Komentáre a názory 30. máj 2019

Progresivizmus a Západ

Bo Winegard
Bo Winegard
Prečítajte si esej o progresivizme, ktorej autor síce čerpá z americkej skúsenosti, no kritizuje politický prúd, silnejúci aj u nás.
Prečítajte si esej o progresivizme, ktorej autor síce čerpá z americkej skúsenosti, no kritizuje politický prúd, silnejúci aj u nás.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Bo Winegard

Progresivizmus a Západ
Alexandria Ocasio-Cortezová je členkou americkej Snemovne reprezentantov za Demokratickú stranu. Dvadsaťdeväťročná politička je tiež symbolom progresívnej ľavice v USA. FOTO – Facebook/Alexandria Ocasio-Cortezová

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Najväčšie ohrozenie pre západnú civilizáciu nepredstavujú iné civilizácie, ale naša vlastná malomyseľnosť – a historické ignorantstvo, ktoré ju kŕmi.

-- Niall Ferguson

Mýlil som sa.

Dlho som voľný súbor myšlienok a predpokladov, ktoré budem volať „progresivizmom“, pokladal za poľutovaniahodný, no tolerovateľný vedľajší dôsledok blahobytu. Táto kvázi-ideológia – ku ktorej sa hlásia prominentní pokrokári od akademikov a webovej stránky Vox po Ocasio-Cortezovú a Elizabeth Warrenovú – predpokladá okrem iného, že:

(1) všetky demografické skupiny sa vyznačujú približne rovnakými spoločensky hodnotnými rysmi;

(2) rasizmus, sexizmus a iné formy neznášanlivosti sú všadeprítomné;

(3) takmer všetky demografické rozdiely sú spôsobené nespravodlivou diskrimináciou;

(4) diverzita je rýdze dobro a

(5) existuje síce množstvo fanatikov, ktorí stoja v ceste spoločenskému pokroku, no história napokon dá za pravdu šľachetným a budeme žiť v spravodlivej spoločnosti.

Bohatstvo človeka oslobodzuje od okamžitých starostí o prežitie, a preto tiež zvyšuje dôležitosť symbolických identít. A v spojení s prirodzenou náklonnosťou mladých ku vzbure to vedie takmer nevyhnutne k hoci len prechodnej fáze radikalizmu, založeného na identite. Takže kým ostatní bili na poplach, vyhlasujúc, že ide o vážnu hrozbu spoločenskej príčetnosti, ja som zostával skeptický. Iste, súhlasil som s tým, že ideológie sociálnej spravodlivosti boli často otravné a možno dokonca zhubné, zvlášť v rámci elitných inštitúcií, kde sa najrýchlejšie šírili; no rovnako som si myslel, že alarmizmus vo veci tohto problému bol podobne nezmyselný a že odvádzal pozornosť našich obmedzených kognitívnych zdrojov od zmysluplnejších aktivít.

No už nie som skeptický. Nadobudol som presvedčenie, že nepriateľstvo voči Západu, zasadené do tohto druhu myslenia a aktivizmu, je vážny a rozrastajúci sa problém. Rozhodujúce je preto pochopiť motívy, ktoré ho poháňajú, a podmienky, ktoré ho umožňujú, a tiež, aby sme čelili jeho nesprávnym predpokladom a presvedčili ostatných o jeho rozkladnom účinku, pokiaľ možno bez odcudzenia tých, ktorým sa zdá progresivizmus sympatický, no sú pripravení načúvať rozumným námietkam.

Nepredpovedám bezprostrednú katastrofu. Väčšina kultúrnych ohrození je pohltených alebo odrazených bez toho, aby spôsobili trvalú škodu. Namiesto ukončenia civilizácie oduševňujú výmeny názorov pre dobro potomkov tých, ktorí si boli istí, že ničivá katastrofa číha na obzore. No moju niekdajšiu bezstarostnosť vystriedala postupujúca úzkosť.

Progresivizmus, zaštiťujúci sa sociálnou spravodlivosťou, povzbudzuje prinajmenšom šesť tendencií, ktoré sú nepriateľské voči normám, hodnotám a myšlienkam, umožňujúcim Západu prekvitať. V nasledujúcich riadkoch v krátkosti preskúmam každú z nich.

