Tomáš Brauner: Existuje veľmi veľa pohľadov, ako uchopiť Hoffmannove poviedky

S českým dirigentom Tomášom Braunerom sme sa rozprávali nielen o novej inscenácii, hudbe či posolstve Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky, ktorú hudobne naštudoval v Slovenskom národnom divadle, kde tento dirigent debutuje, ale aj o kultúre vo všeobecnosti a jej riadení či o jeho najbližších zaujímavých aktivitách.

V Opere SND ste hudobne naštudovali Hoffmannove poviedky Jacquesa Offenbacha, ktorých premiéra sa uskutoční v piatok 14. júna. Čo by sme na úvod nášho rozhovoru mohli našim čitateľom povedať o Offenbachovi okrem toho, že bol skladateľ?

Offenbach bol pôvodne violončelista a za rok sa stal riaditeľom divadla. Za tento čas ho dokázal zabezpečiť tak, že bolo sebestačné. To znamená, že mal v sebe obrovský manažérsky potenciál a vo veľkej miere aj vďaka svojim dielam – zanechal 99 operiet – sa toto divadlo držalo na výslní. Pokiaľ ide o Hoffmannove poviedky, zachovali sa ako klavírny výťah, inštrumentáciu napísal Ernest Guiraud. Myslím si, že táto téma, najmä postava Hoffmanna a celkovo fantázia, odvíjajúca sa v troch dejstvách, ho veľmi fascinovala. Nechcem povedať, že by bola škoda spracovať ho ako operetu, skôr je to tak, že povaha námetu jednoducho z objektívnych príčin nie je pre operetu celkom vhodná, takže napokon z toho vnikla opera.

Akú verziu Hoffmannových poviedok ste si zvolili pre hudobné naštudovanie v SND?

Pri každom uvedení tohto diela je to vždy problém. Je to možno dokonca aj trochu otázka marketingu resp. vedenia divadla, pretože nie všetky ťažiskové čísla opery sú v každom vydaní. Ak ich chcete hrať, musíte si ich dokúpiť. Napríklad existuje vydanie bez septetu, v inom zasa nie je epilóg so svojím slávnym záverom, ktorý však v Opere SND hráme, pretože by bola veľká škoda ho vypustiť.

Rozprával som sa o tom s kolegom, veľkým znalcom tejto opery, a sám povedal, že vytvoriť jednoznačnú dramatickú líniu je veľmi ťažké. Keby sa totiž ponechali všetky árie, ansámbly a iné čísla, ktoré sa časom ponachádzali, zozbierali a priložili k tejto opere, nadobudla by trvanie takmer štyri hodiny. Viaceré z nich priamo nesúvisia s dejom. Preto sa pre divadelné účely kvôli upevneniu dramatickej línie niektoré z nich môžu vynechať, prípadne použiť škrty Treba však byť opatrný, pretože je dôležité, aby sa neporušili vzťahy medzi postavami a dej.

Práve Hoffmannove poviedky sa jednoznačnej dramatickej línii akoby trochu priečia, pretože je v nich veľa čísiel s krásnym hudobným materiálom, ktoré však k rozvíjaniu samotného deja zásadne neprispievajú a príliš ho neposúvajú. Niektoré z nich sa dajú skrátiť, prípadne vynechať, aby divák cítil neustále vývoj deja až k dramatickému vyvrcholeniu. Pre dirigenta sú pri tomto dôležité konzultácie s dramaturgom a režisérom a ich konkrétne predstavy o dramatickej interpretácii diela. V treťom dejstve (Giulietta) je napríklad ária Dapertutta, ktorá sa zvykne vynechávať. Ak ju však ponecháte, vznikne problém, kam ju vlastne zaradiť, aby logicky zapadala do sledu udalostí a hudobného prúdu.

Ako ste už povedali, Offenbach zanechal po sebe dielo len v klavírnom výťahu. Ako sa vám pozdáva inštrumentácia?

