Nedávno uplynulo 20 rokov od premiéry filmu Jana Hřebejka Pelíšky. Úlohu vám ponúkol po slávnom predstavení Thomasa Bernharda Ritter, Dene, Voss v pražskom Divadle Na zábradlí. Ako si na toto účinkovanie spomínate?
Bernharda som veľmi chcela robiť a ponuku z Prahy som prijala aj preto, že nemám rada stojaté vody. Je to autor, ktorý ma nesmierne zaujímal, aj keď som ho poznala iba z viedenskej televízie. Bol to kontroverzný, zvláštny človek a bol mi veľmi sympatický. K tejto hre som sa dostala tak, že v Bratislave bol režisér J. A. Pitínský. Do rozhlasu prišiel robiť hru Na hladine, ktorú napísal Laco Kerata. Náš vtedajší dramaturg Maroš Porubjak mi o Pitínskom prezradil, že je vyštudovaný knihovník, a tak sme sa rozprávali o literatúre a celkom si porozumeli. Vravel, že by chcel robiť Bernharda a ja som mu hovorila, že aj ja by som ho chcela hrať. Keď som potom bola na festivale Divadlo Plzeň s dvoma inscenáciami, prišiel za mnou umelecký riaditeľ Divadla Na zábradlí Petr Lébl a ponúkol mi túto spoluprácu na hre, ktorú režíroval Pitínský. Súhlasila som, ale s tým, že potrebujem hrať v rodnom jazyku, pretože veľké roly nemôžem hrať v češtine. Potrebujem byť slobodná a cudzí jazyk, český zvlášť, zväzuje, pretože to sú naozaj iba nuansy…
Sú to také malé rozdiely, až sú veľké. Také pasce, drobnosti pri tom, ako sa vyslovujú, tvoria a majú znieť hlásky ako d, ď, t, ť, š, ž…
Sú to pasce a práve v nich je nesloboda. Lébl mi povedal, že ma oslovil práve preto, že sa nemôžu zmieriť s tým, že sme sa ako Česko-Slovensko rozdelili. S tým som nebola zmierená ani ja. Hovoril, že by chceli zachovať slovenčinu, aby ju ľudia počuli z javiska. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som úlohu prijala, ale predovšetkým kvôli Bernhardovi, lebo som vedela, že v Bratislave nebudem mať takúto šancu. Po toľkých rokoch, čo som bola v divadle, som sa až tak neobávala, či ma pustia alebo nie. Mohla som jednoducho povedať, že idem. Samozrejme s tým, že nikto nebude mať problém s mojimi predstaveniami. Skúšalo sa to všelijako, chodili za mnou aj do Bratislavy, pretože som tu mala množstvo povinností a predstavení. A ja som chodila do Prahy autobusmi, boli to neuveriteľné pendlovania. Vtedy som mala ešte veľa sily, chcela som to robiť, a najmä doma som našla veľkú podporu. Nečakalo sa, že predstavenie bude mať taký úspech. Hrali sme ho 100-krát. A tak som sa nemusela rozlúčiť s Prahou.
Po tomto predstavení vás oslovil Jan Hřebejk, mal vás vyhliadnutú dopredu?
Vôbec neviem. Prišiel do divadla, oslovil ma a povedal, že by chcel so mnou spolupracovať.
Po úspechu Pelíškov vás vraj pražskí taxikári asi rok vozili zadarmo. Je to pravda?
Áno, je. Na Pelíšky najskôr neboli peniaze a nemohli sme nakrúcať. Pán Hřebejk pracuje tak, že hercov dáva dokopy veľmi dlho pred nakrúcaním. Schádzali sme sa a skúšali sme, akoby išlo o divadelnú inscenáciu. To mi veľmi vyhovovalo. Spolu s kolegami sme vedeli, že nie sú peniaze. Ale téma sa nám veľmi páčila a zhodli sme sa, že keď to nepôjde, nakrútime to aj zadarmo. Peniaze na film sa nakoniec našli.
