oblasti. Dvojkilometrový singlík ako víno. Pred jeho ochutnávkou je ešte možné navštíviť Rybničný zámeček, vzdialený 400 metrov opačným smerom. Ten však ostal návštevou nedotknutý, rovnako ako Lovecký zámeček v približne rovnakej vzdialenosti od Janůvho hradu. Singel vedúci popri hlohoveckom rybníku hltáme plnými dúškami, až sme sa takto nasýtení dostali na voľné priestranstvo pred Hraniční zámeček. Pred ním sa dalo nasýtiť aj hmotnými poživinami, ale keďže batôžky sme ešte nemali prázdne, uplatnili sme dnes už naučené, odolať. Vznikajú jedny z posledných fotiek a hor sa späť k autu do Valtíc.

Čerešnička na záver

Aby sme nezabudli ako vyzerá kopec, tak sa nám ešte naposledy tesne za obcou pripomenie. Naštastie je to len menší brat kopčiska z úvodu. Na konci putovania prechádzame okolo zámočku Belvedere, ktorý sme si pri zjazde ani nestihli všimnúť. Vytúžený cieľ bol priveľmi lákavý. Po uskladnení bicyklov sa vydáme na prieskum zámku vo Valticiach, pretože pamiatok nikdy nie je dosť. Zámok aj so svojím parkom sú podľa očakávania tradične krásne a tak nám neostáva nič iné, len zhodnotiť, že dnešný výlet bol proste úžasný.


Celá oblasť ponúka aj niekoľko ďalších zaujímavých miest hodných navštívenia, tak smelo do ich objavovania. A ak by vás zaujímalo, aký typ bicykla je vhodný na potulky týmto areálom, tak by sa dalo povedať, že horský bicykel je zbytočný luxus.

Trasa výletu sa nachádza na tomto odkaze.