I. Nesprávne chápanie ľudskej prirodzenosti

Najzásadnejšou chybou tohto myslenia je, že je založené na hlboko mylnom pohľade na ľudskú prirodzenosť. Mnohí naznačovali, že tento pohľad je niečo ako ideológia „nepopísanej dosky“. Alebo viera, že ľudské povahové rysy sú vysoko tvárne a z veľkej časti predurčované spoločenskými silami. No myslím, že to platí len čiastočne. Presnejšie povedané je, že súčasný progresivizmus je selektívnou ideológiou nepopísanej dosky. Horlivo predpokladá genetické príčiny obezity, závislosti a homosexuality a ku genetickým vysvetleniam je skeptický, len ak sa zdá, že odporujú nedotknuteľným hodnotám alebo silne zastávaným politickým prioritám. Namiesto toho sa zdá, že mieša kozmické rovnostárstvo (teda vieru, že všetky demografické skupiny disponujú zhruba rovnakými spoločensky hodnotnými rysmi) s rousseaouvským optimizmom týkajúcim sa zásadnej mravopočestnosti ľudskej povahy. Tieto chybné myšlienky priamo podporujú prinajmenšom dve nebezpečné tendencie:

(1) obviňovanie diskriminácie zo všetkých rozdielov, ktoré v spoločnosti existujú a

(2) ohlasovanie politík, ktoré znejú ušľachtilo, no pravdepodobne zlyhajú, pretože sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou.

Keďže progresivizmus je oddaný pohľadu, podľa ktorého sú všetky demografické skupiny približne rovnaké, takmer každý rozdiel vidí ako prejav neznášanlivosti. Kvôli tomuto boli toľkí takí rozhorčení Jamesom Damoreom a jeho memorandom pre spoločnosť Google. Damore vo svojej nerozvážnosti naznačoval, že nerovnosti medzi pohlaviami v technologických zamestnaniach boli pravdepodobne sčasti spôsobené geneticky podmienenými rozdielmi medzi mužmi a ženami a že snahy o diverzitu, ktoré ignorujú tieto rozdiely, sú odsúdené na zlyhanie. Narušil tým posvätnú progresívnu hodnotu o demografickej podobnosti, a preto vyprovokoval zúrivú reakciu. Podobné príbehy sa vyskytujú často. Zdá sa, že pre progresívcov je jediným spravodlivým a prijateľným výsledkom absolútna demografická rovnomernosť vo všetkých spoločensky cenených povolaniach.

No keďže demografické skupiny sa od seba líšia, jediný spôsob, ako dosiahnuť takúto rovnosť, je postupovať proti zásadám spravodlivosti konania a povyšovať ľudí nie na základe talentu, ale kvôli ich demografickému profilu. Lenže toto akurát zväčší posadnutosť spoločnosti demografickými charakteristikami, naruší to základné poňatie férovosti, roznieti to škaredú nevôľu a zníži produktivitu spoločnosti kvôli nesprávnemu rozmiestneniu ľudského talentu. Zdá sa, že lepšie je držať sa veľkého výdobytku Západu v podobe prevažne meritokratickej spoločnosti, v ktorej sú talent a zručnosť odmeňované platom i statusom a zamestnávatelia sú povzbudzovaní, aby ignorovali nepodstatné nemenné charakteristiky ako rasa alebo pohlavie. Skrátka, žiť s nevyhnutnými nerovnosťami s vedomím, že väčšina z nich nie je spôsobená zlým úmyslom, ale prirodzenými rozdielnosťami.