Začal by som asi tým, že mám rešpekt voči skladateľom a obdivujem ich. Mozart inštrumentáciou dokázal dosiahnuť mimoriadne vypätú drámu hoci nemal ani trombóny. Verdimu zasa na to niekedy stačila iba sláčiková sekcia a vôbec na to nepotreboval celý orchester. Genialita skladateľova je tiež v tom, že aj s menším ansámblom môže hudba znieť veľmi dramaticky. V Hoffmannových poviedkach sa tiež často používajú len niektoré zložky orchestra a zvuk je pritom farebný a pútavý. Skrátka, inštrumentácia Ernesta Guirauda je výborná a nemôžem proti nej nič namietať. Je celkom v intenciách Offenbachovho štýlu a pri interpretácii pôsobí tak prirodzene, akoby ju napísal sám autor.

Celkovo je v opere veľa hudby recitatívneho typu. Tieto prekomponované, vlastne sprevádzané recitatívy accompagnato sú napísané tak šikovne, že často vyúsťujú do vyslovene hudobných myšlienok, takže človek často ani nepostrehne, že počúva recitatívy. Pritom aj v tejto opere majú zásadný význam, pretože posúvajú dej dopredu a vytvárajú dejovú líniu.

Kam by sme zaradili Hoffmanove poviedky, pokiaľ ide o štýl?

Je to veľká francúzska opera, mimoriadne romantická, pretože v nej majú veľké zastúpenie citové prejavy, nálady a fantázia. Otvára sa v nej priestor pre akýkoľvek výraz od lyriky cez poéziu až po drámu. Hudba znie poslucháčsky veľmi prístupne, ale v žiadnom prípade sa nedá povedať, že by jej chýbalo niečo z umeleckej kvality. Zaujímavé je, že napriek tomu, že Offenbach bol operetný skladateľ, a človek by azda očakával isté jednoduchšie postupy, vôbec to tak nie je. Naopak, toto dielo je veľmi závažná dráma, jednotlivé časti sú veľmi ucelené a opernú zložku majú jednoznačne dotiahnutú do konca. Preto sa s veľkým úspechom hráva na celom svete.

K tomuto by som chcel povedať ešte asi toľko, že v časoch vzniku tejto opery sa skladatelia mohli zoznamovať so súčasnou symfonickou alebo opernou tvorbou, iba ak boli prítomní na koncertoch alebo si ju sami hrali na klavíri. Obdivujem ich, ako rýchlo si v časoch, kedy nebol ani rozhlas, ani televízia, o súčasných internetových mediálnych kanáloch ani nehovoriac, dokázali zohnať notový materiál krátko potom, ako niekde zaznela premiéra nového diela – hoci v Drážďanoch alebo v Lipsku či inde. V porovnaní s tým je dnešná doba veľmi jednoduchá.

Samozrejme, tieto nové podnety ovplyvňovali ich tvorbu. Hoci je pravda, že francúzska hudba sa vždy snažila ísť si svojou cestou – vie sa napríklad, že Offenbach nemal rád Wagnera ani Meyerbeera – ale napríklad v prológu, keď Hoffmann zasnene spomína na svoje tri lásky, ozve sa kus hudby pripomínajúcej Parsifala – pôsobí to až dojmom, akoby chcel Offenbach naschvál ukázať, že „Aj toto dokážem…“. Ale treba zasa povedať, že aj tento úryvok má akýsi decentný nádych a cítiť, že ho písal Francúz. Na druhej strane verím, že napríklad Wagner a azda aj Meyerbeer v každom skladateľovi zanechali akúsi pečať a hoci voči nim dávali najavo nevraživosť, kdesi v kútiku duše ich obdivovali.

Hoffmannove poviedky sú typické aj tým, že v nich viaceré postavy interpretuje jeden spevák, prípadne speváčka.

Kedysi bývalo zvykom, že aj Olympiu, Antoniu a Giuliettu spievala jedna interpretka. To je, samozrejme mimoriadne ťažké, pretože každá z týchto postáv si vyžaduje celkom iný charakter a iný hlasový odbor – Olympia je koloratúrny, Giulietta lyrický a Antonia dramatický soprán. Pre repertoárové divadlo je to aj prevádzkovo náročné, pretože okrem ťažkostí nájsť vhodnú predstaviteľku, ktorá by ustála tento obrovský nápor za jeden večer, môžu nastať ďalšie pri hľadaní alternácie. Pravdu povediac, ani som nikdy takéto predstavenie nevidel, totiž v súčasnosti je už naozaj veľmi ťažké nájsť vhodnú predstaviteľku ovládajúcu v podstate tri sopránové hlasové odbory. Lepšie sa tento spôsob realizuje na nahrávkach, kedy si sólistka môže interpretáciu rozložiť na dlhší čas a rozšíriť si tak prípravu pre každú z týchto postáv.

