Jaj, Londonium. Mesto, kde ľudia bývajú v dierach v zemi. Mesto, v ktorom ešte aj veveričky ošediveli. Mesto plné hrdzavých kostier bicyglov v rôznych fázach rozkladu a rozkradu, pozamykaných okolo všetkých staníc trubky. V budovách majú schodiská, ktoré by v civilizovanej krajine neskolaudovali ani ako rebrík do kurína a požiarne dvere tam robia tak, že na rozglejené sklenené lietačky dajú nálepku fire door keep shut. Síce tam už človek moc často nevidí v sprchách oddelené ružice s teplou a studenou vodou, ale regulačné ventily na kúrenie ešte bdelí imigrační úradníci do krajiny nevpustili. Aj metro tam chodí naopak a človek má vždy prvých pár dní z toho rozhodenú vnútornú navigáciu, furt má pocit, že išiel opačným smerom pod zemou ako následne nad zemou a zas dokolečka. Naopak tam majú vlastne všetko, ešte aj fázu v zástrčkách. Svetová metropola, kde na Camden Markete v sobotu o ôsmej večer máte problém nájsť otvorený stánok a síce už zrušili policajnú zatváračku, ale stále nechali policajnú otváračku, ako sme mali u nás pred osemdesiatym deviatym rokom, kde ti pred desiatou nenaliali absolútne nikde okrem cukrární, aby národné hospodárstvo netrpelo. Ale tak treba byť trochu zhovievavý, na Ptolemaiovej mape sveta mali bodku iba o trochu menšiu ako Trenčín, netreba ich úplne odpisovať.

Mám to mesto vážne rád. Vážne.

Samozrejme, v dnešnej dobe tam už bol každý chuj – ja dokonca viackrát – a napísané o ňom bolo už hádam všetko. Je jasné, že nebudem písať o nejakých pamiatkach, keďže podľa mňa napríklad na Westminsteri je najzaujímavejšia tá nádherná stanica metra (to myslím vážne, je fantastická, navrhli ju u Michael Hopkins and Partners) a Bigben je naozaj krajší teraz, keď je pod lešením a vypadá ako svoja vlastná kubistická karikatúra. A keď tu napíšem, že najzaujímavejšia budova v celom meste je v krpatej bočnej uličke pri Oxford street zvanej Hills Place a je to kancelárska budova od Amandy Levette, aj tak sa tam nikto pozrieť nepôjdete, radšej budete chcieť vedľa v nejakom bling obchode kúpiť si tenisky čo budú v Parndorfe až o tri mesiace. Načo teda do Londýna chodiť?

Ja som sa tam tentokrát vydal za muzikou. Teda, nie prvoplánovo. Ryan dal koncom roka zasa nejaké hnusné akcie a s mladou sme sa už dlhšie bavili, že by sme si tam zas niekedy skočili na pár dní. Mladá miluje Londýn viac ako ktorékoľvek miesto na svete a jeho blízkom okolí, jej životným snom je sa tam narodiť, prežiť tam celý život po boku nejakého toho cynického anglána, poviť nejakých poddaných, umrieť a rozložiť sa tam. Občas je skleslá, že to už asi všetko nestihne. Ale naspať, Ryan nám dal spiatočné letenky za nejakých 25€, našiel sa termín kedy sa dalo v práci zdrhnúť a bolo rozhodnuté. A čo tam? Môj postoj ku štandardnému londýnskemu programu som už naznačil, mladá je vo vytržení už len z toho, že tam nejaký Londýn je. Potrebuje si kúpiť čokoládovú penu v Prete, vidieť londýnsku šedivú veveričku a bezfarebného pelikána a je spokojná. Keď tam ide s kamoškami, tak si idú zastalkovať pred štúdio, kuknúť nejaký ten standup a najmä reštaurácie a víno. Nič z toho mňa príliš nenaláka, na víno som starý, pri ľubovoľnom standupe sa cítim trápne aj za toho chudáka na pódiu a stalkovanie nepraktizujem už vyše tridsať rokov. Čiže je to na mne? Tak samozrejme, hybaj sa kuknúť, kto a čo tam tú dobu hrá.

