Viem, že človek je tvor zvedavý – zvlášť na cudzie havárie, boliestky a trápenia. Táto reťaz udalostí iste stojí za rýchly prelet a tí, ktorí trestuhodne tvrdia, že im vadí špitálna séria, už nebudú musieť čítať. Verte, nepíše sa to vôbec ľahko, napriek tomu, že to napísať chcem. A aby ste sa nemuseli tváriť príliš účastne, zamaskujem to pár podrobnosťami o diagnózach, vyšetreniach a zákrokoch. Skúsim to slovensky a zrozumiteľne, tak prosím nelynčovať ak to nebude ako zo skrípt.

Motto: Nikdy nebolo tak zle aby niekomu inému nemohlo byť horšie. (Ja)

Môj život sa posral v auguste 2016. S gangrenóznym slepákom, (gangréna - keď niečo zhnije v živom organizme), zapuzdreným v brušnom tuku a prasknutým, s brutálnym zápalom pobrušnice, na absolútnej hrane za ktorou už je neskoro na čokoľvek, som v priebehu jedného popoludnia stihla adaptáciu na špitálnu posteľ, kompletné predoperačné vyšetrenia, exkurz do operačky č.1 a pooperačnú opateru. Nestihla som obavy, hystériu, ani pochopiť vážnosť situácie. Vraj pri mne stáli všetci svätí aj s najsvätejšou trojicou na čele. Ktovie? Každopádne som to vďaka zlatým ručičkám chirurgov a precíznemu trojhodinovému zákroku prežila.

Keď už sme pri tom – táto operácia bola laparoskopická – pošlú vás na totálku do bezseba, nafúknu si CO2 príslušný kúsok človeka, spravia si do tela aspoň tri dierky, strčia do nich kovové / plastové trubice (trokary), jednou strčia dovnútra kameru a svetielko, zvyšnými nejaké tie nástroje (kadejaké drapáky, pinzety, nože, nožničky, svorkovače, slučky, koagulátor) a sáčok na smeti.

Warning – som si istá, že toto vidieť nechcete a napriek tomu si to pustíte.

Vybrali to celé parádne. Pár dní vyzeralo, že je to za mnou, horúčky klesli na teploty, z hadičiek kvapkalo len číre čosi... Organizmus  však nakoniec pohrdol liečbou a pokračoval v teplotách, zápale, tvorbe abscesov a deštrukcii.  

Museli teda revidovať (rozpižlať, dvakrát po sebe sa laparoskopicky nedá), vybrať tri veľké abscesy (najväčší mal skoro deci) a pár malých abscesiatok. Absces je niečo ako kapsula, vyplnená prevažne hnisom. V mojich našli aj plyn, tekutinu a ak sa popýtate u strýčka Googla, nájdete toho možného obsahu ešte viac.

Nakoniec mi to teda vynieslo dve operácie v jednej hospitalizácii a 29 dní v špitáli. More rôznych odberov krvi, všelijaké otierania hadičiek, raniek a iných častí tela vatovou tyčinkou vo veľkosti ktorou si uši čistiť nebudete, tri CT a mrť sonografií brucha. Kupodivu len dva röntgeny. Tri, ten tretí bol zubný, keď sa hľadali hnisavé ložiská. Rôzne kombinácie antibiotík, vylepšovaných o spešl chuťovky na všetko čo našli rozborom krvi a sterov, výživu, rôzne minerály, oblbováky a analgetiká do mňa liali prakticky v kuse záhradnou hadicou. Po pár ďalších komplikáciách ako napríklad čudný výron zvláštneho obsahu, rozsiahlo diskutovaný na celom oddelení po odstránení drénu (toto smrdelo treťou operáciou a odhalilo mi, že tekutina pre CT čriev sa nemusí striktne vypiť – výkon sa nazýva irigografia a onú tekutinu vám podajú cez prdel konečník klystírom), takmer nulový obsah draslíka v krvi, kolísajúce teploty a tak podobne, ma poslali, že papať antibiotiká a ležať v posteli môžem aj doma. Dokázala som im z vlastných kvasinko-mykotických zdrojov  skvasiť aj zhríbikovatieť, len plesne sa mi tuším vyhli. Pomyselný hajzlík sa povážlivo kymáca a vŕzga, ale zatiaľ zostáva stáť. Optimisticky pri slávnostnom lúčení v špitáli prehlasujem, že dno máme za sebou a už sa to bude len lepšiť.