Toto nepochopenie ľudskej prirodzenosti tiež povzbudzuje zlé politické a ekonomické nápady. Po dlhom období poklesu zažíva socializmus pozoruhodný návrat na scénu medzi mladými progresívcami. Alexandria Ocasio-Cortezová, Bernie Sanders a ďalší mu otvorene vyznávajú vernosť, kým mnohí iní na ľavici sa nadchli pre jednorazové fantazmagórie ako štátom financované zdravotné poistenie pre všetkých a radikálny zelený nový údel. Vzťah medzi vzostupom progresivizmu a nástupom týchto politík takmer určite nie je náhoda. Oboje sa často spolieha na romantické poňatie ľudskej prirodzenosti – ide o perspektívu, podľa ktorej ľudia boli prevažne nesebeckí a rovnostárski, kým neochutnali ovocie civilizácie a neboli vyhnaní z raja. Kapitalizmus je preto vnímaný ako obludná a často ničivá sila, ktorá podporuje hrabivosť a ničí spoločenskú súdržnosť i komunity. Veria tiež, že ľudia sú vo svojej podstate spolupracujúcimi bytosťami, a preto politiky, ktoré podporujú spoluprácu namiesto sebeckosti, môžu hlboko pozmeniť ľudské správanie, pokiaľ náležite prevychováme ľudí, odvedúc ich preč od hriechov lakomstva, egoizmu a atomizujúceho konzumu.

Problém týchto politík spočíva v tom, že síce znejú morálne chvályhodne, no sú všeobecne nedosiahnuteľné kvôli základným a nepoddajným ľudským charakteristikám. Sú potom využívané ako dôkaz ľahko pochmúrneho pesimizmu realistov, ktorí nabádajú k opatrnosti a k postupným úpravám spoločnosti. A mohli by zlákať dostatok ľudí k pokusom radikálneho experimentovania so spoločenským a ekonomickým systémom, ktorý síce má svoje chyby, no funguje celkom dobre pre milióny ľudí. Nech budú politiky budúcnosti akékoľvek, musia sa vyrovnať a prispôsobiť nepoddajným faktom o povahe človeka. Pokiaľ sa budú progresívci opájať romantickou predstavou o ľuďoch ako prevažne spolupracujúcich a mierumilovných bytostiach, budú prichádzať s politickými riešeniami, ktoré je nemožné dosiahnuť a možno bude nebezpečné vôbec pokúšať sa ich zavádzať.

II. Vyzdvihovanie obetí a povzbudzovanie, aby sa ľudia cítili ako obete

Najsilnejšou posvätnou hodnotou progresivizmu je ochrana a vyzdvihovanie skupín, ktoré sú vnímané ako obete – napríklad čiernych, moslimov, homosexuálov, ženy či iných marginalizovaných menšín, alebo zdanlivo utláčaných ľudí. Je takmer isté, že táto nedotknuteľná hodnota vyrastá z ušľachtilého motívu: z túžby presadzovať spravodlivosť. Podľa tejto perspektívy po tisícročia boli zmienené skupiny utláčané, obťažované, ohovárané a nerešpektované trestuhodnými spôsobmi; a dokonca aj dnes sú predmetom otvorených a skrytých foriem diskriminácie či nenávistných stereotypov. Preto by sme sa mali neúnavne snažiť pritiahnuť pozornosť k nespravodlivostiam, naprávať minulé krivdy a zbúrať mašinériu útlaku, ktorá je vlastná západnej spoločnosti.

Problém tohto pohľadu je, že napriek očividným a široko odsudzovaným proti-príkladom skutočné prípady do neba volajúcej diskriminácie alebo rasizmu sú na Západe veľmi zriedkavé; preto progresívni aktivisti sústavne vyhľadávajú menšie a subtílnejšie formy diskriminácie, aby tak odhalili ohavné srdce neznášanlivosti, ktoré bije pod kozmopolitnou fasádou tolerancie. Toto hľadanie je sprevádzané čoraz prepracovanejšími teóriami útlaku, ktoré zároveň čoraz menej dávajú zmysel. Tieto teórie tvrdia, že aj keď otvorená neznášanlivosť zoslabla, povstali nové a zákernejšie formy „symbolického“ rasizmu alebo „benevolentného“ sexizmu, aby nastúpili na jej miesto. Veľký dopyt po dôkazoch o neznášanlivosti značne prerástol ponuku, čo potenciálne viedlo k množstvu falošných správ o zločinoch z nenávisti, ktoré sú svedomito predvádzané ako dôkaz, že Západ je stále prenasledovaný predsudkami privilegovaných.