Je Jan Hřebejk s dôsledným skúšaním pred nakrúcaním skôr výnimkou?
Ak ide o dobrého režiséra, musí takto pracovať. Myslím si, že pri filme sa nedá ísť na prvú, a tak, že hereckého partnera stretnete až priamo na pľaci. Keď sme s Markom Škopom nakrúcali Evu Novú, predchádzala tomu polročná príprava. So všetkými som sa stretla, čistili sme dialógy, spresňovali veci. To, čo sa dnes deje v televízii, že sa stretnete a potom nakrútite 30 obrazov, to je iný druh práce.
Okrem toho, že vás diváci môžu vidieť na doskách SND, v divadlách GUnaGU, Aréna či v Štúdiu L+S, účinkujete spolu s Milanom Kňažkom aj v konverzačnej komédii Floriana Zellera Klamstvo. S ňou cestujete do rôznych kútov Slovenska. Reagujú ľudia v regiónoch inak, než publikum v Bratislave?
Nevidím tam rozdiel. Ak, tak možno trošku medzi slovenským a českým publikom. To reaguje na humor skôr. U nás sa musí divák trochu rozohriať, aby si osvojil žáner, v ktorom ideme. Ale tiež to vôbec nie je pravidlom. Niekedy sami neveríme vlastným očiam, keď to funguje od samého začiatku. Určite to však závisí aj od nás, ako veľmi sme unavení a podobne. Ide o to, ako sa človek napojí na diváka. V komédiách je veľmi dôležité, aby sme našli spoločnú vlnu. Niekedy sa to nestane. Publikum jednoducho reaguje podľa toho, ako sa mu páči to, čo vidí. A reaguje aj na to, či hráme lepšie alebo horšie.
Koncom roka má prísť do kín romantická komédia Jakuba Kronera Šťastný nový rok. V nej ste sa mali po mnohých rokoch stretnúť pred kamerou s vaším niekdajším častým hereckým partnerom Štefanom Kvietikom. V akej fáze je film?
Nakrúcanie sa už skončilo, ale so Štefanom Kvietikom sme sa nestretli. Na základe toho, že si spolu zahráme, som úlohu prijala, ale potom to na poslednú chvíľu odriekol. Nechcem hovoriť za neho. Nakoniec som to nakrútila s Jiřím Bartoškom.
So Štefanom Kvietikom ste však v minulosti spolu veľa hrali, dokonca vás ľudia spájali aj v súkromí a písali vám listy ako vašej láske držia palce. Stáva sa vám to stále, že si vás ľudia stotožňujú s postavami?
Robili sme spolu veľmi veľa, naša spolupráca trvala roky. Boli sme pomaly v každej divadelnej hre, hrali sme vo filmoch… Keď som končila školu, pán Kvietik bol už v Slovenskom národnom divadle a už sa pokúšal aj učiť. Keď som obhajovala svoju diplomovú prácu, sedel v komisii. Ľudia si vás vždy stotožňujú s vašimi postavami, s tým sa nedá nič robiť. V tom čase navyše bola len jedna televízia. Každý mesiac nám po pondelkových inscenáciách odovzdali hrubé fascikle s listami, ktoré prišli. Boli rôzne. Niektorí rozoberali inscenácie, niektorí herecké výkony aj všetko okolo. Na pondelky sa čakalo. Dramaturgovia to vymysleli veľmi šikovne, dramatizovali najlepšie diela svetovej literatúry, ktoré sme nemali šancu zahrať si ani v divadle. Vtedy to nikto nerobil, dnes sa to robí veľmi často, divadelné inscenácie vznikajú aj z filmových scenárov. Všetko to, čo sme z literatúry milovali, sme si mohli zahrať. Nie všetko vyšlo, ale to, čo sa podarilo, malo úspech. Dokonca medzinárodný. Bodovali sme na najväčšom európskom televíznom festivale v Monte Carle. Keď sme naň prišli s Baladou o siedmich obesených, visela tam veľká fotografia mojej sestry, pretože Krotká tu rok predtým získala hlavnú cenu. Uspeli sme aj s Baladou, ktorá si odniesla Veľkú cenu. Napriek tomu, že sme žili za železnou oponou a človek nemohol veľa cestovať, som sa tam neskôr dostala aj s Červeným vínom.
