Do učebníc sa to nedostalo, ale Američania oslobodili aj československé dediny. Nie však kvôli ľuďom

FRANK WESTERMAN vyrástol v holandskom Assene, kde prvýkrát prišiel do kontaktu s lipicanskými koňmi a uchvátili ho. V roku 2010 o nich vydal knihu, ktorá nedávno vyšla v slovenčine pod názvom Čistá biela rasa. Autor tohto rozhovoru vyrástol v Topoľčiankach, kde sa nachádza lipicanský žrebčín, no kone ho nikdy nefascinovali. Až doteraz, kým mu Westerman neukázal, že história 20. storočia sa dá prerozprávať aj cez ne.

Vaša kniha sa v slovenčine volá Čistá biela rasa. Prečo je to v angličtine Perfektný kôň brata Mendela, keď ten žil až potom, ako bol lipican vyšľachtený?

Je veľa prekladov, v holandskom origináli je to Dier, bovendier, čiže Zviera, nadzviera. V angličtine to však nefunguje.

Takže ste chceli dať spojitosť koní a nacistov už do názvu?

Áno. Lipicany nerozprávajú históriu koní z Lipice. Rozprávajú príbeh 20. storočia na pozadí lipicanov. Napísal som veľa reportážnych kníh, v ktorých som zachytil limitujúci počet príbehov. Touto knihou som však chcel povedať viac a na osude lipicanov ukázať šialenosti 20. storočia, a to v nacistickom Nemecku. Tá ideológia bola fundamentálne biologická, veľmi limitovaná, veľmi jednostranná. Ak ste chceli byť členom SS, museli ste mať čistý rodokomeň s piatimi generáciami Nemcov pred vami. Ak by ste mali rómske, židovské, černošské či slovanské korene, mali by ste problém. Jedným z kritérií pri chove lipicanov je, aby boli zapísané v knihe v žrebčíne a musia mať čistý rodokmeň. Rovnako ako museli mať Nemci.

Ako sa Nemci pozerali na lipicany? Veď predsa neboli vyšľachtené v Nemecku, ale na pobreží Jadranského mora v Lipicy, ktorá sa dnes nachádza v Slovinsku.

Zoberte si slovenský preklad mojej knihy: Čistá biela rasa. Taký kôň je pre nacistov ideál. V praxi, oni museli vyhrať vojnu, hlavný chovateľ koní tretej ríše Gustav Rau si povedal: lipicany? Dobre, vedia tancovať, ale nemôžete ich poslať na východný front. Mal vojnu, ktorú musel vyhrať, a potreboval kone na transport. Ale zároveň potreboval aj kone pre dôstojníkov, ktoré by vyzerali tak, že dôstojníci majú za sebou víťazstvá. Je to veľmi kruté, niektorí esesáci z Osvienčimu mali lipicany. Boli biele, elegantné…

Navyše, lipican nezje hocičo, čo ho celkom diskvalifikuje v zákopoch.

Áno, je to baleťák.

Takže nacisti používali lipicany na rovnaké účely ako monarchovia. Chceli dobre vyzerať.

Prestíž a čistá biela rasa, chceli ukázať, že majú čistú krv.

Nacisti sa dokonca šľachtením snažili prepracovať späť k pôvodnému germánskemu koňovi. Prečo?

Rau bol hlavným chovateľom Tretej ríše a Nemci hľadali výhovorku na rasovú nadradenosť. Začal vytvárať nemeckého koňa, ktorý nemal byť na tanec, ale na boj.

Príbeh 20. storočia ste vyrozprávali aj v časti knihy, ktorá sa odohráva koncom druhej svetovej vojny. Chovatelia nechceli, aby kone pripadli sovietskym osloboditeľom, báli sa, že vojaci by ich zjedli.