Býva toho dosť, aj keď ja by som čakal na podobný mestský kaliber ešte rádovo väčší výber. Najskôr to, na čo sme teda nešli - v piatok napríklad hrali kdesi Matt Bianco. A keďže som zvrhlík, tak by som ich aj celkom rád videl, ale my sme mali prílet až niekedy ku polnoci, čiže nič. V sobotu hrali kdesi Tears for Fears, čomu som najskôr vôbec neveril, veď nefungujú už draho rokov. Keď sme zistili, že hrajú naozaj, navyše s Allison Moyet, bolo neskoro. Už sme mali iný program vybratý a na tirsov boli lupeny rozchytané. V nedeľu hrali v Roundhouse Steel Panther, už len pre tú srandu som sa tam chcel ísť pozrieť, ale lístky boli fuč a nakoniec sme nepochodili ani na mieste. V pondelok mal v O2 aréne hrať Ozzy aj s Judášmi. Len kvôli nemu by som do toho Londýna nešiel, ale veď keď tam už budeme, treba ísť chalaniska kuknúť a na Judášov som sa tešil hádam ešte viacej. Aj lístky sme ešte stihli kúpiť. Lenže ten netopierožrút chytil nejaký trápny zápal pľúc mesiac pred termínom koncertu a jeho drahý doktor mu zatrhol celé európske turné, boha jeho. A samozrejme, nemal som záujem o vážnohudobné akcie, lebo som banda primitívov, nemal som moc záujem o rapové clashe, lebo som rád, že sa opitý dohovorím a nemal som ani záujem o celonočné rave párty, lebo istá chémia mi nič nehovorí. Čo som chcel, boli nejaké klasické klubovky.

V Londýne je pomerne zaužívaný formát klubových poobedí až večerov, kde hrá pokope hromada neznámych i lokálne známych kapiel v nejakom zastrčenom klube, mix rôznych žánrov aj úrovní. Ale mladá našla na sobotu Vaccines v Roundhouse, že chcem a chcem. A jejda, potvory boli vypredaní. Ale usmialo sa šťastie, o nejaký ten týždeň sa uvolnili lístky a podarilo sa ich kúpiť. Ale na sobotu sa našla aj akcia podobného strihu ako som opisoval, v Monarch Pube, venue starts at 1.00PM. Akcia zo série zvanej Camden Rock, proste jeden deň hrá hromada kapiel, od mladých po skutočne nemladé, ale rozhodne úplne neznáme. Kuknúť do guglmapy, či sa to dá skombinovať – ahaho, Monarch je priamo cez ulicu oproti Roundhouseu, kúsok od Camden Locku. Paráda, bereme oboje. Teda, mladá chytá na všetky akcie paniku že bude nátresk, ostaneme moknúť na ulici a treba všetko kupovať vopred, ale tu som ju zarazil, takáto akcia nebude predsa nabitá, nijaký problém sa dostať na mieste dnu a vôbec, trochu miesta pre improvizáciu a nečakanosti, nič sa dopredu nekupuje.

Tak klasika, prílet, hostel v jednej z dier v zemi, raňajky od crew spikujucich polski, nejaké to túlanie sa po zabudnutých kútoch, proste pohoda. Portobello Market, zaručene pravé Bell Ross za 40Ł, no nekúp to. Nejaký ten spich s mladej známou, čo sa v Londýne dobre vydala a majú vlastných 60m2 inner M25, dokonca riadne inner. Na Camden sa dostávame až niekedy ku tretej a od tuby to ešte je pár minút cesty. Jedna vec, na ktorú našinec nie je zvyknutý – u nás, keď je písaný štart v klube 8.00, tak sa o deviatej začne zvukovka a o pol desiatej sa hrá. V tom Londoniu ee, tam sa časy držia. Čiže prichádzame a už zďaleka počujeme muziku v plnom prúde. Prichádzame v miernom mrholení, ktoré sa furt tvári, že bude horšie a chceme sa nahrnúť dnu. Samozrejme, miesta je dosť, na vstupe vyberá nejaká pankáčka vlezné a štempluje luďom paprče. Ja jej samozrejme štempel zoberem a napráskam si na ruku tých štemplov hádam desať. Robil som to kvôli tomu, aby si ma zapamätala, taký malý protip, lebo som očakával, že pri chodení von na fajčpauzy mi jej štempel hneď zleze a nechcel som sa hádať že tam patrím. Ale jedno z prekvapení – v Londýne s tým ich počasím zrejme majú už nejaké skúsenosti a tie ich štemple sa nerozpíjajú, ani na druhý deň v sprche.

