Konzervatívci a slovenskí „deplorables“

Potrebujú ešte veriaci kresťanskú stranu? Komentár s takýmto názvom napísal v Denníku N Tomáš Hudák. Do istej miery ide skôr o odľahčenú glosu, ale v niečom sa autorovi dá dať za pravdu, hoci nie v tom smere, aký naznačuje.

Hudák tvrdí, že súčasné trieštenie síl kresťanských politikov je prejavom dlhodobej krízy, ktorá má podľa neho tri hlavné dôvody: vývoj kresťanského elektorátu, stály, a preto zneužiteľný charakter marketingu na kresťanského voliča a neatraktívnosť kresťanskej politickej elity. A namiesto „slovíčkarenia“ a hľadania „politických svätcov“ by sa mala pozornosť sústrediť na program zrozumiteľný širšej verejnosti.

Samotná „zbožnosť“ nikdy nestačila

Podľa Hudáka dnes už kresťanským voličom „nestačí zbožnosť“, žiadajú program a zvýšili sa nároky na odbornosť kandidáta. Pravdou však je, že toto platilo medzi voličmi vždy a zo strany politickej reprezentácie kvalitná „ponuka“ aj reálne bola.

Slovensko predsa malo z kresťanského prostredia prvého ponovembrového predsedu SNR Františka Mikloška, z prostredia KDH v jeho najlepších časoch vzišli politici ako minister vnútra Vladimír Palko, ministri spravodlivosti Ján Čarnogurský a neskôr Daniel Lipšic, minister školstva Martin Fronc, KDH bolo iniciátorom rovnej dane, malo vo svojom prostredí ľudí navrhujúcich reformu samosprávnych orgánov...

KDH chýba odvaha postaviť sa nielen korupcii SMERu, ale aj prevažujúcemu ľavicovému uvažovaniu, ktoré zosobňujú liberálne médiá a hlavne PS/Spolu, v Európe PES, do istej miery EPP, Zelení a ďalšie ľavicové subjekty.Zdieľať

Hnutie bolo lídrom boja proti Vladimírovi Mečiarovi a spolu s menšími stranami ho nakoniec porazilo – nie vďaka kultúrno-etickým témam, ale práve presadzovaním lepšieho spravovania krajiny, než aké ponúkalo HZDS.

Súčasný rozdiel oproti vtedajším rokom, samozrejme, nestojí na tom, že by „prevážila potreba zbožnosti“, KDH naďalej ponúkalo celospoločenský program, len z neho odišli výrazní predstavitelia, hnutie ich nedokázalo nahradiť a tým stratilo aj hĺbku a „drive“, ktoré títo členovia reprezentovali.

Podľa Hudáka by mali kresťanskí politici „vystúpiť z tieňa vlastného náboženského presvedčenia. Pretože, ako sa ukazuje, ten je pre nich skôr príťažou ako niečím, čo by ich posúvalo“. Samozrejme, ak niekto vníma svoje náboženské presvedčenie ako brzdu, nech ho naozaj radšej zanechá (hoci potom už, pochopiteľne, nie je kresťanským politikom).

Hudákovi sa však dá dať za pravdu v tom, že nestačí, ak sa kresťanský politik líši od ostatných len v kultúrno-etických otázkach (pro-life, „gender“, definícia manželstva). Hoci on riešenie vidí v opustení kultúrno-etických tém a zrejme priblížení sa liberálnym stranám, pravdou je skôr opak.

Pri KDH kultúrno-etická nálepka neplatí v úplnosti, samozrejme, má program pre celý rad spoločenských tém. Hnutiu však chýba jedna podstatná vec: zásadnejšie konzervatívne uvažovanie o spoločnosti a odvaha postaviť sa nielen korupcii SMERu (to akoby bolo v KDH dnes jediným cieľom), ale takisto aj prevažujúcemu ľavicovému uvažovaniu, ktoré zosobňujú liberálne médiá a v politike dnes čiastočne SaS a hlavne PS/Spolu, v Európe PES, do istej miery EPP, vzostup Zelených a ďalších ľavicových subjektov.

Výbornú inšpiráciu ponúka Scruton

Inšpiráciu by si konzervatívne hnutie malo vziať z nedávneho skvelého príhovoru Rogera Scrutona vo Varšave. Západná Európa potrebuje skúsenosť strednej a východnej časti kontinentu, ktorá 40 rokov žila pod vládou extrémnej ľavice, vie, aké sú jej negatíva, a je citlivá na opakovanie podobných chýb.