Veľmi sa nevedelo, že nacisti zozbierali všetky lipicany z Balkánu a Rakúska do Hostoune, obce v Sudetách neďaleko hraníc s Nemeckom. Koncom vojny sa Červená armáda približovala z východu a americká z južného Nemecka. Mocnosti sa však na Jalte dohodli, že Američania neprekročia hranicu a neoslobodia Československo.

Američania sa dozvedeli, že v Hostouni sa nachádzajú lipicany, a vedeli aj o tom, kde sa nachádza Červená armáda. Nemali povinnosť spraviť to, mali čakať na Červenú armádu. Kvôli koňom to nazvali Operácia kovboj, vypýtali si povolenie prekročiť hranice, oslobodiť niektoré dediny. Ale nie kvôli ľuďom, ale kvôli koňom. Nacistov porazili asi v desiatich dedinách, to sa však do československých socialistických dejepisných kníh nedostalo. Osloboditelia boli predsa odinakiaľ.

Koní však bolo veľmi veľa: čo s nimi? Rozhodli sa, že ich prevezú aj s tankami na druhú stranu lesa. Ešte predtým, ako prídu Rusi.

Bola operácia úspešná?

Áno.

Hovoríte, že história lipicanov ukazuje históriu ľudí. A opakovala sa aj v 90. rokoch 20. storočia.

Pracoval som vtedy Juhoslávii ako reportér a bol som prekvapený, že sa to znova dialo. Lipicany zabíjali ako dobytok, deportovali ich.

Sfilmoval to aj Disney

Ako vznikla fotografia, ktorá je na titulke slovenského vydania vašej knihy, a čo sa na nej odohráva?

Vpravo stojí americký generál George S. Patton, ktorý neskôr dostal do daru minimálne jedného lipicana. Praprasyn tohto koňa bol prvým, ktorý bol klonovaný.

Vľavo sedí na lipicanovi Alois Podhajsky, riaditeľ Španielskej jazdeckej školy. Čo chce od Pattona?

Ochranu pre kone. Túto scénu neskôr aj sfilmovali štúdiá Walta Disenyho a tam to vyzerá tak, že generála Pattona presviedčal aj konským tancom. Podhajsky prišiel za Pattonom a povedal mu o všetkých koňoch, ktoré sú v Sudetách, a poprosil ho, nech po ne ide. Inak ich Sovieti zjedia.

V realite sa to stalo, ale Operácia kovboj sa už medzitým začala bez toho, aby o tom Podhajsky vedel.

Bolo pre Podhajského náročné požiadať o pomoc Američana?

Tiež je to zaujímavá postava. Je okolo neho veľa mýtov, pretože dostal nálepku dobrého chlapíka, dobrého nacistu.

Ale jemu išlo len o lipicany…

V nacistickej hierarchii bol vysoko, ale nie dosť vysoko na to, aby po vojne nemohol zmeniť uniformu a prežiť zmeny. Rakúšania však nechceli vidieť a doteraz nechcú, že Španielska jazdecká škola mala dohodu s jednotkami SS. Síce ich k tomu donútili, ale spravili to: učili dôstojníkov SS umenie jazdy. A po anšluse bolo mnoho Rakúšanov vďačných, že Hitler prišiel. Podhajsky však zostal dosť nenápadný, aby sa mu tá doba neskôr nevypomstila a uznávali ho aj po roku 1945.

Ľudia mu odpustili, lebo ľúbil kone?

Áno, pozývali ho na udalosti po celom svete.

Sú stále nejaké lipicany v USA? Po vojne sa tam doplavili na lodi z nemeckého Hamburgu.

Áno, napríklad aj tie naklonované.

A sú tam nejaké lipicanské žrebčíny?

To nie. Tu v strednej Európe máte Národný žrebčín v Topoľčiankach, podobne aj v Chorvátsku. Ale Amerika je Amerika. Chceš koňa, kúpiš si koňa. Vyklonuješ si koňa.

Koľko stojí lipican?

Nie tak veľa. Nie je to kôň na dostihy