Úplne na začiatku kariéry ste sa však s filmom Až přijde kocour dostali aj na festival do Cannes, dokonca ste tam oslavovali narodeniny. Ako ste to ako mladé dievča spoza železnej opony vnímali?
Mala som čerstvých 21 rokov a z Cannes som poslala dve pohľadnice, náhodou som ich našla. V jednej z nich som domov napísala: Tento cirkus sa mi nepáči! Myslím si, že v tom čase som bola veľmi múdra, najmúdrejšia, potom už človek asi začne hlúpnuť. S rodičmi som prežila rôzne veci. V 50. rokoch mi komunisti nechceli dovoliť ani zmaturovať, takže som bola dospelejšia, ako by sa na môj vek zdalo. Od všetkého som mala dosť veľký odstup a všetko som tak aj vnímala, vrátane Cannes. Pravdaže, bola som tam aj šťastná a zažila som úžasné veci. Vtedy som sa nesmierne zaujímala o výtvarné umenie, bola som v Nice – u Matissa, u Picassa, takže som to spojila aj s dovzdelávaním.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Spomenuli ste 50. roky. V tomto období sa odohráva aj miniséria Herec, ktorú by ste mali nakrútiť s Petrom Bebjakom. Čo v nej hráte?
Zatiaľ mám iba scenár, ktorý som však dostala už veľmi dávno, takže neviem, čo z toho bude. Je to špecifický scenár z 50. rokov o matke prenasledovaných ľudí, ktorá prežíva najťažšie chvíle svojho života. Keď som bola dievčaťom, sama som zažila domové prehliadky a podobné hrôzy. Veľmi dobre poznám aj to, keď na človeka niekoho nasadia. Keď som cestovala do zahraničia, vždy tam boli dvaja eštebáci. Presne som vedela, ktorí sú to. Vedela som, že ma sledujú, pretože sa to stalo aj môjmu oteckovi. Bol stredoškolským učiteľom v Banskej Štiavnici, meste plnom študentov. Nasadili ich na neho. Dostávali asi 40 korún za to, aby hovorili, čo robí, či nešiel náhodou do kostola… Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí počas toho režimu neskutočne trpeli. Aj preto, keď mi dnes niekto povie, že sa vtedy vlastne nikomu neubližovalo a ako nám bolo dobre, tak mlčím. Nemám k tomu čo povedať.
Ste ambasádorkou Festivalu rozhlasovej hry, ktorý sa v pondelok začína v Trnave. Aká je vaša úloha?
Festival má dlhú tradíciu a konal sa už na rôznych miestach Slovenska. V časoch, keď som ešte trochu viac robila pre rozhlas, som sa ho párkrát aj zúčastnila. Poprosili ma, aby som ho svojím menom trošku zviditeľnila. Rada pomáham šíriť niečo dobré a slovenské. A tiež rada šírim naozaj dobré slovo, ktoré počujeme z rozhlasu. Nie je deformované, ako sa s tým stretávame vo viacerých médiách. Ľudí treba upozorniť, že rozhlas je stále tu. A nielen pre dospelých. Rodičia by ho možno mali púšťať aj deťom, napríklad v nedeľu ráno, aj keď neviem, či ešte existuje táto rozprávková tradícia z čias, keď som bola mladá. Hoci u nás doma sa sedenie pri rozhlase až tak nepestovalo. Nedeľu sme vždy venovali predovšetkým tomu, že sme boli niekde vonku.
