Kamarátka nás pozvala do svojho nového podnájmu v Londýne. Vraj nie je luxusný, ale dá sa to vydržať. S priateľom sme si kúpili lacné letenky, zbalili kufre a vybrali sa v ústrety peknému víkendu v zahraničí. Ešte sme netušili, čo nás čaká. Na adrese, ktorú sme od kamarátky dostali, stál dom, ktorý sa mi až ťažko opisuje. Celý bol z kovu, starého a už aj hrdzavého. Bol okrúhly ako maják, ale mal iba štyri poschodia. Vychádzalo z neho niečo zvláštne a zároveň desivé. Nepáčila sa mi predstava, že v ňom mám prežiť najbližšie dva dni.

Vošli sme dnu, všetko bolo malé a okrúhle. Chodba vykladaná tmavými kachličkami a na jednej strane stál výťah. Tiež malý, tiež kruhovitý, tiež starý, tiež hrdzavý... Cítila som sa stiesnene už len pri pohľade naň. Mali sme však ťažké ruksaky a kamarátka bývala na najvyššom poschodí. Nastúpila som. Lampa bola rozbitá, a tak v ňom panovala úplná tma. Celou cestou vŕzgal, triasol sa a zdalo sa mi, akoby som ešte aj počula zvláštne šuchoty.

Byt bol ešte menší a stiesnenejší ako chodba. Okná sa nedali otvoriť, boli hrdzavé a pokazené. A tak keď sme chceli vetrať, museli sme mať otvorené vchodové dvere.

Londýn sa nám veľmi páčil, túlali sme sa v ňom najdlhšie, ako sa dalo, do domu sme chodili neradi a čo najmenej. V nedeľu sme sa s kamarátkou rozlúčili, dali si ruksaky na chrbát a chystali sa zavolať výťah. Už ako prichádzal, bolo z neho počuť zvláštne zvuky. Akoby detský smiech. Otvorili sme dvere a zbadali v ňom dievčatko v dobových šatočkách a lakovaných topánočkách. Bolo biele ako stena, priam priesvitné. Pod očami malo obrovské kruhy. Spievalo, smialo sa, potom sa na nás pozrelo a vypýtalo si cukrík. Pochytila ma hrôza. S krikom som sa rozbehla dole schodmi a celý čas som počula jej smiech.

Kamarátka nám o dva týždne volala. Odsťahovala sa. Vraj odkedy sme odišli, dievčatko sa tam objavovalo pravidelne. Jeho smiech sa ozýval chodbami celé noci a už sa to nedalo vydržať.

Pozvanie na výlet do Londýna dopadlo ako z hororu: Čo sa v tom dome stalo?

Výber pre vás