Kultúra obete taktiež povzbudzuje ľudí, aby sa cítili dotknutí drobnými, neúmyselnými prestúpeniami, pretože to obetiam dodáva prestíž. Namiesto toho, aby učila sebaistote a odolnosti, vyučuje krehkosť a pocit, že človek je vlastne smoliar. Samozvané obete sa sýtia súcitom a spravodlivosťou kmeňovej príslušnosti, kým páchatelia týchto subtílnych „zločinov“ sú zlorečení a vyobcovaní. Toto vytvára pochopiteľnú horkosť a nevôľu a odcudzuje to stále viac ľudí od ideológie sociálnej spravodlivosti. Sú totiž zhrození jej prešľapmi a obávajú sa, že môžu byť obvinení z nejakého hrozného a neodpustiteľného hriechu a následne budú musieť zniesť verejnú skúšku ohňom.

Prirodzene, starať sa o obete je dobrá vec, rovnako ako snaha naprávať skutočné hriechy západnej civilizácie. Nikto netvrdí, že Západ je a vždy bol dokonalý raj spravodlivosti a rovnosti. Nie je a nikdy nebol. No nech sú jeho chyby akékoľvek, vytiahol z biedy, utrpenia, poverčivosti a neznášanlivosti viac ľudí než ktorákoľvek iná civilizácia v dejinách. V súčasnosti je naša civilizácia chvályhodne kozmopolitná a z veľkej časti zbavená absurdných foriem diskriminácie a neznášanlivosti. Ideológia, ktorá toto nevidí a ktorá trvá na tom, že rasizmus a sexizmus sú votkané do pletiva každodenného života, zrejme odradí viac ľudí, než presvedčí, a nespravodlivo prekrúca stav západnej spoločnosti. Svojich oddaných veriacich povzbudí, aby vyhľadávali pre seba polohu obete, no odcudzí tých, ktorí sú stále unavenejší sústavnými sťažnosťami a obvineniami z neznášanlivosti.

III. Povzbudzovanie cenzúry prejavu a bádania

Sloboda prejavu je pravdepodobne „neprirodzená“ v tom zmysle, že ľudia len neochotne vytvárajú spoločnosti, ktoré ju ochraňujú. V dôsledku toho trvalo mnoho storočí takmer nepretržitých zápasov, kým si ju ľudia na Západe vydobyli. Prirodzene, vždy existuje pokušenie presadzovať slobodu pre názory, ktoré sa človeku páčia, a povzbudzovať cenzúru názorov, s ktorými nesúhlasí. Zvlášť ak sú tie neobľúbené názory oprávnene vnímané ako škodiace zraniteľným skupinám. Pre veriacich v progresivizmus je toto pokušenie takmer neodolateľné, vzhľadom na dôraz tejto ideológie na obete a jej tvrdenie, že západná spoločnosť prekypuje bigotnosťou.

Dôkazy naznačujú, že podpora cenzúry, v takej či onakej forme, na vysokoškolskej pôde narastá. Nemalo by to nikoho prekvapovať, keďže mnohí vysokoškolskí študenti a profesori nadšene prijímajú progresívnu ideológiu a presadzujú ju vo svojich spisoch, na stretnutiach a v triedach. Ako by sa dalo predpokladať, pokles podpory pre slobodu prejavu medzi čerstvými študentmi je poháňaný predovšetkým túžbou presadzovať kozmopolitizmus a ochraňovať skupiny, ktoré vnímajú ako obete, pred ohrozeniami. Tými sú určití prednášatelia alebo myšlienky, ktoré protirečia „uvedomelej“ ortodoxii o diverzite a všadeprítomnej bigotnosti. Zdá sa, že táto neznášanlivosť voči určitým formám prejavu sa rozširuje. Infikuje elitné korporácie, ktoré často zaujímajú pózu spoločensky zodpovedných firiem a ktoré sa pravdepodobne boja pošpinenia svojho imidžu, ak by dovolili nositeľom nekonvenčných názorov vyviaznuť bez trestu (pozri prípad Jamesa Damorea).