O vašich divadelných či filmových začiatkoch sa dá toho dočítať veľa, ako si však spomínate na rozhlasové začiatky? Máte k rozhlasu nejaký zvláštny vzťah?
Nemyslím si, že som toho pre rozhlas urobila až tak veľa. Nakrúcanie pre televíziu bolo časovo náročné. V televízii sme skúšali ráno od ôsmej do desiatej, keď sme išli do divadla, potom poobede. A v čase, keď sa nahrávalo, tak sa robilo ešte aj po predstavení v divadle. Takže rozhlas som si často nemohla dovoliť. Robila som veľmi veľa, ale boli aj herci, ktorí rozhlas uprednostnili. Potom zase nerobili televízne pondelky. Napriek tomu som si uvedomovala, že musím občas do rozhlasu ísť aj kvôli sebakontrole. Aby som sa počula, ako hovorím, čo hovorím, čo musím trošku zlepšiť, čo mi nejde, kde sa mi zlievajú slová… Bola to spätná väzba, ktorá mi v tomto pomáhala. Režisérom, ktorí tam pracovali a veľmi otvorene mi povedali: toto ešte raz, ešte raz, ešte sa vrátiť, ešte takto, som bola veľmi vďačná. Nakoniec, s dobrými režisérmi sa to deje aj pri filmoch. Už neviem pri ktorom filme pána Hřebejka sme jednu scénu robili vyše dvadsaťkrát. Lenže mňa to teší, nemám totiž rada, keď sa hneď všetci objímame, aké to bolo dobré a podobne. Pretože potom z toho väčšinou nič dobré nevzíde.
Rozhlasová práca je špecifická. Nemôžete využívať mimiku, pracovať s gestami, očami, dokonca nemôžete ani dlho mlčať, aby poslucháč nepreladil. Niekedy v začiatkoch rozhlasu sa o ňom hovorilo aj ako o divadle pre slepých, hoci ide o odlišné žánre. V čom je podľa vás rozdiel medzi dobrou rozhlasovou a divadelnou hrou?
Neviem to posúdiť, ale rozhlas a činohra majú jedno spoločné: sú predovšetkým o slove. V divadle musíte hercovi rozumieť. Rozhlas je tiež najmä prácou so slovom a tí, čo s ním vedia narábať, sú majstri. Do rozhlasového mikrofónu sa dá všetko porozprávať naozaj veľmi pravdivo. Je to oslava slova. Aj ľudia, ktorí ho počúvajú, by mali mať radosť z toho, akým spôsobom sa používa. Rozhlasová hra a divadlo sú žánrami, ktoré sa nedajú zlučovať, sú špecifické, tak ako opera a činohra. Takisto ako film. Môžem mať scenár, môžem ho nakrútiť od a do zet a vo filme sa z toho nemusí objaviť pätina, desatina. Všetko je to v rukách režiséra a strihača. Tam už s tým ja nič nemám. V divadle je každý večer iný, nikdy sa nedá zopakovať ten predchádzajúci, sú to prchavé chvíľky. Vždy tam sedia iní ľudia a ich kontakt sa deje iba tu. Živý človek komunikuje so živým človekom a myslím si, že kvôli tomu divadlo aj vzniklo. A musí tu byť ešte dlho. Komunikácia medzi ľuďmi sa totiž skracuje, deformuje. A divadlo je tu aj pre ľudí, ktorí si budú chcieť udržať psychické zdravie a neprepadnúť celkom technike. V Nemecku majú plné nemocnice detí od 10 do 14 rokov závislých od mobilov a techniky. Keď im zoberú mobil, prestanú jesť, prestanú spať, páchajú samovraždu… Videla som reláciu, kde vedci vysvetľovali, že je to závislosť, s ktorou zatiaľ nevedia bojovať. Nevedia, čo s ňou a je ťažšia ako závislosť od alkoholu, drog či gamblerstva.