Na druhej strane každá z nich predstavuje viac-menej uzavretý koncept a Slovenské národné divadlo má pre ne k dispozícii skvelé speváčky, takže by bola škoda nevyužiť ich. Okrem toho si myslím, že od tohto spôsobu obsadzovania troch postáv jednou speváčkou sa na svete upúšťa nielen preto, že obsadenie sólistkami s rozličnými farbami hlasu je v istom súlade s farebnosťou tejto romanticky fantastickej opery, ale napríklad aj kvôli tomu, že pri jednej predstaviteľke sa zužuje pohľad na Hoffmannov „sen“, ktorý sa tým síce stáva obrovským snom iba o jednej žene, čo by nemuselo byť na škodu veci, avšak už vopred sa anticipuje rozuzlenie, ktoré nastáva až v epilógu.

Aký máte názor na postavu Niclaussa? Nie je to tak trochu onen stratený Hoffmannov odraz?

Niclaussse je akýmsi Hoffmannovým zrkadlom. Je to, akoby sa druhé, rozumnejšie Hoffmannove ja pozeralo na seba zhora a vravelo si „Preboha, čo zasa stváraš?“ a pokúšalo sa ho v rámci možností usmerniť a ušetriť od najhoršieho… Je to krásna rola, aj keď nemá toľko priestoru. Neustále sa síce na javisku prelína v takmer každej situácii a významne hýbe dejom napriek tomu, že okrem krátkej árie nemá väčší priestor a dostáva príležitosť viac-menej len v menších recitatívnych úsekoch, vždy s Hoffmannom, alebo blízko neho. Hoffmann by bol bez neho asi stratený. Tu sa otvára veľký priestor pre režiséra, ako s ním naložiť.

Režisér Pavol Smolík uvádza, že v období, kedy vznikali Hoffmannove poviedky (pred rokom 1880) boli „nohavičkové“ postavy už veľmi zriedkavé a vidí v tom symbol. Skrátka, pokladá ho za ženu…

Áno, ide o to, či práve Niclausse nie je práve to, čo Hoffmann po celý čas hľadá a pritom to má na dosah ruky, akurát to nevidí. Ľudia často hľadajú pre seba niekoho ideálneho a pritom si nevšimnú, že najlepšieho človeka majú hneď vedľa seba. Práve táto opera je výnimočná tým, že v oveľa väčšej miere, než iné diela, umožňuje rozmanitú interpretáciu deja a každý si v nej môže nájsť svoju vlastnú pravdu. Aj v tom spočíva jej krása. Nikto pritom nemôže povedať, či je to zle alebo dobre, pretože na to nie sú argumenty. Každý si môže otvoriť svoju vlastnú fantáziu.

Čo podľa vás vytvára dramatickú líniu, ktorú ste spomínali?

Napríklad v treťom dejstve o Giuliette Hoffmann zabije svojho soka Schlémila. Táto smrť náhle zdramatizuje dej a šokuje diváka, pretože možnosť, že by Hoffmann niekoho zavraždil je niečo, s čím sa, vzhľadom na predchádzajúci dej, vôbec nepočíta. Antonia síce tiež umiera a aj toto dejstvo je veľmi dramatické, lenže tu smrť tušíme vopred, pretože je chorá. Okrem toho, na konci tretieho dejstva dej dostáva ešte jeden rozmer – Hoffmannovi sa to pravdepodobne všetko len snívalo a tu nastáva akýsi zlatý rez a zároveň prelom, pretože hneď po súboji so Schlémilom sa Hoffmann zo svojej predstavy, túžby či sna prebudí a sme tam, kde sme boli na začiatku, teda v prológu. Každý sa baví, akoby sa nič nestalo, a všetko sa dobre končí.

Hovoríte o sne. Aký má podľa vás vlastne význam?