Ešte alarmujúcejšie je, že tento druh myslenia začal napadať aj vedy – zvlášť spoločenské vedy. Zápasy o slobodu prejavu a bádania vo vede nie sú, samozrejme, novinkou. Tiahnu sa späť až k jej zrodu. Naliehavými sa stali na úsvite vedeckej revolúcie, keď myslitelia začali spochybňovať dogmy Katolíckej cirkvi. V poslednom období sa tieto zápasy sústreďujú okolo nových posvätných hodnôt, týkajúcich sa povahy človeka. Ako už bolo spomenuté, zdá sa, že progresívna ideológia lipne na predstave kozmického rovnostárstva, prípadne na viere, že demografické rozdiely nie sú (alebo sú len sčasti) spôsobené geneticky. Stúpenci progresivizmu sú zvlášť urazení vedou, ktorá tvrdí, že také rozdiely existujú, a často morálne odsudzujú vedcov, ktorí sa venujú podobným témam. Obviňujú ich z postranných motívov alebo „fetišov“ a dokonca zo zlomyseľnej predpojatosti. Tieto obvinenia sú potenciálne kompromitujúce, nútia profesorov k autocenzúre a čo je možno horšie, k autocenzúre následne povzbudzujú aj druhých. Vytváraním dusného ovzdušia a živením nevôle a podozrievavosti táto súčasná tendencia moralizovať bádanie zrejme zbrzdila pokrok v spoločenských vedách a vytvorila celé disciplíny, ktorých hlavným zmyslom je prinášať teoretickú podporu pre progresívnu ideológiu, a nie nasledovať pravdu kamkoľvek, kde vedú dôkazy.

Iste, slová môžu spôsobiť citové rozrušenie a veda môže rozbiť utešujúce mýty. Veda je vskutku veľkým ničiteľom, ktorý nemilosrdne pretvára naše poňatia reality. No toto citové nepohodlie je viac ako vyvážené slobodou bádania a výmenou názorov. Sloboda prejavu nám dovoľuje testovať myšlienky tým, že ich vystavíme skepse. Niekedy sa presadia. Niekedy sa pozmenia. Niekedy zaniknú. Bez tohto stretu protirečení sa myšlienky stanú nafúkanými a vyčerpanými, chyby a nepresnosti sa budú množiť. Ešte aj dobré nápady budú tuhnúť do nudných dogiem. A čo je horšie, keď zadusíme vedeckú slobodu, naša schopnosť chápať svet sa zmenší a potenciálne prídeme o efektívne riešenia pre problémy, ktoré nás sužujú. Opovrhovanie mysliteľmi, ktorí skúmajú tabuizované témy, je možno dočasne uspokojivé, no v konečnom dôsledku to poškodzuje celé vedecké bádanie, ktoré si od nás vyžaduje neochvejnú obranu nasledovania pravdy, nech je akokoľvek nepohodlná.

IV. Podrývanie zásad riadneho súdneho konania a prezumpcie neviny

Podobne ako sloboda prejavu, aj riadny súdny proces a prezumpcia neviny zrejme nie sú „prirodzené“ a nadobudnuté boli počas mnohých storočí zápasov medzi občanmi, parlamentmi a vladármi. Ľudia zvyknú byť pomstychtiví a túžia potrestať tých, o ktorých si myslia, že porušili spoločenské normy. Povrchné hodnotenie dôkazov často uspokojí akékoľvek pretrvávajúce pochybnosti o vine, zvlášť ak je obvinený neobľúbený alebo ide o politického protivníka. Preto je nevyhnutné, aby spoločnosť trvala na prezumpcii neviny a právach obvineného. Bez takéhoto dôrazu vedú naše prirodzené sklony k začarovanému kruhu obviňovania a trestu so slabým záujmom o skutočnú vinu a s nedostatočnou ochranou tých, ktorí čelia obvineniu neprávom.