Do konca roka som stihla ešte dve operácie:

Tretia, na operačke č.2, s diagnózou divertikulitída (divertikel je výduť čreva – prieser nastane keď sa v ňom niečo zachytí a začne hnisať) s dvoma ňuňu, neveľkými abscesíkmi. Stačila na to jedna srajda po CT vyšetrení. No áno, občas tie tekutiny na výplň čriev pacienta preženú. V pomyselnom rebríčku bolestivosti toto tu obsadilo s prehľadom bronzový flek. Najprv mi to bolesťou vyrazilo dych zvnútra. Kým sme sa prepracovali z domu na chíru, samovoľne mi slzili oči od bolesti. Na chirurgii som zapustila koreň zhruba na týždeň. Vypustili abscesíčky, popozorovali si ma, zasa poobtierali a skultivovali kde sa dalo a povyšetrovali čo sa dalo, úhľadne zabandážovali dréniky na brušku a zaslali domov. Sestričky som už bez výnimky oslovovala krstným menom a ony na oplátku odkazovali nové pacientky na mňa hláškou „keby sa niečo dialo, styčný dôstojník leží pod oknom“. Teploty po tomto výkone však definitívne ustúpili, len zápalové hodnoty nie a nie klesnúť, takže som kvitla v špitáli na kontrole minimálne trikrát za týždeň. Doma pribudla ku dverám taška so základnými potrebami na hospitalizáciu. 

Jeden ten ňuňu abscesíček si povedal, že sa mu u mňa enormne páči a namiesto vyhojenia sa rozrástol všetkými smermi, vytvoril choboty, vyhľadal črevo a .... prerazil...

Volá sa to fistula a je to niečo ako hadička (mám podozrenie, že to vyzerá skôr ako nezmar, ktorá sa vytvorí medzi dvoma dutými orgánmi v tele, alebo spája absces s nejakou ďalšou dutinou, prípadne kožou, alebo spojí niektorý vnútorný orgán s povrchom tela. Spokojne všetko naraz. Fistuly sú strašné svine. Moja fistula ústila na koži v oblasti podbruška a začínala (alebo naopak, ako len chcete) v hrubom čreve kúsok pred konečníkom. Vot zdes anatómia hrubého čreva pre lepšiu predstavu. Aha, aby mi ľúto nebolo, celé to bolo prirastené zvnútra o pooperačnú jazvu. Fuj, čo? Toto je víťaz rebríčka bolestí, dokázalo to bolieť bez šance na utlmenie liekmi „kým sa pohybovalo črevo“ štyri – šesť hodín v kuse. Pasírovalo sa cez ňu všetko čo som dostala do tráviaceho traktu a strávila (že vraj fistuly dokážu vyprodukovať von aj prakticky celý objem zjedeného, moja tvorila len drobné vzorky....) a ja som sa hnusila sama sebe.

Nastal začiatok novembra, ja sa som sa učila lepiť na seba stomické vrecká a pomaly prestávala jesť.

Stomické vrecká (fotku máte v titulke) sú bežne používané riešenie keď sa vytvorí fistula ústiaca na bruchu, ale naďaleko to nie je ideálne riešenie. Stómiu (vývod čreva na kožu) vám vyrobia niekde v hornej časti brucha, na čo najrovnejšej ploche aby sa ärelatívne) ľahko ošetrovalo a vrecúška na produkciu dobre držali. Fistula sa otvorí tam, kde fistula práve chce a moja sa otvorila pár centi nad ochlpením, geometricky povedané – na zvislici od pupka dolu. Pomyselný hajzel hlasno zavŕzgal, a trosky mi pristali na hlave. Domov pribudol izolovaný kýblik na tečúce nervy a na chíre prebiehala rozsiahla hádka výmena názorov takmer každého s každým, či operovať, abo nechať samo vyhojiť. Na CT som dochádzala pomaly dvakrát týždenne, až to rádiológov nasralo a napísali, že deväť stačí a ďalšie nepadá do úvahy. Tak som pre zmenu dochádzala dva - tri krát týždenne na sonografiu... Z mojich nervov by boli mali radosť na striedačku harfisti a vodohospodári. Zjavne som nebola celkom sama, komu odtiekla trpezlivosť, bo primár naplánoval diagnostickú hospitalizáciu. Kolonoskopia však ukázala vzorovo priestranné črevo bez prekážok. Čo neukázala, bolo ústie fistuly, ktoré tak vytrvalo hľadali. Predbežný verdikt znel necháme to tak. A ja som sa prvýkrát poskladala. Epicky. Nepomohla ani ultra dávka liekov na upokojenie.