Hoffmann akoby ním stále nastavoval ľuďom zrkadlo, či svoj život nežijú príliš fádne. Z celej opery cítim akúsi snahu primäť divákov, aby sa zamysleli, či by im nepomohlo, ak by svoju fantáziu trochu podporili, aby viac hľadali vo veciach krásu, teda aj niečo iné než to, na čo majú slúžiť. Fantázia je v živote je veľmi dôležitá, pomáha objavovať nové veci… Deti ju majú úžasnú, pretože im ešte nikto nevysvetlil, že realita je iná. Možno by sme sa mali pokúšať ostať nimi tak trochu aj naďalej. Je zvláštne, kedy sa u detí fantázia skončí – prídu do školy a začne sa im hovoriť, čo sa smie a čo nie, že učivo je ťažké a pod. Je ťažké, aj keď to tiež závisí od prístupu… Takto sa postupne dostávajú do Molocha problémov, fantázia vymizne a iba poeti a básnici ostanú vo svojom sne – a to je práve Hoffmann.

Dostali sme sa teda k hlavnej role. Ernst Theodor Amadeus Hoffmann je veľmi známou historickou postavou. V skutočnosti bol veľmi všestrannou osobnosťou: povolaním právnik, zároveň skladateľ, hudobný kritik, spisovateľ, karikaturista. Aký je Hoffmann v opere?

V umeleckom spracovaní je bežné, že skutočnosť respektíve dej predlohy sa upravuje v záujme dramaturgického účinku. V Hoffmannových poviedkach sú všetky tri dejstvá okrem prológu a epilógu fantáziou – autori predlohy sa inšpirovali Hoffmanovým literárnym dielom, ako to vlastne napovedá názov opery. Všetky tri dejstvá sú teda jedným veľkým snom vyjadrujúcim jeho túžby. Na začiatku opery je zmätený, akoby nemal celkom pod kontrolou, čo sa s ním deje. Možno by to nemuselo byť až také, zlé, veď Stella mu na začiatku posiela list s návrhom na stretnutie, avšak máme z neho pocit, akoby mu to nestačilo a chcel čosi iné.

Považujem Hoffmanna za jednu z najťažších tenorových postáv, aké poznám, pretože naozaj toľko duetov, árií a exponovaných miest hlavné postavy v iných operách nemávajú, a najmä nie v takýchto rozmeroch celkového trvania diela. V prológu ho zo začiatku naozaj nikto neberie príliš vážne, avšak každé dejstvo mu dáva čosi navyše, istú životnú skúsenosť. Stáva sa uvedomelejším vo vzťahu k vlastnému životu a v záverečnej scéne so zborom sa dokonca dostáva k vykúpeniu. Keď nad tým tak rozmýšľam, existuje veľmi veľa pohľadov, ako uchopiť Hoffmannove poviedky, aby nalákali divákov.

Už ste niekedy predtým dirigovali túto operu?

Mal som to šťastie dirigovať ju už pred siedmimi rokmi v divadle Josefa Kajetána Tyla v Plzni. Nebolo to pre mňa teda nové dielo. Avšak hrali sme tam trochu inú verziu ako tu. V SND sme po konzultácii s dramaturgom a režisérom dospeli k zasa inej verzii a považujeme ju za viac-menej ideálnu pre bežnú divadelnú prevádzku.

Dirigujete symfonickú hudbu aj opery. Aký k nim máte vzťah?

Poviem to takto: nikdy som nechápal, keď symfonickí dirigenti, a je ich pomerne dosť, nechceli dirigovať operu. Nerozumiem tomu preto, že predsa len v oboch prípadoch je to klasická hudba s orchestrom, aj keď, samozrejme, iná disciplína. Dirigovanie symfonického telesa je po technickej stránke trochu iné, pretože v opere je oveľa viac zložiek, pracuje sa iným spôsobom. Pre mňa je však opera takmer ako droga, v opere som začínal. Bolo to v Divadle Josefa Kajetána Tyla v Plzni, kde som nastúpil ako druhý dirigent a po roku som sa stal hosťujúcim dirigentom v Národnom divadle v Prahe.

