ZSSR bolo počas Stalinovej éry miestom čistiek a krvilačnej tajnej polície. Gulag je vlastne akronym pre pojem Glavnoe upravlenie Ispraviteľno-trudovykh Lagerej, čo vo voľnom preklade znamená Hlavná správa nápravných pracovných táborov. Išlo o desiatky táborov, ktoré väznili a nútili pracovať svojich väzňov. V sibírskych Gulagoch museli ľudia pracovať v ukrutných mrazoch bez nároku na teplé oblečenie a to aj po dobu 16 hodín denne alebo viac. Nezabudnite si pozrieť knihy o Gulagoch v ktorých sa dozviete oveľa viac!
Obsah článku
Zaujímavosti a fakty o Gulagoch
Gulagy slúžili najčastejšie ako politické väzenie, do ktorého umiestňovali filozofov, básnikov či spisovateľov, ktorí neboli na fyzickú prácu zvyknutí, preto často pod náporom extrémnej fyzickej aktivity, minimálneho prídelu jedla a oblečenia umierali v krátkom čase. Narozdiel od vyhladzovacích koncentračných táborov, ľudia v Gulagoch boli niekoľkonásobne viac vystavovaní enormnej zime, sadistickému správaniu, odopieraniu lekárskej starostlivosti, hladu a práci bez adekvátnych nástrojov.
Väznice pre „nepohodlných“
Gulagy síce boli väznice, v ktorých sa nachádzali aj kriminálnici ako násilníci, vrahovia či pašeráci, z drvivej väčšiny v nich však boli politickí väzni, intelektuáli, ktorí sa postavili proti represívnemu režimu vlády za čias Stalina a Hitlera a verejne ju kritizovali vo svojich prejavoch či literatúre.
Pokusy o prevrat
V Gulagu v Kazachstane sa v roku 1954 uskutočnila takzvaná Kengir revolúcia, kedy sa väzni vzbúrili a zaútočili na stráž, ktorú z Gulagu vyhnali. Nakoniec boli porazení. Niektorí väzni spáchali samovraždu, aby nemuseli čeliť krutej a zdĺhavej pomste strážcov Gulagu.
Otroctvo
Otrocká práca v Gulagoch mala za cieľ dobre a efektívne využiť svojich väzňov pri realizovaní rôznych stavieb po celej ZSSR. Jeden z najväčších stavbárskych projektov bol Bielomorský-baltský kanál, ktorého stavba trvala 20 mesiacov medzi rokmi 1931 a 1933. 227 kilometrový kanál spája Biele more a Onežské jazero. Tento kanál nebol vykopaný vtedajšími modernými nástrojmi, ale primitívnymi nástrojmi ako krompáče a lopaty.
Výstavba kanála
Počet obetí tohto projektu je neznámy, ale historici odhadujú stratu na životoch okolo 25 až 100 tisíc ľudí pri výstavbe kanála. Čo robí tento kanál ešte viac tragickejším je fakt, že bol z veľkej časti k ničomu. Síce na ňom pracovali aj väznení inžinieri, ich práca bola príliš plytká na to, aby sa kanálom mohli presúvať väčšie lode.
Väznené talenty
Leon Theremin, známy vynálezca hudobného nástroja teremínu (mnohí ho možno poznáte z amerického seriálu The Big Bang Theory), bol zatknutý a väznený v Gulagu. Po tom ako bol nútený pracovať v baniach, zistili, že jeho talent sa dá využiť aj lepšie. Preto bol využitý pri rozvoji odpočúvacieho zariadenia pre tajnú políciu. Po prepustení z Gulagu spolupracoval aj s KGB do roku 1966.
Jeden deň Ivana Denisoviča
Známy ruský spisovateľ, Alexander Solženicyn, ktorý sa po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom stal poručíkom a velil jednotkám protilietadlovej obrany. V roku 1945 ho zatkli za kritizovanie Stalina, čo bolo vnímané ako protištátna činnosť. Umiestnili ho do Gulagu, kde strávil 2 roky. Táto skúsenosť je opísaná v jeho populárnom diele Jeden deň Ivana Denisoviča.
Súostrovie Gulag
Alexander Dolgun, narodený v USA, bol spolu s rodinou zajatý v Sovietskom zväze, pretože mali podozrenie, že je súčasťou sprisahania. Bol brutálne mučený hladom a bitím, podrobený nedostatku spánku po dobu viac ako jedného roka. Tvrdil, že násilné bitie na ňom praktizovali každý deň okrem nedele.