Po celonočnom cirkuse, na rannej vizite, keď zaznelo „ak sa nezahojí samo, za dva mesiace zoperujeme“ prišla absolútna rezignácia. To vyvolalo rýchlu poradu a kupodivu presvedčilo chirurgický zbor, že operovať chcú a pre zmenu čo najskôr.

Štvrtá v poradí bola teda extrakcia kolokutánnej fistuly a adheziolýza – odstránenie zrastov. Táto operácia bola brutálna rozsahom, dĺžkou trvania, preberaním a ani fakt že je to štvrtá operácia za štyri mesiace nebol práve optimistický. Primár sa narobil, osadenstvo nemocnice kmitalo okolo mňa, pri prevozoch ma zdravili už aj neznámi ľudia v bielom po chodbách... Strávila som dva dni vo veľmi pokojnom a povzbudivom prostredí OAIM (oddelenie anestézie a intenzívnej medicíny) s diagnózou flegmóna trupu. Miestny konvent ma nepochybne spomínal v modlitbách za uzdravenie. A môj stav sa konečne otočil smerom k uzdravovaniu. Prvýkrát.

Domov ma pustili 19.12.2016

Na snímkach (röntgen, CT aj USG hlásili rovnakú vec) bolo vidieť nejaký obrovský tvar vedľa nadobličky, tak ma chirurg po jednej kontrole asi tak v marci poslal na endokrinológiu.

Röntgen hádam moc predstavovať nemusím.

CT – počítačová tomografia je lehátko jazdiace cez obrí, nezdobený donut, vydávajúce zvuky ako štartujúci vrtuľník, robí to obrázky a pre obrázky z brušnej dutiny sa k tomu pije nechutná kontrastná tekutina. Môže byť horkastá, alebo sladkastá, nechutné sú obe. Mmnt, je mi pri tých spomienkach blivno.

CT okolo fistuly malo aj zaujímavé chvíle kedy priamo do fistuly dvakrát strčili hadičku a napúšťali kontrastnú látku tade. Irigografiu už som spomínala, pri tej som aspoň nebojovala s nevoľnosťou.

USG - ultrasonografia príslušný tieňopravec nanesie vrstvu gélu a drandí po vás niečím čo pripomína skener zo samošky. Tiež to vie vyrobiť obrázky, ale častejšie sa používa slovný popis.

Zháňanie endokrinológa odštartovalo moje nasratie sa na zdravotný systém.

Kto hľadá, nájde – netrvalo ani dva mesiace a našla som blízko domova. Táto endokrinologička mi dala papier pre nemocničné lôžkové oddelenie, presvedčená, že v každom štátnom špitáli majú lôžkové endokrinologické oddelenie – nič ale nie je vzdialenejšie realite, je ich len pár na celom Slovensku. Načo by nám boli, v Národnom endokrinologickom ústave (NEDU) v Ľubochni ste na rade bleskom už za šesť až osem mesiačikov. V záchvate geniality však dala spraviť USG nadobličky a len tak pre istotu aj USG štítnej žľazy. Na nadobličke svietil onen obrnádor a na štítnej bol neveľký uzlík.

To už som vedela, že jazva na bruchu nezrástla dobre a že sa tvorí hernia. Do výbavy mi pribudol brušný pás. Nenávidela som ho až za roh.

