Nechať deti pobiť sa?

Niektorí autori hovoria - že bitkám napr. medzi bratmi - netreba brániť. Alebo má v rodine platiť nulová tolerancia voči násiliu?

Lucia Drábiková

Je riaditeľkou pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Vyštudovala psychológiu, dlhodobo sa venuje poradenstvu, o manželských a rodinných témach tiež prednáša a publikuje na rôznych fórach. 

FOTO: Lucia Drábiková

Zasahovanie rodiča pri bitke detí závisí od veku, formy a miery násilia, od miery prevahy jedného dieťaťa z hľadiska sily a veku. Veľmi dôležitá je otázka bezpečnosti, potrebujeme rozlíšiť, či situácia vyžaduje našu intervenciu.

Zjednodušene môžeme rozlíšiť tri situácie. Pokiaľ ide len o prekáranie a netreba intervenovať, je zrejmé, že situáciu deti vyriešia samy.

Druhou možnosťou je, ak už vnímame potenciál prepuknutia do bitky. Tam treba vstúpiť a najskôr si môžeme vypočuť obe strany. Následne môžeme zhrnúť situáciu a spoločne sa pokúsiť nájsť prijateľné riešenie. Pokiaľ to nejde, stanovíme riešenie sami.

Tretia možnosť je, ak už reálne hrozí, že si deti ublížia. Vtedy treba zasiahnuť a dať jasne najavo hranice. Niekedy je nevyhnutné deti fyzicky oddeliť, napríklad poslať každého do inej miestnosti, kým nevychladnú. Je dôležité jasne odmietnuť násilie aj šikanu, ponižovanie či nadávky. Po vychladnutí je na mieste sa s deťmi o rizikách a pravidlách porozprávať.

Pokiaľ nám nie je zrejmé, či ide o zábavu, obojstranný boj – chlapci radi len tak zápasia – alebo jedna strana tým vyslovene trpí, treba sa na to detí priamo spýtať, najlepšie každého zvlášť medzi štyrmi očami a tomu potom prispôsobiť svoje konanie. Niekedy dieťa trpí útokmi súrodenca, ale hanbí sa priznať a predstiera, že to nič nie je. Rodičia tak majú pocit, že ide len o šarvátky.

Dieťa by malo mať dôveru k rodičom, že ho nevysmejú a budú brať vážne to, čo hovorí. Niekedy s „dobrým úmyslom dieťa povzbudiť“ ho vedieme k tomu, aby sa nedalo. Nie každé dieťa má silu a odvahu a dokáže sa násiliu vzoprieť, a tak radšej mlčí. Preto je potrebné, aby bolo prijaté aj so svojimi slabosťami a obavami a aby si bolo vedomé podpory zo strany rodičov. Inak je tu riziko, že môže stratiť odvahu nám povedať aj o závažnejších veciach, napríklad o šikane v škole.

Martina Vagačová

Poradkyňa a lektorka, venuje sa vzdelávaniu a poradenstvu vo výchove. Predovšetkým pre rodičov vedie Kurzy efektívneho rodičovstva.

FOTO: Gabina Weissová

Súrodenec je dar, ktorý do života dostávame, ak rodičia tvoria prijímajúce a jasné prostredie. Sú príkladom: „Prepáč, teraz ti nožík nepožičiam, lebo ho používam. Dám ti ho, keď skončím.“ Hovoria o pocitoch a potrebách. Rodič je mediátorom detských sporov, keďže sú ešte nevyzreté a nezručné. Zasahuje v istej miere. Kedy?

Ak sú deti v riešení konštruktívne, rodič necháva situáciu na nich. Barometrom je intenzita emócií.

Dano: „Vráť mi tú farbičku!“

Juro: „Počkaj, kým dokreslím.“

Dano: „Nie, hneď, si hluchý?“

Juro: „A ty si slepý? Vidíš, že kreslím.“

Ide o prípustné hašterenie, deti precvičujú, ako prísť k riešeniu.

Verzus

Dano: „Okamžite daj sem tú farbičku, lebo ti jednu riadnu tresnem.“

Juro: „Len skús!“ a zatína päste.

Situácia začína byť nebezpečná, rodič zasahuje. Ako?