Dolgunova matka bola mučená tak extrémnym spôsobom až sa zbláznila. Dolgun sa psychicky držal spevom piesní a prehrávaním si starých filmov v predstavách. Neskôr sa zistilo, že nemá nič spoločné so špionážou a sprisahaním, tak bol poslaný do Gulagu na prácu do medenej bane. Po jeho vyslobodení sa jeho príbehmi inšpiroval aj Alexander Solženicyn v knihe Súostrovie Gulag.
Stovky pracovných táborov
Gulag pozostával z niekoľkých stoviek táborov. V priemere sa v jednom tábore väznilo od 2 do 10 tisíc väzňov. Väčšinou boli väzni využívaní na ťažbu dreva, na realizáciu stavebných projektov ako kanále a železnice a prácu v baniach. Vedecké odhady celkového počtu úmrtí v Gulagoch v období od roku 1918 do 1956 sa pohybujú v rozmedzí 15 až 30 miliónov ľudí.
Málo svedectiev
Existuje len veľmi málo príbehov ľudí z Gulagov. Môže za to najmä fakt, že väčšina ľudí väznená v týchto najmä politických väzniciach umrela vcelku krátko po umiestnení v nich, no najdôležitejším aspektom bolo, že utiecť z Gulagu nebolo síce až tak extrémne náročné ako prežiť po úteku z neho. Gulagy boli umiestnené mimo civilizácie, vzdialené od ľudských obydlí na obrovskú vzdialenosť. Prakticky neeexistovala možnosť dostať sa späť do civilizácie v daných podmienkach.
Úspešný útek ale nešťastný život
Neexistuje mnoho šťastných pokusov o útek. Napriek tomu, Maďarovi, Johnovi Birgesovi sa to podarilo. Narodil sa v roku 1922 a po tom, čo bol Rusmi zadržaný ako vojnový zajatec sa stal väzňom v sibírskom Gulagu. Podarilo sa mu skonštruovať vlastnú bombu, pomocou ktorej odpálil múry a vybudoval si tak cestu von. Neskôr emigroval do Spojených štátov a vybudoval nesmierne úspešný podnik zameraný na terénne úpravy. Avšak, Birges mal vážny problém s hazardnými hrami, na ktoré minul stovky tisíc dolárov v istom kasíne v Nevade. V zúfalstve sa rozhodol, že tieto peniaze získa späť a vymyslel plán. Skonštruoval bombu, ktorú umiestnil do kasína tým, že predstieral dodanie kopírky do objektu. Bomba obsahovala 450 kilogramov dynamitu. Jeho stratégia bola pýtať vykúpné za to, že bombu neodpáli. Jeho plán bol nakoniec zmarený, avšak pri odstraňovaní bomby políciou bol vykonaný chybný krok a bomba bola odpálená. Namiesto hotela ostal len kráter. Birges strávil zvyšok života vo väzbe.
O tom, že väzni v Gulagu nedostávali príliš veľa potravy vieme. Avšak, menej ľudí vie, že väzni dostávali potravu na základe pracovných zásluh. To však neznamená, že tí najpracovitejší a najsilnejší jedinci dostávali hojné a plné misy jedla. Potrava bola podávaná v extrémne malých dávkach. Zakaždým, keď dozorcovia plnili misky polievkou sa podľa bývalého väzňa V.T. Shalamova, ktorý bol väznený 20 rokov, chcelo všetkým väzňom plakať od očakávania a strachu, či bude polievka hustá alebo vodová.
Ak sa udial zázrak a polievka bola hustá, väzni jedli, čo najpomalšie, aby si užili jedlo, ktoré zasýti o niečo viac. Napriek tomu väzni po kŕmení ostávali hladní. Nespočetne veľa väzňov chradlo vyhladovaním takým spôsobom, že prestali vyzerať ako ľudské bytosti. Boli to len kostlivci. Zvykom v Gulagoch sa stalo zhromažďovanie rôznych odpadkov a ich konzumácia. Taktiež sa od hladu jedli krysy a psi. V diele Solženicyna sa ukázalo, že ak bola v Gulagoch príležitosť na kanibalizmus, väzni sa nebránili a jedli aj ľudské mäso.
“ Gulagy dneška“
ZSSR oficiálne zrušil pracovné otroctvo v Gulagoch v roku 1960, ale tábory nútených prác nie sú v žiadnom prípade minulosťou. Severná Kórea je dobre známa pre hrozné podmienky vo svojich väzniciach, ako napríklad v Tábore 22, kde väzni bežne pracovali pod hrozbou bitia a umučenia na smrť. Hladovanie tu je bežnou normou a väzni kvôli hladu zabíjajú a konzumujú hady, žaby a potkanov, nehovoriac o konzumácii zvieracieho trusu. V roku 2014 vydalo OSN správu o porušovaní ľudských práv, nespočetne vyskytujúcich sa v Severnej Kórei.
Zdroj: listverse
