Kultúra 22. máj 2019

Eurovízia alebo Ako sa politicky bojuje na hudobnom pódiu

Lukáš Kekelák
Lukáš Kekelák

Z programu sa stala show multikulturality, pričom platí, že čím väčšia extravagancia, tým lepšie hodnotenie.

Z programu sa stala show multikulturality, pričom platí, že čím väčšia extravagancia, tým lepšie hodnotenie.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Kekelák

Eurovízia alebo Ako sa politicky bojuje na hudobnom pódiu
Súťažiaci Eurovízie pred finálovým kolom. Foto – Profimedia.sk

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

V sobotu večer sa v izraelskom Tel Avive konalo finále 64. ročníka súťaže Veľkej ceny Eurovízie. Hoci ide o projekt, ktorého cieľom je hudbou spájať národy, často hrá hlavnú rolu politika. Ani tento rok sa finále súťaže nezaobišlo bez podobného kontextu.

Eurovízia, pod anglickým názvom Eurovision Song Contest, je populárny európsky projekt, ktorý každý rok v polovici mája pritiahne k obrazovkám vyše dvesto miliónov divákov.

Ide o jeden z najdlhšie vysielaných televíznych programov na svete, ktorý sa okrem budovania priateľstiev a tolerancie medzi národmi posunul aj do kultúrnej sféry – hlásaním hodnôt „inklúzie a rozmanitosti“. Čoraz častejšie to možno vidieť na palete súťažiacich či textoch ich piesní.

Novodobá história pesničkového projektu však miesto kvalitnej hudby prináša vo väčšine vystúpení extravagantný vizuálny cirkus plný emócií, bizarných momentov a oxymoronov. Jedným z nich je napríklad aj samotná účasť Izraela či dokonca Austrálie bojujúcej o výhru „najlepšej“ európskej piesne roka.

Mimochodom, Slovensko sa do tohto podujatia od roku 2012 nezapojilo, a to najmä kvôli vysokým finančným nárokom súťaže. Nie sme však jedinou krajinou tohto druhu. Tento rok z rovnakých dôvodov absentovalo aj Bulharsko, dlhodobejšie sa nezapája ani Luxembursko, Turecko či Bosna a Hercegovina, ktorá má sama osebe veľké problémy s financovaním verejnoprávneho vysielateľa.

Späť k extravagantnosti súťaže. Sú to totiž predovšetkým súťažiaci, ktorí z Eurovízie vytvárajú gýčovitú pestrofarebnú udalosť, ktorá sa takmer na ročnej báze mení na politicky nabité divadlo, a to napriek tomu, že väčšina piesní hlása lásku a mier.

Hoci tento rok vyhrala milostná balada Arcade v podaní 25-ročného holandského interpreta Duncana Laurenca, netradične takmer počas celej piesne sediaceho za klavírom bez prítomnosti veľkých efektov, ide skôr o raritu.

Príkladom z minulých rokov sú fínski Lordi a ich Hard Rock Hallelujah či ukrajinská Ruslana. Rovnako však aj minuloročná víťazka Netta a jej pieseň Toy, s prvkami zvieracích zvukov miestami pripomínajúcich kotkodákanie, ktorej text reflektoval svetovú vlnu #metoo.

 

Show na prvom mieste

Aj keď v prípade tohtoročnej Eurovízie z pohľadu vystúpení možno hovoriť o pokojnejšom ročníku, viacero momentov či súťažiacich iste zostane v pamäti ešte dlhý čas.

Z programu sa stala multikulturálna záležitosť, pričom zväčša platí vzťah – čím väčšia extravagancia, tým lepší výsledok.

San Maríno tak tento rok v bielom reprezentoval turecký zubár Serhat, vystupujúci štýlom Martina Jakubca s piesňou Say na na na, ktorej text podľa vlastných slov napísal za päť minút (však posúďte sami). Španielsko reprezentoval Katalánec, Azerbajdžan rodák z Moskvy, ktorého vystúpenie dotváral medicínsky robot, Estónsko Švéd a Švédsko zase pôvodom Londýnčan, ktorému však v žilách prúdi juhoafrická krv (mal len týždeň, keď si ho adoptovala švédska rodina).