Pripustí zlosť detí: „Vyzerá, že ste na seba pekne nahnevaní.“ Potom  vypočuje názor oboch a zváži: „Dano, ty chceš farbičku späť, pretože je tvoja. A ty, Juro, vieš, že ju potrebuješ len na chvíľu, a preto ti ju má požičať.“

Vyslovuje dôveru pri hľadaní riešenia : „Tak to je problém. Porozmýšľajte, či by nepomohlo niektoré z našich pravidiel.“

Dano: „Keby si si farbičku vypýtal, môžeš ju mať.“

Juro: „Stačí povedať, požičiaš mi ju, prosím?“

Týmto prístupom aj zápasenie a bitky sú prípustné dovtedy, pokiaľ sa všetci zabávajú.

Ivan Vyskočil

Psychológ, pracuje najmä s rodičmi, ktorí podľa neho pre deti vedia urobiť viac ako výborní terapeuti. Skúsenosti má tiež s prácou s deťmi s poruchami správania a učenia. Je lektorom kurzov Respektovat a být respektován.

FOTO: Andrej Lojan

My dospelí sa môžeme učiť byť dobrými pozorovateľmi. Vtedy si môžeme uvedomiť, že konflikt tu a teraz je príležitosť pre dieťa naučiť sa schopnosti a zručnosti, ktoré bude potrebovať v dospelosti pre spokojný život v osobných aj pracovných vzťahoch. A príležitosť pre nás „zdiagnostikovať si“, ako na tom je, a to, čo ešte nevie, ho postupne učiť.

Začať treba prevenciou. Najúčinnejšie je mať pravidlá na opakujúce sa situácie. Osvedčené je napríklad pravidlo obsadená-voľná hračka. Je dobré, keď sa konflikty snažíme riešiť slovom a pokojne, nie ubližovaním. Užitočné je tiež učiť deti zastať sa samých seba bez ubližovania pomocou tzv. ja-správ.

To znamená, hovoriť za seba a o sebe namiesto obviňovania druhých. („Dlho som staval toto auto, štve ma, keď mi ľudia búrajú veci.“) A takto sa pri konfliktoch musíme správať aj my, ak chceme, aby deti mali šancu si to naozaj zvnútorniť. Týmto spôsobom mnoho konfliktov vedia deti časom vyriešiť samy alebo k nim ani nedôjde a to je náš cieľ.

Zásah je nutný, keď hrozí ublíženie. Verbálne útoky neubližujú menej než kopanec do tváre. Keď už počujem, že nastal konflikt, blížim sa na miesto pracujúc v prvom rade na zvládnutí vlastných emócií. Následne sa postarám o bezpečie, ale bez násilia z mojej strany. Potom je mojím cieľom upokojovanie rozbúrených vášní detí. Riešenie odkladáme na pokojnejšie chvíle, pretože v emóciách mozog rozumného riešenia jednoducho biologicky nie je schopný a všetky snahy o to situáciu vyhrocujú.

Rovnako niekomu ublížime, keď sa snažíme byť sudcom, prokurátorom, policajtom a riešiť cudzí konflikt zaňho. Neboli sme tam, nemáme právo ani možnosti hodnotiť a súdiť. („Iba vy dvaja viete, ako to bolo, čakám, že sa dohodnete tak, aby ste boli obaja ok.“) Situáciu skôr utíšime uznávaním pocitov, túžob a potrieb detí. („Martin, asi ťa naštvalo, keď Janči rozbil tvoje auto. Janči, viem, že si nechcel rozbiť auto, len si potreboval tú súčiastku.“)

K riešeniu deti prizývame, keď sú všetci zúčastnení pokojní, hoci aj o tri hodiny neskôr. Ideálne je robiť to opisom situácie a prizvaním: „Čo s tým?” (Napríklad: „Chceli ste ráno ten istý vláčik, ako by sa to dalo vyriešiť, aby ste obaja boli ok?”)

Netreba zabúdať, že učíme aj príkladom, a keď vletím do konfliktu, nakričím, vynadám a násilne rozhodnem, čo deti do budúcna naučím? Výchova je špirála a každá zvládnutá situácia využitá na učenie posunie tie nasledujúce konflikty na ďalšiu úroveň.

Je dobré si po konflikte premyslieť pravidlá pre opakujúce sa situácie a začať si uvedomelo všímať a oceňovať, keď sa deťom podarilo konfliktu sa vyhnúť alebo dokázali mať príjemné chvíle.