Západná Európa potrebuje skúsenosť strednej a východnej časti kontinentu, ktorá 40 rokov žila pod vládou extrémnej ľavice, vie, aké sú jej negatíva, a je citlivá na opakovanie podobných chýb.Zdieľať

Poľská PiS a maďarský Fidesz zachytili potrebu obhajoby identity svojej krajiny a aj preto majú vysokú podporu verejnosti. Scruton nespomenul Slovensko, ktoré má inú históriu. KDH bolo v 90. rokoch proti vzniku samostatného Slovenska kvôli charakteru ľudí okolo Vladimíra Mečiara, ktorý viedol túto krajinu do izolácie.

Národnú politiku si vtedy uchytilo HZDS a SNS. Prvá strana zanikla, resp. viacerí jej členovia prešli do Smeru, a ten dnes spoločne so SNS dobieha korupčné fungovanie.

Treba sa uchádzať o Kotlebových voličov

Ak si však dnes chcú slušní slovenskí konzervatívci získať širšiu popularitu, mali by si národnú tému prisvojiť. Nemôžu zostať iba kritikom SMERu a byť viac-menej ľahostajní k slovenskej a európskej liberálnej ľavici. Slovenský volič si žiada iný prístup a vidieť to aj z dlhodobých prieskumov verejnej mienky.

Napriek niekoľkoročnej tvrdej antikampani popularita ĽSNS neklesá, skôr stúpa. Podľa agentúry Focus mala v marci 2016 8,8-percentnú podporu, v marci 2018 10,1 a v júni 2019 12,5-percentnú. Jej voliči však väčšinovo vôbec nie sú úmyselní podporovatelia extrémizmu, ale skôr nahnevaní pronárodne zmýšľajúci občania voliaci z frustrácie voči všetkému – voči liberálnemu mainstreamu aj voči konzervatívnym stranám, ktoré ich odmietli reprezentovať.

Hillary Clintonová v kampani proti Trumpovi práve takýto typ ľudí pohŕdavo nazvala „deplorables“ (úbožiaci). Jej povýšeneckú optiku pred rokmi síce ostro, ale trefne opísal Nassim Taleb v slávnom komentári „Intelektuál, a predsa idiot (IYI)“: „[IYI] si myslí, že ľudia by sa mali správať podľa svojich záujmov a že ich záujmy pozná, hlavne ak sú to ‚sedláci‘ alebo anglická neotesaná trieda, ktorá hlasovala za brexit. Ak plebejci spravia to, čo dáva zmysel im, ale nie jemu, IYI ich označí za ‚nevzdelaných‘. To, čo my všeobecne nazývame účasťou na politickom procese, on pomenúva dvomi spôsobmi: ‚demokraciou‘, ak je to v súlade s IYI, a ‚populizmom‘, ak sa plebejci opovážia hlasovať v rozpore s preferenciami IYI.“

Ak si pronárodnú ľudovú ambíciu nevezme za svoju dôveryhodná strana, popularita ĽSNS neklesne. Vzhľadom na posilňovanie ľavicových PS/Spolu a úpadok SMERu a SNS bude skôr ďalej stúpať.Zdieľať

Je zrejmé, čo je lepšie: či takýchto voličov reprezentuje Kotlebova strana s niekoľkými skutočnými neonacistami, alebo seriózne konzervatívne hnutie, ktoré by vedelo na rozdiel od Kotlebu ich záujmy aj reálne riešiť. Igor Matovič fenomén „obyčajného človeka“ spočiatku správne zachytil, ale sprofanoval ho a okrem šou mu neponúkol reálnu alternatívu. Práve konzervatívci kedysi tvorili tzv. ľudové hnutia a čo iné ako obhajoba obyčajných ľudí, ktorými elitári pohŕdajú, je ľudovou politikou?

Ak KDH vo svojom postoji zotrvá a takúto pronárodnú ľudovú ambíciu nevezme za svoju ani iná dôveryhodná strana, v súčasnom období veľkého preskupovania voličov to bude premárnená šanca a ťažko čakať, že popularita ĽSNS klesne. Vzhľadom na posilňovanie ľavicových PS/Spolu a úpadok SMERu a SNS bude skôr ďalej stúpať.