Edgar Allan Poe: The Valley of Unrest / Údolie nepokoja (1831)

V údolí bdel mĺkvy úsmev.

Nepočuť v ňom viac ľudský spev.

Ľud odišiel vojny viesť

zveriac nežným očiam hviezd

nech z veží azúrových až

nocou čo nocou držia stráž

nad kvetmi, čo za jasných dní

hrejú sa na výslní.

Dnes sa pútnik vstúpiť bojí

v údolie, kde v nepokoji

nič na mieste neobstojí.

Len vietor blúdi svetlom, tmou,

nad zázračnou samotou.

Však bez závanu v korunách

sa stromy chvejú vo vlnách

jak more pri hmlistých Hebridách!

Hoc´ mraky vietor nepoháňa

preds´ jeden za druhým sa zháňa

po nebi z večera i z rána.

Nad fialkami, ležiac vôkol,

čo pripomenú ľudské oko.

Nad ľaliami, čo sa chvejú,

v bezmenný hrob slzy lejú.

To chvenie - vôňu, čo každá v kvete nosí

vytriasa von v kvapkách rosy.

Tie slzy - na stonkách jemných ako zamat

naveky zmenia sa na diamant.