Menšinu LGBTI+ zastupoval francúzsky 19-ročný spevák s marockými koreňmi Bilal Hassani. Jeho pôsobenie v súťaži pripomínalo – najmä výzorom – Conchitu Wurst. Obrazom komunity bol aj taliansky reper a polovičný Egypťan Mahmood, a v neposlednom rade samotný víťaz súťaže Duncan Laurence. Ten sa v roku 2016 priznal k bisexualite a túto príležitosť využil na to, aby vyzval ľudí k väčšej tolerancii a porozumeniu.

Nezabúdajúc však na vystúpenie v závere programu, v ktorom sa ukázali „hviezdy“ Eurovízie z minulých rokov – ako už spomínaná Conchita Wurst, tentokrát s chlapčenským účesom, či ukrajinský komik vystupujúci ako transvestita Vjerka Serďučka, ktorý so svojou legendárnou piesňou Dancing Lasha Tumbai obsadil v súťaži v roku 2007 druhé miesto.

V rámci vystúpení vizuálnu pozornosť upútala Austrálčanka Kate Miller-Heidke, ktorá zdanlivo plávala vo vesmíre, či ruský spevák Sergej Lazarev obklopený svojimi odrazmi, pričom polovicu piesne strávil uviaznutý v akejsi sprche.

Eurovízia v tieni izraelsko-palestínskeho konfliktu

Najväčší rozruch však jednoznačne vyvolala islandská skupina Hatari (celkovo obsadila 10. miesto, no výrazne bodovala najmä u divákov), a to nielen názvom piesne „Nenávisť prevláda“, ale najmä sadomasochistickým zjavom a provokačným zamávaním šálom s motívom palestínskej vlajky pri vyhlasovaní výsledkov.

Skupina tým ako jediná zo súťažiacich otvorene vyjadrila svoju kritiku izraelskej politike voči Palestínčanom na okupovanom Západnom brehu a v pásme Gazy.

Do konfliktu sa zapojil aj „zlatý klinec“ programu, najznámejšia predstaviteľka popu Madona, ktorá vystupovala tesne pred vyhlásením výsledkov hlasovania. Najprv zaspievala pieseň Like A Prayer so sprievodom chrámového zboru a s projekciou predstavujúcou interiér chrámu, čo ešte obohatila v prechode na druhú pieseň odsúdením sexuálneho zneužívania v Cirkvi.

V druhej časti počas predstavenia jej novinky Future ju zas obklopovali tanečníci, z ktorých dvaja držiac sa za ruky mali na chrbte vlajky Izraela a Palestíny. Išlo o jasný symbol výzvy k zjednoteniu oboch štátov. Gesto však vyvolalo veľký rozruch.

Proti súťaži sa nebúrili len Palestínčania, no v Jeruzaleme aj samotní ultra-ortodoxní Židia pohoršení z konania súťaže v čase židovského sabatu.Zdieľať

Eurovíziu v Izraeli sprevádzalo aj niekoľko ďalších sprievodných konfliktov. Proti súťaži sa nebúrili len Palestínčania, no v Jeruzaleme aj samotní ultra-ortodoxní Židia pohoršení z konania súťaže v čase židovského sabatu.

Avšak centrom protestov poukazujúcich na izraelskú okupáciu Západného brehu, východného Jeruzalema, Pásma Gazy a Golanských výšin bol Tel Aviv.

Výrazná bola v tomto období i online kampaň Palestínčanov na sociálnych sieťach, ako aj ich akademický a kultúrny bojkot. Touto formou chceli poukázať na zaobchádzanie Izraela s Palestínčanmi prirovnávajúc súčasnú situáciu v Izraeli k apartheidu (systému rasovej segregácie, ktorý v 20. storočí fungoval v Juhoafrickej republike).