Po konzultácii s ochotným internistom, ktorý neváhal dvihnúť telefón a obtelefonovať tri nemocnice, som sa bleskovo - už po ďalších šiestich týždňoch - dostala prednasratá do endokrinologickej ambulancie v nemocnici – príznačne k budúcnosti OÚSA (Onkologický ústav svätej Alžbety) v Bratislave. Ďalšie vyšetrenia vyniesli dve správy: MR obrázky nadobličky MR vykladač vyložil tak, že nádor na nadobličke je vraj neškodný tukový, akurát je teda obrovský (7x4cm) vajcoid. Magnetická rezonancia je ďalšie lehátko jazdiace pre zmenu cez veľkú rúru.

Nasledovala biopsia toho malého, neškodne sa tváriaceho uzlíku štítnej. Jej výsledok Bethesda 5 ma poslal ma promptne, na ďalšiu operáciu. Histológia chirurgami odobratých suvenírov vypustila prvý z hovnocucov do trosiek hajzla na mojej hlave. Nasledovalo preliečenie rádiojódom a invalidita. So zaťatými zubami som sa vybrala znova smerom k zlepšovaniu zdravotného stavu.

Životu nebolo dosť okopávania a na konci novembra 2017 ma poslal do prdele vtedajší potenciálny nádejný pravý a jediný.

Brušný pás nepomohol a v januári 2018 nasledovala posledná z operácií u Milosrdných – uzavretie (medzitým) obrovskej hernie v jazve obrovskou sieťkou. Ja som to brala ako ízy-pízy zákrok, ale opäť som sa len presvedčila že veci nezdravo zľahčujem. Operoval krízový tím a sledovali ma ako keby som mala v tele niečo, čo tam nepatrí. Oh, wait... Zo špitálu som šla presvedčená, že „už len ten druhý rádiojód“.

Aaaale, hovno.

V apríli 2018 som si vystrihla zatiaľ posledný pobyt na chirurgii s diagnózou biliárna kolika. Strieborné miesto v rebríku bolestí a druhý hovnocuc vypustený do sračiek. Obštrukčný icterus, zápalové hodnoty zasa raz na evereste aj s hodnotami bilirubínu, infúzky, atbčka, hospitalizácia. Dva týždne v špitáli na infúzkach na uvoľnenie svalstva a proti bolesti. Preriešili to na druhýkrát úspešnou ERCP. Celkom dobrý zázrak, až na povinnú hladovku a podráždený pankreas. Viete, že človek so žltačkou neskutočne smrdí? Mladý, čo už síce nevyzerá, že ešte nemá osemnásť, ale furt ešte ani celkom ako dochtor, brúsil skalpel, že: „zamyslite sa nad vybratím žlčníka“. Algifen v povinnej výbave doma. V žlčníku sonom objavené tri „tieniky“ (terminus technikus pre netušíme, či to je polyp, alebo konkrement). Prikázaná pankreatická diéta (to je tá, že jak divá sviňa). Domov si ma doviezli síce bezbolestnú a teoreticky zdravšiu, ale organizmus dostal zabrať tak, že dodnes nie som v poriadku.

Do prehľadu patrí už „len“ jeden rádiojód tesne po žlčníkových slávnostiach u Milosrdných (aj tam žlčník nesúhlasil, ale algifen to preriešil) a pár kontrol na chirurgii a endokrinológii. A jedna rýchla infúzka na rozohnanie brušnej koliky na Štedrý večer 2018. Po nej sa v mojom žlčníku hanbil posledný vytrvalý tienik.

O udalostiach na prelome januára a februára roku 2019 píšem radšej samostatnú sadu o stave kúpeľníctva a balneológie na Slovensku.

V skratke – doviezla som si odtiaľ chrípku typu ultras, ktorej následky sú vytrvalejšie ako Harakter v politike a nechala som im tam na oplátku posledný tienik cholecystický (cholecysta je žlčník, vy barbari nečítajúci linky!) a užila si pritom krátku, samovoľne ukončenú koliku. Víťazom sa stal primár chirurgie, ktorý na najbližšej kontrole vyhlásil žlčník za zachránený, trochu povolil diétu a povyhrážal sa ďalším ERCP.

Ešte stále nie je koniec, ešte je predo mnou pár vyšetrení, dlhodobá sledovačka na endokrinológii a naisto budú chcieť ten vajcoid z nadobličky ako suvenír. Hm.

Vy si teda čítajte v linkoch a ja idem písať ďalej.