Naši v Únii

Autor sa venuje európskej politike a právu na Univerzite v Leuvene

Kandidáti na europoslancov sa radi prezentujú ako budúci zástupcovia Slovenska v Európskej únii. Zodpovednosť za národný záujem v Bruseli však prináleží premiérovi a vláde.

Z volebných statusov a šotov slovenských kandidátov do Európskeho parlamentu je pre slovenského voliča jednoduché nadobudnúť dojem, že si má vybrať toho, kto bude najlepšie obhajovať záujmy Slovenskej republiky. Tento dojem však podporuje inštitucionálnu perverziu Európskej únie a oslabuje kontrolu skutočných predstaviteľov Slovenska v Európskej únii.

Napriek tomu, že ich práca je často zahalená verejným a mediálnym nezáujmom, Slovensko, čuduj sa svete, má plnohodnotné zastúpenie vo fungovaní Únie. Nie, nejde o slovenských úradníkov v Európskej komisii ani tlmočníkov a asistentov v Európskom parlamente. O slovenské národné záujmy v EÚ sa majú starať vládni ministri, ministerstvá (hlavne ministerstvo zahraničných vecí) a úplne na prvom mieste predseda slovenskej vlády.

Vládni predstavitelia sú zďaleka v najlepšej pozícii obhajovať slovenské záujmy. Európska rada, ktorej členom je Peter Pellegrini, určuje politické priority a smerovanie EÚ. Za 35 rokov svojej existencie sa tento orgán vyvinul z neformálneho na de facto najdôležitejší, ako sa ukázalo napríklad pri riešení dlhovej krízy či zmluve o utečencoch s Tureckom. Najsilnejším hráčom v legislatívnych procesoch je zase Rada EÚ, kde rozhodujú ministri členských krajín. Tí istí ministri, od ktorých potom závisí, ako sa európske politiky implementujú v praxi doma.

Zatiaľ čo Rada EÚ je kľúčovým orgánom Únie od jej vzniku, právomoci Európskeho parlamentu sa rodili len veľmi postupne a ešte dnes reflektujú, že politický systém EÚ pripomína viac medzinárodnú diplomaciu na steroidoch než transnárodnú demokraciu. Priamo volený od roku 1979, mal europarlament prvých 30 rokov európskej integrácie prevažne konzultačnú rolu. Svoje postavenie v politickom a právnom systéme Únie si vybojovával krok za krokom, ale kľúčový bol aj tlak v členských štátoch, aby zdemokratizovali fungovanie EÚ.

Posilnenie roly parlamentu – dnes je rovnocenným účastníkom väčšiny legislatívnych procesov – bolo cestou, ako mohli členské štáty odraziť kritiku úniového „demokratického deficitu“, vrátane netransparentnosti svojho vlastného rozhodovania v Rade.

Nemalo by nás prekvapovať, že v centre skutočného (nie mediálneho) diania v EÚ sú členské štáty. Kompetencie, inštitúcie a principiálne politiky Únie sú zadefinované v jej zmluvách, ktoré nevytvoril a neodsúhlasil nik iný než členské štáty. Moc v rámci Únie je prísne rozdelená medzi inštitúcie, a preto obraz o všemocnej Európskej komisii alebo parlamente je totálne skreslený. Únia nemá silné federálne jadro. Model, ktorý niečo také mohol aproximovať, bol odmietnutý na počiatku integrácie v 50. rokoch členskými štátmi (najmä Francúzskom).

Europoslanci majú v porovnaní s členskými štátmi teda právomocí menej a ich inštitucionálna rola by nemala kopírovať už aj tak silnú Radu a Európsku radu. Europoslanci majú reprezentovať nie národnú, ale ideologickú rôznorodosť. Eurovoľby sú dobré práve v tom, že dávajú voličovi možnosť zaoberať sa viac politickou orientáciou kandidátov ako ich „slovenskosťou“. Otázkou by nemalo byť, ako bude kandidátka Y reprezentovať Slovensko, ale aký obsah má jej program a ako sa s ním stotožňujem.

Dôležitosť politického obsahu si však vyžaduje poznať medze, v ktorých sa europoslanci pohybujú. Aj keď kandidáti majú tendenciu nasľubovať hory-doly, ich reálne právomoci budú obmedzené. Kto si chce overiť kandidátske sľuby, musí si, bohužiaľ, naštudovať katalóg kompetencií Únie a parlamentu.

Pomôcť pri rozhodovaní môže pohľad na členstvá v európskych zoskupeniach. Kollárovi extrémistickí partneri z Talianska či Francúzska patria k tým nateraz známejším, ale že čelný kandidát ľudovcov, ku ktorým momentálne patria KDH, Most a SMK, Manfred Weber dlhodobo chránil Orbána vnútri strany, je v povedomí menej. Stranícke spojenectvá môžu mať významné dôsledky aj na európskom pléne.

Voľby do Európskeho parlamentu nie sú vlastenecká súťaž. Pre Slovensko aj EÚ je lepšie, ak národné záujmy presadzujú na to určené inštitúcie. Namiesto výberu najväčšieho Slováka/Slovenky do Bruselu a Štrasburgu môžeme sprísniť kontrolu našich najdôležitejších predstaviteľov v Únii: predsedu vlády a jeho ministrov.