Pretože progresívna ideológia sa tak silno sústreďuje na obete, začala povzbudzovať posun od prezumpcie neviny k prezumpcii viny (pokiaľ ide o prípady, ktoré sa týkajú členov skupín obetí). Zvlášť markantné je to v diskusiách o obvineniach zo sexuálneho napadnutia. Populárne hashtagy ako „#believewomen“ (verme ženám) naznačujú, že ženy sú neschopné klamstva a ich pamäť je neomylná. Populárne verejné osobnosti sa pretekajú, aby ukázali svoju podporu a vyhlasujú svoju bezpodmienečnú vieru v žalobcovo slovo. A tí, ktorí nesúhlasia dostatočne oduševnene s touto pochybnou morálnou filozofiou, sú napádaní ako obhajcovia sexuálnych útokov alebo ako zahmlievači, ktorí chránia mocných. Možno ešte horšie je, keď niektorí tvrdia, že nezákonné verejné zahanbovania sú tolerovateľnými vedľajšími efektmi hľadania spravodlivosti. Koleso spravodlivosti musí prejsť zopár motýľov na svojej ceste za lepším zajtrajškom.

Primeraný spôsob, ako ochraňovať potenciálne obete a ako spoločnosť urobiť spravodlivejšou, nespočíva v rezignácii na dôležité právne princípy, ale skôr v osvetlení trestných činov a v starostlivom zdokladovaní dôkazov. Je pravdou, že v mnohých prípadoch obvinení z týchto zločinov neuvidia súd znútra, a tak progresívci argumentujú, že zásady riadneho súdneho konania sú irelevantné. Tvrdia, že sa nevzťahujú na verejné zahanbovanie alebo na zmarenie kariérnych cieľov sudcu či politika. No ak kariéry môžu byť zničené len na základe čírych obvinení – aj keď dotyčný neskončí vo väzení – vytvárame podnet pre falošné výpovede a pre zničenie citovej istoty, ktorú poskytuje rešpekt pre prezumpciu neviny. Zdá sa prezieravé presadzovať ako úplné minimum štandard prevahy dôkazov a udržiavať silnú podporu Západu pre riadny proces a prezumpciu neviny proti spiatočníckemu naliehaniu, aby sme proste len „verili žalobcovi“.

V. Podporovanie „davokracie“ a neprimeraných trestov

Ako je uvedené vyššie, ľudia sú pomstychtivé bytosti. Jedným z veľkých výdobytkov západnej civilizácie je prenesenie túžby po pomste do systému neosobných a starostlivo vyvážených trestov. Barbarstvo sa utlmilo a náš nezničiteľný smäd po odplate sa aspoň čiastočne uhasil. Nové nástroje sociálnych médií však začínajú podnecovať k novému druhu davovej spravodlivosti, ktorá nie je ani racionálna, ani vyvážená a ktorá povzbudzuje k horúčkovitým vášňam a nepretržitému ponižovaniu svojich cieľov.

Hoci príkladov tohto žalostného trendu je mnoho, to, čo sa stalo Justine Saccovej, je ukážkové a mrazivé. V roku 2013 pred odletom do Afriky zverejnila na Twitteri sarkastický vtip o bielej nadradenosti: „Idem do Afriky. Dúfam, že nedostanem AIDS. Len si robím srandu. Som beloška!“ Kým o 11 hodín neskôr do Afriky doletela, jej život úplne vyvrátil fanatický dav internetovej spravodlivosti, ktorý jej tweet zjavne pochopil doslovne. Zavládlo presvedčenie, že ním vyhlásila svoju etnickú imunitu pred HIV a zosmiešnila celú rasu za zraniteľnosť voči tomuto ochoreniu. Za mnohé tisícky zúrivých a úplne otrasných tweetov hovorí tento: „Budeme sledovať, ako túto ku..u vyrazia. V PRIAMOM prenose. Ešte predtým ako sa ona DOZVIE, že ju vyhodili.“

V najhoršom prípade platí, že Saccovej tweet bol nešťastný a zaslúžil si priateľské usmernenie v zmysle „mala by si zvážiť, ako to môžu ľudia pochopiť“. Morálna spravodlivosť je však mocnou a oslepujúcou emóciou, ktorá pobáda jednotlivcov k spôsobeniu hrozného utrpenia iným, aby tak „vyvážili misky spravodlivosti“.

A tak sa tisícky používateľov na Twitteri, povzbudené naratívom všadeprítomného rasizmu a naliehavej potreby zápasu s bigotnosťou, tešili zo zničenia Saccovej reputácie a jej kariéry, zatiaľ čo jej spôsobovali neznáme a nepredstaviteľné množstvo utrpenia. Takýto príklad sa odvtedy zopakoval mnohokrát, čo viedlo k pojmu „cancelled“ (zrušený, škrtnutý), v ktorom spravodlivý dav vyhodí hriešnika z paluby slušnej spoločnosti (a ešte sa tým chváli).

