Politika 08. jún 2019

Scruton vidí najväčšiu oporu v národe

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Rozhovor s Františkom Mikloškom o oslavách 30. výročia volieb a význame Poľska.
Rozhovor s Františkom Mikloškom o oslavách 30. výročia volieb a význame Poľska.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Scruton vidí najväčšiu oporu v národe
Foto: www.roger-scruton.com

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Vrátili ste sa z Varšavy, kde ste sa zúčastnili osláv 30. výročia prvých čiastočne slobodných volieb v Poľsku 4. júna 1989, čo bol výsledok okrúhleho stola a moment, keď prvýkrát začali prichádzať komunisti vo východnej Európe o moc. Kolega Lukáš Obšitník písal pri tejto príležitosti o ocenení pre Rogera Scrutona. Keďže ste pri tom boli, aké to boli oslavy?

Symbolom pádu komunizmu v Európe sa stal pád Berlínskeho múru, čo je pochopiteľné, keďže išlo o symbol hranice medzi Západom a Východom, je to jasný a zrozumiteľný symbol. Poliaci tým tak trochu trpeli, bolo to predsa u nich, kde komunizmus čelil tak tvrdému odporu, ako predstavuje hnutie Solidarita, výnimočný stav či zvolenie pápeža Jána Pavla II., každý chápe, že preto ťažko niesli skutočnosť, že hlavným symbolom pádu komunizmu sa stalo niečo, čo bolo záležitosťou niekoľkých týždňov.

Myslím, že tento týždeň sa im podarila impozantná vec. Pripomenuli si výročie poloslobodných volieb do Sejmu a slobodných do Senátu z roku 1989, pričom celú akciu organizoval aj teraz Sejm a Senát. Zo všetkých bývalých postkomunistických krajín východnej Európy a strednej Ázie pozvali bývalých disidentov a predsedov parlamentov, boli tam zástupcovia strednej Európy, Pobaltia, Balkánu, Kaukazu, jednoducho od Azerbajdžanu, Gruzínska, Arménska či Uzbekistanu až po Albánsko, Rumunsko, Česko, Maďarsko a podobne. Poliaci sa postavili do čela toho všetkého, oni zorganizovali túto akciu na vysokej úrovni, dali jej obsah a myšlienku. Bolo to veľmi silné.

Boli tam aj Rusi?

Áno, aj Rusi. Dvaja ruskí disidenti. Samozrejme aj Ukrajinci.

Boli tam aj čínski disidenti?

To nie, išlo o európsku akciu a postsovietsky priestor. Impozantná akcia s diskusiami, bohatým kultúrnym programom, recepciami a všetkým, čo k tomu patrí. Bolo cítiť, že sa im niečo podarilo, na Poliakov sa upieral pohľad, bolo počuť Gruzíncov, Ukrajincov a ďalších – pomôžte nám, aj my chceme ísť do únie a NATO, hovorili im. Bolo vidieť, ako v Poliakoch tieto krajiny nachádzajú lídra. To, čo možno niekedy stratili symbolom Berlínskeho múru, toho sa veľmi elegantne ujali teraz a prebrali iniciatívu. Roger Scruton do toho veľmi silne zapadol.

To upresnite.

Zapadol ideologicky aj svojím príbehom, Scruton má dnes problém s britským mainstreamom, známa je kauza, kde bol odvolaný z jednej vládnej komisie počas vlády konzervatívnej strany, súčasne je to muž, ktorý sa zastával slobody v našej časti Európy počas komunizmu, dnes hovorí, ako potrebuje Západ angažovanie bývalých postkomunistických krajín, všetko sa tam prepojilo.

Predseda nášho parlamentu bol vtedy v Bielorusku, kto zastupoval Slovensko?

Predseda Danko poveril zastupovaním poslanca Martina Fedora, ktorý je na čele slovensko-poľskej parlamentnej komisie pestujúcej naše priateľstvo, ale je to radový poslanec, nebol tam žiadny podpredseda parlamentu, vyznelo to veľmi trápne. Najmä ak Pellegrini bol súčasne v Moskve a ani v Normandii nebol nikto. Z disidentov pozvali Jána Budaja a mňa.

Chcem dodať ešte niečo. Zaujímavé a zvláštnym spôsobom tiež silné bolo aj to, že poľská opozícia spojená so Solidaritou sa stretla v tom istom čase v Gdansku, boli tam všetci poľskí prezidenti - Walesa, Komorowski aj Kwaszniewski, skrátka Kaczynského kritici. Bolo ale cítiť, že Kaczynskému sa darí tým, že má k dispozícii štátne úrady, bolo to celé na najvyššej úrovni, jednoducho étos Solidarity a disentu, zápasu s komunizmom, to nesú oni.

Kardinál Wyszinski kedysi v polovici 50. rokov povedal, že o páde komunizmu sa má rozhodnúť v Poľsku, poňal to ako duchovný program, ako misiu. A tak sa aj stalo. Dá sa povedať, že dnes sú to opäť Poliaci, kto hrá vedúcu úlohu v pripomínaní si 30. výročia roku 1989.