Výzva na bojkot Eurovízie

Eurovízia mala už aj po minulé roky kontroverzného hostiteľa, no s takými početnými výzvami na bojkotovanie tohtoročného podujatia zrejme nerátala.

Rad britských celebrít vrátane Sharon Osbournovej, frontmana Kiss Gena Simmonsa či Rogera Watersa z Pink Floydu totiž vyzvali BBC, aby zrušila pokrytie súťaže kvôli okupácii palestínskych území Izraelom.

Viac ako 40-tisíc ľudí podpísalo aj online petíciu, ktorá vyzývala vysielateľov, aby tento rok odstúpili z dlhoročnej a populárnej akcie.

„Kým Palestínčania nebudú mať slobodu, spravodlivosť a rovnaké práva ako Izraelčania, nemal by existovať žiaden obchodný režim so štátom, ktorý im odopiera ich základné práva,“ napísali v liste v septembri 2018.

Z tohto dôvodu zrušili do Izraela svoje cesty už viaceré osobnosti, ako napríklad novozélandská popová hviezda Lorde či americká speváčka Lana Del Rey. Rovnako bol minulý rok zrušený i priateľský zápas argentínskeho futbalového tímu proti Izraelu.

Na margo konfliktu medzi Izraelom a predovšetkým palestínskym hnutím Hamas treba pripomenúť, že napriek veľmi turbulentnému obdobiu v posledných mesiacoch, ktoré si vyžiadalo desiatky životov, najmä na Palestínskej strane, v čase po Eurovízii došlo k istým gestám.

Obe strany uzavreli dohodu o polročnom prímerí práve pozdĺž problematických hraníc Pásma Gazy. Hamas tiež prisľúbil, že Palestínčania prestanú vypúšťať zápalné balóny na izraelskú stranu, ktoré spôsobovali lesné požiare či poľnohospodárske škody. Izrael rovnako nedávno povolil Palestínčanom rybolov vo vodách Stredozemného mora.

Ako funguje Eurovízia?

Eurovízia je pesničková súťaž organizovaná od roku 1956 Európskou vysielacou úniou (EBU). Môže sa na nej zúčastniť každá krajina, ktorá je členom únie. Zvolí si jedného reprezentanta v národnom kole súťaže alebo interným výberom vysielateľa.

Do finále súťaže môže postúpiť najviac 26 krajín, ktoré však predtým musia prejsť semifinálovými kolami. Z nich do finálne postúpi 20 krajín (10 za každé semifinále).

Vo veľkom finále sa automaticky predstaví víťazná krajina z predchádzajúceho roku, ktorá je zároveň hostiteľom podujatia, a 5 krajín takzvanej „Veľkej päťky“. Ide o Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Španielsko, Nemecko a Taliansko, a to z dôvodu poskytovanej najväčšej finančnej podpory na fungovanie vysielacej únie.

Vo finále po predstavení všetkých piesní rozdáva každá zapojená krajina (aj tá, ktorá sa do finále nedostala) dve sady bodov. Jeden set určí porota danej krajiny (maximum pre krajinu je 12), zatiaľ čo druhý pramení z diváckeho hlasovania.

Diváci môžu hlasovať telefonicky alebo prostredníctvom oficiálnej aplikácie, no základným pravidlom je, že nemôžu hlasovať za svoju vlastnú krajinu. Následne sa obe hlasovania sčítajú a vyhlási sa víťaz.

Eurovízia a jej politické kontroverzie v minulosti

I keď pôvodným zámerom súťaže založenej len jedenásť rokov po konci druhej svetovej vojny bolo prispieť k upevneniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami Európy, často sa stáva pravý opak. A to aj napriek snahe organizátorov Eurovízie dbať na to, aby podujatie zostalo neutrálne a apolitické.