Spočiatku som dirigoval viac operných predstavení ako symfonických koncertov. Neskôr sa to postupne vyvážilo, stal som sa šéfom filharmónie v Plzni, kde som dirigoval symfonické koncerty. Stalo sa aj to, že som neprišiel s operou do styku dlhší čas, čo pre mňa znamená okolo troch-štyroch mesiacov, a už som cítil, ako mi chýba. Na jednej strane som si odpočinul od určitej nervozity, pretože opera má aj iné stránky ako dirigenta a orchester, sú tam sólisti so svojimi limitmi a dispozíciami a divadelná technika, pričom je všetko spojené v jeden celok, ale predsa len mi chýbala, takže som zistil, že bez opery dlho existovať nemôžem. Okrem toho som pôvodne bežne hrával v orchestri, pretože som vyštudoval dva odbory, dirigovanie a hoboj.

Aké sú vaše najbližšie aktivity?

Hoffmannove poviedky sú pre mňa v Slovenskom národnom divadle mojím osobným debutom a, pravdu povediac, veľmi som sa na ne tešil. Okrem toho sa veľmi teším na sériu koncertov so Symfonickým orchestrom hlavného mesta Prahy FOK, kde nastúpim od sezóny 2020/2021 ako šéfdirigent, ale rád by som tu spomenul ešte jeden veľký projekt: na festivale Dvořákova Praha budeme hrať kompletnú, teda neskrátenú verziu opery Král a Uhlíř od Antonína Dvořáka. Nielenže sa táto opera uvedie, ale bude sa aj natáčať a vydá sa na nosičoch. Dvořákova Praha má totiž ambíciu nahrať a natočiť naozaj kompletné dielo Antonína Dvořáka bez akýchkoľvek škrtov. Král a Uhlíř sa doteraz takto nikdy neuvádzal, bude to premiéra. Vytvoril sa patričný materiál a všetko sa prispôsobilo tak, aby sa predstavenie mohlo uskutočniť v polovici septembra t. r.

Mňa len mrzí, že operné festivalové projekty takéhoto rozsahu sa na Slovensku nedejú, jediný väčší operný festival na Slovensku Zámocké hry zvolenské sme zrušili…

Problémy sú aj v Čechách. Cítim, že jednoducho chýba rešpekt a úcta k ľuďom, ktorí majú talent. Nechcem to zjednodušovať, ale isté veci sa dokážu naučiť všetci. Avšak ak ste umelec a dokážete spievať alebo hrať na nástroj, na toto nemá dar každý. Vadí mi, že sa k tomuto neprihliada ako k niečomu výnimočnému a nehodnotí sa to tak. Pritom vzťah ku kultúre všeobecne je obrazom spoločnosti. A okrem toho si vôbec nemyslím, že kultúra by mala slúžiť len na zábavu.

Otázka je, prečo vznikla kultúra?

Prečo vlastne vznikla kultúra a divadlo? Pretože sa ľudia potrebovali týmto spôsobom vyjadrovať. Ako je napríklad možné, že iba kúsok od nás, vo Viedni, má napríklad opera takú prestíž, že ak poviete, že pracujete vo Wiener Staatsoper v akejkoľvek profesii, ľudia si vás vážia. Dokonca vás môžu za to svojím spôsobom obdivovať. Tiež trvalo nejaký čas, kým si táto inštitúcia svoje postavenie vydobyla, história veľmi dobre pozná kultúrny kontext Viedne ešte z čias Habsburgovcov. Nakoniec, povedzme si na rovinu, Viedeň zo svojej kultúry aj žije, pretože kultúra priťahuje nielen publikum, ale aj turistov.

Každé kultúrne mesto s patričným intelektuálnym zázemím má svojho osobitého ducha. Nakoniec, za čím cestujú turisti – za kultúrou. Je to jediný dôvod, prečo letíte do Paríža. Ste tam preto, aby ste videli múzeá, architektúru a iné kultúrne hodnoty. Kdesi v diaľke je kultúra ten najväčší trh, na ktorom toto mesto zarába. Želal by som si, aby sa kultúra celkovo považovala za niečo výnimočné, neštandardné, čo nemôže vytvárať každý.

Aká je situácia v podpore kultúry v Čechách?