Určite áno. V mojom vystúpení som povedal, že patrí k roku 2019, že takáto akcia sa koná práve v Poľsku. Inde je vlastne nepredstaviteľná. Svedčí to nielen o Poľsku, ale aj o stave ostatných východoeurópskych krajín, Maďarsko hrá nejakú osobitú rolu, o čom tu nechcem teraz hovoriť, ale ostatné krajiny majú na čele buď liberálne alebo postkomunistické vlády alebo vlády, ktoré nemajú vzťah k étosu boja za slobodu a roku 1989. Poľsko sa z toho vymyká.

Pritom všetko nemuseli hovoriť Poliaci, bolo silné vidieť a počúvať albánskeho básnika a maliara, bývalého politického väzňa, ktorý bol desať rokov vo väzení, z Uzbekistanu tam bol politický väzeň, ktorý sa práve vrátil z väzenia po 23 rokoch, a mnoho ďalších, tí ľudia tam stáli ocenení najvyššími poľskými politikmi, bok po boku, poľská vláda zobrala ich odkaz pod svoje krídla, bolo to veľmi silné. Poľsko tento hodnotový zápas prináša na pôdu EÚ.

Hlavným rečníkom z poľskej strany bol prezident Duda?

Nie, hlavnými postavami boli dvaja maršálkovia – Senátu a Sejmu, prezident Duda ocenil Rogera Scrutona, z mne neznámych dôvodov sa potom stiahol. Dôležitú rolu zohral ešte minister zahraničia Czaputowicz. Hlavným organizátorom bol poľský parlament, inštitúcia, ktorá bola v strede výročia.

Keď som tam sedel a počúval zástupcov jednotlivých krajín, vnímal som, akými odlišnými zápasmi prechádzajú jednotlivé krajiny, časť z nich sa bojí Rusov, ale majú odlišné politické zápasy, solidarita je potrebná, to nespochybňujem, ale napokon som si odnášal z toho to, že každá jedna krajina si svoj zápas musí zviesť sama. Ten hlavný zápas sa vedie doma.

Čo povedal v svojom vystúpení Roger Scruton?

Hovoril o morálnom relativizme, ktorý tu pôsobí, ako začína byť nátlakový a vnucovať svoje predstavy, a voči tomu postavil ako silnú protizbraň národ. Voči trendu, ktorý sa presadzuje v Európe, voči tomu, čo má niesť podľa liberálov európske občianstvo, postavil národ. Národ má silu brániť hodnoty, bez ktorých Európa nebude Európou.

Mali ste čas sa porozprávať?

Áno, je to veľmi milý človek, nebojím sa ho nazvať priateľom Slovákov, nechal pozdraviť Jána Čarnogurského, usmial sa, že nerozumie niektorým jeho názorom, vníma nás.

Poliaci čelia posledné roky kritike a predsudkom zo strany Západu, mal si pocit, že by niečo na tejto akcii tak povediac politicky „zneužili“?

Vôbec nie. Z ich strany nezaznel ani minimálny útok na Západ, ani medzi vystupujúcimi hosťami nebolo nič protieurópske, naopak. Poliaci nepotrebovali zdôrazňovať, že by ich západ EÚ nejako poškodzoval, oni zdôraznili svoje hodnoty, svoje a naše dejiny. Ani v jednom prejave nič iné nezaznelo.

Zaujímavé bolo sledovať aj Maďarov, rozprával som sa so Zsoltom Némethom, bývalým ministrom zahraničných vecí, bolo cítiť, akí sú presvedčení o svojej pravde. Za rozhodujúce označil výsledky šetrenia v EPP.

Poľsko má hlavný moment svojich osláv roku 1989, ktoré spustili dominový efekt v celej východnej Európe, za sebou. U nás bude hlavným dátumom 17. november, pražské udalosti, ktoré zmenili aj Slovensko. Politicky dnes túto tému nereprezentuje nikto, inštitúcie, ktoré po ťažkom zápase vznikli, ako ÚPN, zaostávajú za tým, čo sme od nich čakali. Ako k tomu pristúpime my?

Očakávam, že nositeľkou témy na jeseň bude prezidentka Čaputová. Má okolie, ktoré má o tom svoje predstavy, neprejde to bez povšimnutia. Ale vrátim sa ešte k Varšave – to, že tam nebol predseda parlamentu Danko, že tam neposlal aspoň nejakého podpredsedu parlamentu, že to tak samozrejme prejde, to vypovedá o tom, že k takýmto veciam nemáme systematický vzťah, je to vec istej štátnej a politickej tradície a historickej pamäte, to, čo Poliaci tak prirodzene v sebe majú, my nemáme. Obávam sa, že to vidieť aj na charaktere garnitúry, ktorá na Slovensku práve nastupuje a ktorá sa dostane k moci, vidím ju ako garnitúru sociálnych inžinierov, ktorej chýba cit pre dejiny a zápasy slovenského človeka. 

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravideľne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0