Súťaž sprevádzali protesty prípadne problémy s hostiteľskými krajinami už aj v minulosti. Napríklad počas Eurovízie usporiadanej v Rusku alebo Azerbajdžane rovnako dochádzalo k akciám aktivistov, a to kvôli nedodržiavaniu ľudských práv v daných krajinách.

Eurovízia sa však už aj priamo zapojila do geopolitického konfliktu, keď v roku 2016 povolila účasť ukrajinskej speváčky Jamaly, hoci jej text obsahoval politické posolstvo, čo je proti pravidlám súťaže.

Jej pieseň 1944, s ktorou nakoniec aj speváčka vyhrala, vypovedala o ruských deportáciách krymských Tatárov počas druhej svetovej vojny v kontexte obnovenej represie na Donbase a anexii Krymu, s čím mala Ruská federácia veľký problém.

Rok nato, keď bola usporiadateľskou krajinou Ukrajina, došlo k zákazu účasti ruskej reprezentantky Julie Samoylovej, a to z dôvodu jej nelegálneho vystupovania na Kryme po ruskej anexii. Toto gesto mnohí vnímali ako vedomé demonštrovanie sily z ruskej strany. Tento rok sa napríklad Ukrajina na súťaži nezúčastnila kvôli sporu okolo víťazky národného kola Anny Koršunovovej. Ukrajinskej verejnoprávnej televízii NSTU sa nepáčilo, že speváčka občas vystupuje v Rusku. Jej vyslanie do Tel Avivu tak podmieňovala tým, že sa v budúcnosti zriekne koncertovania v Rusku, čo speváčka odmietla a označila za absurdné.

Hlasovacia politika

Politika sa však ukrýva aj v samotných hlasovaniach, najmä zo strany poroty, pričom pridelené body v niektorých prípadoch ilustrujú akúsi mapu spriatelených krajín.

Aj v tomto ročníku sa tak stalo, že Cyprus ocenil maximálnym počtom bodov Grécko a to mu body opätovalo (čo sa stretlo s vypískaním divákov v aréne). Podobný scenár nastal aj v prípade Ruska a Azerbajdžanu.

Body tak ilustrujú, s kým dané krajiny držia, a to platí najmä v prípade Balkánu (Srbsko s Macedónskom a Čiernou Horou), Kaukazských štátov voči Rusku, ale aj severských krajín navzájom či Vyšehradskej štvorky.

Body tak ilustrujú, s kým dané krajiny držia.Zdieľať

Rovnako je však tiež viditeľné, ktoré štáty si nerozumejú. Či už ide o (ne)bodovanie pobaltských štátov a Ukrajiny vo vzťahu k Rusku, ale aj Írska k Veľkej Británii, prípadne Francúzska k Nemecku.

Už pominuli roky, v ktorých vyhrávali legendárne luxemburské či francúzske šanzóny, Céline Dion či rovnako nezabudnuteľné zoskupenia ako ABBA alebo Brotherhood of Man. Raz za desaťročie však dôjde aj k prekvapujúcemu triumfu jemnej, nadčasovej balady, ako v prípade Portugalca Salvadora Sobrala z roku 2017, ktorá vnesie do súťaže opäť dych čerstvého počúvateľného zvuku (aj tá však vzbudila pozornosť najmä svojou netradičnosťou v kontexte ostatných piesní).

Treba však pripomenúť, že Eurovízia je jedna z mála vecí, kde sa Európa tvári súdržne v pomerne nekonfliktnej atmosfére, aj keď iba 4 hodiny finálového vysielacieho času. Napriek všetkým národnostným konfliktom a animozitám dokážu interpreti z jednotlivých krajín vystúpiť na rovnakom pódiu a priblížiť k sebe aj znepriatelené národy. Spájanie hudbou má zrejme aj dnes zmysel, i keď rozhodne nie vždy ide o kvalitnú hudbu.

Ale veď pre mier treba vždy niečo obetovať.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0