Ale poďme dnu, hrá nejaký v podstate bežný indie rock osemdesiatych rokov menom Midwich Cuckoos, speváčka hodne nastrojená, pred pódiom sa zabávajú dve krpaté decká, ktoré, ako sa ukáze patria ku tej speváčke s čiernym pruhom namaľovaným cez oči. Podnik je celkom príjemný klasický pub, v prednom priestore sú schody do medzipodlažia vyhradeného v tento deň pre zázemie kapiel, stredná časť sú boxy a biliardový stôl (poolový, vrtáci) a vzadu vzácnosť na Londýnske pomery – krytá terasa, kde sa môže fajčiť. Paráda. Dymím si pekne vonku na terase, keď začne druhá kapela – High VIS – a sú setsakra zaujímaví. Predstavte si gitaru Johnyho Marra v kombinácii s naliehavosťou spevu Iana Curtissa, s doprovodom naschvál znudeného týpka a to všetko v obale silnej melódie. Ale že to perfektne sedí pohromade. Akurát že dve pesničky počujem na pol ucha na terase, dve v rade na pivo a jednu konečne poriadne pred pódiom – a chalaniská to bez pozdravu zabalia. Áno, chalaniská, hodne mladí týpci to boli. Ale kurva že dobrí.

Ďalšia kapela a zasa úplná zmena – David Stevens and the Beguiled. Ako keby sa na scéne zhmotnilo panoptikum osemdesiatok, v dobrom. Brian Ferry meets Debbie Harry – nič čo by človeku dalo pocit že je súčasťou dejín, ale bolo to skutočne fajn. A bolo vidno, že sú to bežní ludia, ktorí zrejme žijú rovnako obyčajný život Jožka Makovie, akurát občas si s kamošmi vylezú pred ľudí, dávno nie preto, aby niekoho ohúrili a zmenili beh sveta. Ale preto, že ich to proste baví a vedeli ten pocit predať ďalej. A z podobného súdka sú vlastne aj tí ďalší čo prídu na pódium. Trojka pankáčov zo starej školy. Vypadajú ako bradatý tatko, zakríknutý synátor a zvrhlý strýko a volaju sa Plague. Teda, mali ešte niekoho za bubnami, ale toho si nepamätám. Pustili priamy nával. Z textu prvej pesničky som rozumel najmä Fuck Fuck Fuck, z textu druhej pesničky som rozumel trochu viac, konkrétne Fuck You Fuck You Fuck You. Ale niečo iné tam je. Kto niekedy hrával dajme tomu pri náhodných stretnutiach niekde pri ohni, zažil zrejme ten pocit, ako keby všetci, čo v tej chvíli naraz hrajú boli jeden hráč, jeden nástroj, pocit kedy všetko plynulo automaticky bez toho, že by si museli hráči niečo naznačovať. A podobný pocit mám aj z tejto zvrhlej rodinky – proste im to nejak podvedome spolu strašne fajn šlape. Ťažko to vysvetlit, proste pocit ako keby celá kapela bola trojhlavý sólista. Jak primitivní, ale jak účinné...

A na pódiu zasa úplný zlom. Mladá parta menom TRVS PRKNS. Nejaká zvláštna zmes technicky dobre zvládnutého metálu, hardcoreovej energie a punkového pesničkárstva. Na trubke majú jediné záznamy – z toho koncertu, kde sme boli aj my a je to hodne rozpačité. Ale naživo boli skutočne dobrí. Niektoré energie sú evidentne na záznam nezachytitelné. Po nich prišla podobne ladená grupa Wars. Podobná, akurát miesto chlapa za mikom mali vreštiacu babu. A to bolo mínus, proste to s afektovanym postpubertálnym vreskotom nefungovalo. A najmä, vakcíny čakali a my sme neni odmietači. Tak Camden rock, pre dnešok končíme, ideme ďalej.