S mladými ľuďmi prichádzate do kontaktu aj na VŠMU, kde učíte už 30 rokov. Zmenili sa v niečom adepti herectva počas tohto obdobia? Sú tí dnešní v niečom iní?
Nie som sociologička, môžem odpovedať iba intuitívne. Myslím si, že sú takí istí, ako sme boli my, keď sme boli mladí. Človek sa až tak veľmi nemení. Tí, ktorých učím, sú jednak takí, že chcú veľa pracovať, všetko je im málo, idú vo svojej fantázii a predstavivosti a poháňa ich talent. Ale sú aj takí, ktorých musíte prosíkať a nahovárať, aby sa stali hercami, hoci sa sami prihlásili na herecké skúšky. To je jediný rozdiel, ktorý medzi nimi vidím. Majú to oveľa ťažšie, ako sme to mali my. Počas tých 30 rokov, čo učím, sa situácia zmenila v tom, že majú oveľa väčší problém nadväzovať medzi sebou vzťahy. Všetky tieto mobilné príšery a podobné veci ľudí izolujú, čo je pre herca prapodivná záležitosť. Začíname takým heslom, ktoré si potom pripomíname: Hovor, hovor, zaujímaš ma! Ale nie tak, že s vami hovorím a pomedzi to rozpošlem päť esemesiek. Niekedy sa od tých telefónov nevedia odlepiť. Tiež vidím, že majú toho menej načítaného. Aj keď to nie je pravidlo. Majú tak menej skúseností, ktoré 17-, 18-ročný človek cez literatúru dostane a vďaka nim môže o svojom živote premýšľať komplexnejšie. V literatúre sa stretá s príkladmi, ktoré ho v živote posúvajú a pripravujú aj na to, že život nie je „perečko“. Ale inak si myslím, že študenti sa až tak nezmenili a riešia rovnaké problémy, aké som v ich veku riešila aj ja.
Ľudia môžu mať skreslené predstavy o tom, ako sa vlastne učí herectvo. Čo viete adeptov naučiť?
Učíme ich remeslo. Má svoje základy a teórie, podľa ktorých pracujeme. Nie je to tak, že sa zídeme a teraz robíme halabala, čo si kto zmyslí. Existujú koncepcie, ktoré musíme predkladať, metodika výučby a tak ďalej. Dnešní študenti majú oproti nám výhodu, že hrajú v divadle už od druhého ročníka, od konca 90. rokov majú školské divadelné štúdio. Moji študenti, ktorí teraz končia, tak majú už počas školy absolútnu skúsenosť s divákom. My sme na škole odohrali dvakrát nejaké predstavenie vo štvrtom ročníku a tým sa to končilo. Stalo sa, že si niekoho z nás občas vybrali, tak ako mňa v druhom ročníku do Krvavej svadby. Asi preto, že som mala takú okrúhlu tvár a bola som ešte 17-, 18-ročné decko. Hrala som tam mesiac. Ale to bola výnimka.
Z viacerých vašich študentov sú dnes už známi herci, ktorí postupne preberajú „štafetu“. Vám kedysi odovzdal štafetu v rámci Slovenského národného divadla Ladislav Chudík, keď vám odovzdal putovnú sošku dievčaťa Leonky, ktorú dostal od Hany Meličkovej. Rozmýšľali ste už, komu štafetu odovzdáte?
Leonka už putuje. Mala som ju veľmi dlho a pred asi dvomi-tromi mesiacmi som do medenej doštičky na nej dala vyryť ďalšie meno a odovzdala som ju. Neviem, či to môžem prezradiť. Pán Chudík mi tú sošku dal veľmi tichučko, asi viem aj prečo, zrejme nechcel zbytočne budiť nejaké závisti a že ju mám, som prezradila až ja. Pýtala som sa ho, komu by som ju podľa neho mala odovzdať, lebo by sa to malo striedať – žena, muž, žena, muž. Splnila som prianie pána Chudíka a sošku som odovzdala Robertovi Rothovi. Leonka je už u neho.
