Ako vo farnosti vychádzate von a robíte evanjelizáciu?

Dlho premýšľam najmä nad tým vychádzaním von, nad oslovovaním dnešného človeka zaplaveného ponukami. Premýšľam, ako a či sa nám to darí a prečo. Tá skupina s čudným billboardom sa snaží privádzať ľudí na svoj web a celkom sa jej darí - aby sme sa nenechali uchlácholiť presvedčením, že rozumní ľudia predsa na také stránky chodiť nebudú, tak tamojšia štatistika svojho času ukazovala celkovú návštevnosť viac ako 1.5 milióna ľudí, za týždeň viac ako 4700 ľudí, počet zobrazených stránok viac ako 5 miliónov.

Zopár ďalších príkladov snáh o vychádzanie von kľuďom :

• pred pár rokmi pútali našu pozornosť ako vysokoškolákov nálepky a reklamné plachty s Aštarom Šeranom, vesmírnymi ľuďmi a jaštermi. Mysleli sme si svoje, robili sme si z toho srandu, ale pamätať si túto kvázysektu budeme ešte dlho.
• občas v centre Bratislavy môžete stretnúť do oranžových habitov oblečených bubeníkov pospevujúcich akési „Hare hare hare“, pritom sa usmievajú a vyvolávajú pozitívnu emóciu okoloidúcich. Majú aj reštauráciu v centre mesta. 
• svedkovia Jehovovi postávajúci pri internáte v Mlynskej doline či chodiaci po domoch tiež snažia zaujať našu pozornosť a darí sa im to - či už pozitívne alebo negatívne.
• na zastávkach MHD občas vídať nalepené papiere s nakresleným srdcom a odkazom o láske Boha a o Ježišovi. 
• a teraz trošku z nášho súdka - minoriti v Karlovej vsi majú pred svojim kostolom pútač (viď foto článku), cez ktorý verejnosti občas niečo povedia – napr. pozvú ľudí na Národný pochod za život, alebo im kladú otázky.

Zopár nápadov

V našej farnosti Sedembolestnej Panny Márie v Petržalke som už pred pár rokmi inicioval postavenie billboardu pri ceste, ktorý by pozýval okoloidúcich do nášho spoločenstva. Zatiaľ pre zložitosť procesu nestojí, no napr. počas roka 2017 sme vyzbierali peniaze na prenájom komerčnej plochy s prolife odkazom. Sme totiž farnosť, na území ktorej sú až tri nemocnice, kde sa robia potraty. Som rád, že vtedajší farár o. Peter Mášik s týmto nápadom súhlasil.

Nedávno mi zase napadlo, že by sme mohli aspoň pri väčších udalostiach ako Veľká noc či Vianoce využiť lacnú neadresnú distribúciu pozývacích lístočkov cez poštu do schránok domov, ktoré patria do územia našej farnosti. 

Ku každej nedeli jedna vytlačená stránka či niekoľkostránkové noviny, aké som vídal na stolíkoch v kostoloch v USA, s príhovorom kňaza, pozvánkami do modlitbových spoločenstiev, s oznamami a zaplatené aspoň čiastočne z inzercie miestnych firiem sú ďalším nápadom, ktorý nosím v hlave už dlhšie. 

Ak je v niektorých krajinách kaplnka na letisku, nemohli by sme mať po jednej v nákupných centrách a byť tak bližšie k ľuďom? 

To je niekoľko námetov, ktoré mi napadli pri uvažovaní o téme z nadpisu tohto blogu. Tieto myšlienky mi nedali pokoj ani na nedeľnej sv. omši v mojom rodnom meste. Zvažoval som, či mám po skončení zájsť za kňazom a navrhnúť, aby dávali na billboard či do novín pozvánku do spoločenstva Cirkvi, keď už teda niekto pri vstupe do mesta aktívne promuje toho Ježiša s akousi výstrahou. My by sme mohli promovať Ježiša, ktorý nás pozýva do života v plnosti.

Posuňme tému ešte ďalej - ako vlastne robíme evanjelizáciu? Pastorácia nám, povedzme, ako-tak ide, ale čo to šírenie Dobrej zvesti ďalej? Ako k Ježišovi pozývame ľudí, ktorí o ňom možno nikdy nepočuli pravdu, ale dostali len skreslený mediálny obraz o Cirkvi? Predsa, ak je viera to najviac, čo sme ako dar dostali, chceme sa z neho tešíť aj s inými ľuďmi a rozdávať ho ďalej.

Pravda, máme to robiť najmä svojim životom, ktorý má ľudí naokolo priťahovať k Ježišovi. Ale úprimne si odpovedzme – koľkokrát sa nás kolegovia spýtali, prečo sme vždy takí super skvelí, radostní, milí a ochotní kresťania, prečo angažovane robíme to či ono dobro? Nebude to aj tou našou nedokonalosťou, že nie sme vždy super skvelí, radostní, milí a ochotní a že nie vždy sme angažovaní ?

Nech prídu za nami do kostolov?

Pred pár rokmi som od jedného kňaza počul, že však nech ľudia prídu za nami do kostola. Možno ten duchovný otec žije v inej Bratislave, ako ja. Ja žijem v tom hlavnom meste, ktoré v nedeľu vyhľadáva oveľa viac chrámy Matky mamony (ako nazval nákupné centrá môj priateľ Juraj), ako chrámy, kde sa hlása a rozdáva Pravda.

Doba sa dávno zmenila – autority už nie sú autoritami automaticky, skôr naopak. Dôveru si treba dlhodobo budovať - aj dobrou komunikáciou, Cirkev pritom dostáva nakladačku sprava-zľava, občas vie dobre zareagovať, občas nie. Niektorí v tejto dobe pochopili, že k ľuďom treba vychádzať von, na miesta, kde sú, kde trávia čas, kadiaľ vedú ich kroky. Pochopili, že treba s ľuďmi komunikovať, že treba to dobro a ten náš ne-mainstreamový životný štýl, ktorý nás robí šťastnými a slobodnými, aktívne ponúkať a nečakať, že prídu za nami.

Dobrou správou je, že ľudia stále túžia po „niečom viac“, po duchovnom živote, ktorý ich presahuje. Túžia veriť v „niekoho tam hore". Dôležité je aktívne vyhľadávať a pozývať ľudí do spoločenstva, múdro a správne komunikovať s verejnosťou. 

Čo robíme my katolíci?

Ako vychádzame von k ľuďom 21. storočia a privádzame ich k tomu najlepšiemu, čo sme v živote dostali, k viere v živého Boha? Žiť ju je náročné, snažíme sa, ale aj zlyhávame. Som preto veľmi rád, že máme Facebookového a Youtubového biskupa Haľka, ktorý je ochotný zájsť s mladými aj do fastfoodu. Som rád, že máme aj ďalších, ktorí pôsobia na sociálnych sieťach, aj v „offline svete“ a aktívne šíria Evanjelium. Som veľmi vďačný za tých minoritov s billboadom, za ľudí ochotných prezdieľať či olajkovať status, video, obrázok, som vďačný za všetkých, ktorí komunikujú vo verejnom priestore a pozývajú.

Premýšľajme, čo môžeme urobiť každý vo svojej farnosti. Otvorme oči, hľadajme príležitosti. Napíšte konkrétne tipy do komentárov. 

PS: Ak by ste mali odvahu pozývať na Národný pochod za život, môžete si na plot či fasádu domu, farského dvora, firmy, knižnice apod. vyvesiť takúto plachtu. Objednávajte na organizacie @ pochodzazivot . sk