Mnohí riaditelia umeleckých inštitúcií musia stále presviedčať, najmä politikov, že kultúru treba subvencovať, pretože tu bola pred nami a bude tu aj po nás a akú ju po sebe zanecháme, tak sa bude vyvíjať povedomie spoločnosti o nej. Pritom náklady na kultúru nepokladám za položku, ktorá by bola veľkým zásahom do rozpočtu. Problémom je, že výsledok, na rozdiel od, dajme tomu, opravy diaľnice, sa ukáže až za oveľa dlhší čas presahujúci volebné obdobie a politikovi preto neprinesie dostatočnú popularitu vtedy, keď ju najviac potrebuje. Takto sa kultúra udržuje v akomsi minimálnom režime, nenechá sa síce celkom padnúť, avšak toto je veľmi zlý odrazový môstik do budúcnosti. Okrem toho, kultúrne povedomie ľudí, ktorí majú právomoci kultúru finančne podporovať je často veľmi nízke.

Lenže na to, aby sa situácia vo vnímaní kultúry spoločnosťou zmenila asi treba aj reformy v jej riadení.

Áno, aj ja cítim slabosť v manažmente kultúry. Všetko totiž stojí peniaze a musí sa počítať každé euro. Napriek tomu verím, že sa dá vypracovať natoľko dobrá koncepcia, aby ľudí kultúra zaujala a cestovali za ňou. Druhá stránka veci je, že človek musí oslovovať publikum, ktoré je natoľko konzervatívne, že pritiahnuť divákov na niektoré diela si vyžaduje naozaj premyslený postup. Teraz to poviem veľmi zjednodušene, ale svojím spôsobom ide o to, že jeden umelecký kolektív bude hrať klasické, časom overené diela, aby sa naplnilo hľadisko, a zároveň to bude vyrovnávať zaraďovaním aj novšej a celkom novej tvorby do dramaturgického plánu, avšak to už je práca manažmentu – nesmie existovať veta „Na to neprídu ľudia“. Toto síce vôbec nie je jednoduché, ale v súčasnosti je už také veľké množstvo rôznych druhov médií, že pri určitej správne zameranej snahe sa to dá, pričom dôležitý je aj dobrý nápad. Niekedy naozaj stačí iba jedna veta a máte plné hľadisko.

Existujú aj kurzy operného manažmentu…

Áno, určite. U nás napríklad riaditeľ Českej filharmónie David Mareček organizuje akúsi voľnú diskusiu o manažmente kultúry na kurzoch v Kroměříži a určite je takýchto kurzov oveľa viac. Ešte by som chcel povedať, že keď už sa niekto rozhodne vstúpiť do inštitúcie a uskutočňovať tam reformné zmeny, neurobí to bez dostatočnej podpory. Myslím tým podporu v širšom slova zmysle, aby ho za prvý neúspech hneď nevyhodili, pretože naozaj trvá dlhší čas, kým sa reformy pozitívne prejavia. Okrem toho je nevyhnutné, aby bol tím presvedčený o správnosti svojej koncepcie, aby jej skrátka veril. A je veľmi ťažké nájsť v tomto tú správnu mieru. Ináč v SND máte operný dom s úžasnými priestormi, vlastne ideálny pre prácu na operách, takúto budovu v Prahe ani nemáme. Máme tam síce tri krásne historické budovy ale priestory v nich nie sú tak veľkorysé.

Čo by ste chceli na záver povedať divákom novej inscenácie Hoffmanových poviedok?

Dúfam, že si diváci túto inscenáciu obľúbia a budú z nej odchádzať s určitým pocitom. A pre mňa je najdôležitejšie, že odídu s nejakým pocitom, budú o ňom premýšľať a diskutovať medzi sebou o svojich dojmoch. Najhoršie je, ak divák odíde a o chvíľu vlastne ani nevie, na čom bol, pretože ho to nijako nezaujalo. Takže by som si veľmi želal, aby nová inscenácia Hoffmannových poviedok v SND poslucháčov oslovila a aby sa na toto predstavenie vracali, pretože všetka práca, ktorá za ním je, stojí za to.

Rozprával sa: Ján Marták

Viac o dirigentovi na www.tomasbrauner.com

O novej inscenácii sme písali v článku SND uvádza premiéru Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky

Za rôznymi podobami Hoffmannových poviedok sa pred blížiacou sa premiérou novej inscenácie v Opere SND poohliadol operný kritik a publicista Vladimír Blaho v článku Pred premiérou Hoffmannových poviedok v Opere Slovenského národného divadla.