Niektorí ľudia si zaslúžia trest a niektorým tweetom patrí opovrhnutie. A progresívci majú nepochybne pravdu, keď upozorňujú na isté prípady neznášanlivosti a bigotnosti. Ale pomstychtivá mravná spravodlivosť sa vie rýchlo vymknúť z rúk. Mali by sme byť veľmi opatrní pri presadzovaní ideológie, ktorá oblieka našich démonov do hávu anjelov pomsty a vychutnáva si spravodlivé utrpenie, ktoré spôsobuje. História je plná nešťastných príkladov, v ktorom svätuškárska horúčka viedla k zničeniu tisícov či dokonca miliónov životov. Ľudia Západu po stáročia vytrvalo pracovali na tom, aby takéto moralistické barbarstvo potlačili a odmenili svojich šťastných obyvateľov prevažne osvieteným systémom trestného súdnictva.

VI. Povzbudzovanie k pohŕdaniu Západom a jeho ikonami

Kultúra Západu dnes podľa progresivizmu prevláda vďaka svojmu chamtivému imperializmu. Týra a vykorisťuje národy a následne ich krvou, potom a slzami kŕmi svoju neukojiteľnú túžbu po dobývaní. Navyše, ide o rasistický patriarchát, o civilizáciu vybudovanú na zahraničných vojnách a na domácom útlaku a nespravodlivosti. Oslavovaní intelektuáli horlivo podporujú takýto príbeh a dokumentujú ho miliardami zločinov Západu od Kolumba po Clintona. Jednostranné knihy prispievajú k manichejskej histórii neustálych zápasov premožených, ale nikdy nezničených síl spravodlivosti proti vládcom západnej civilizácie.

Niekdajší hrdinovia Západu ako Washington, Jefferson, Wilson a Churchill sa dnes pranierujú ako groteskní bieli mužskí rasisti, nesporní utláčatelia, ktorí si za svoje ohavné zločiny a presvedčenia zaslúžia zhanobenie. Dokonca aj ak niekto súhlasne cituje jedného z týchto kedysi uznávaných ľudí, ako v prípade astronauta Scotta Kellyho, môže utŕžiť intenzívnu kritiku a opovrhnutie. Zdravé, ale komplikované diskusie o zmene názvov istých budov a o snímaní sôch lídrov Konfederácie bežne eskalovali do ideologického vyhľadávania širšieho panteónu historických zloduchov, ktorí mali byť následne zbavení svojho postavenia a z histórie odstránení.

Samozrejme, Západ nie je dokonalý a jeho história je plná zločinov a krívd. Ani žiadny z jeho hrdinov nie je svätý. Všetci boli mužmi a ženami svojej doby, viazaní záujmami a predsudkami sveta, v ktorom žili. Západ však vytvoril aj prosperitu a slobodu pre milióny ľudí, zaviedol kozmopolitné spoločnosti s vládou práva, v ktorých obyčajní muži a ženy žijú životy, aké dokážu zahanbiť pompéznu vyzývavosť mnohých kráľov.

A jeho hrdinovia, akokoľvek chybujúci a krátkozrakí, prispeli k veľkému projektu západnej civilizácie, projektu, ktorý uspel iba vďaka ich talentu, zručnostiam a obetám. Individualizmus, trhy, panstvo práva a zastupiteľská vláda neboli veľkorysými pozornosťami bohov, ale skôr nespočítateľne drahými darmi našich predkov. Ak ich nebudeme milovať, starať sa o ne a chrániť ich pred útokmi, tak zaniknú. Naši potomkovia potom budú oprávnene súdiť svojich predkov tak zúrivo, ako to robia súčasní progresívci s tými našimi.

Autor je esejista, vyučuje na Marietta College v Ohiu, USA.

Pôvodný článok: Progressivism and the West. Uverejnené so súhlasom magazínu Quillette.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravideľne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0