Rasizmus na Airbnb alebo je všetko inak?

Nasledujúci text je úryvok z pripravovanej knihy Pokrok bez povolenia: Ako zdieľaná ekonomika, crowdfunding a kryptomeny zmenili svet, ktorej vydanie pripravuje analytik INESS Róbert Chovanculiak. Viac o knihe sa dozviete a podporiť jej vydanie môžete v prebiehajúcej kampani.

Ľudia radi dramatizujú. Dráma priťahuje pozornosť a pozornosť je vzácna komodita.

V čase, keď zvolili Donalda Trumpa za prezidenta USA, som mal tú možnosť stráviť niekoľko dní vo Washingtone, D. C. Od úradníkov cez politikov až po policy-makerov, všetci bili na poplach: Amerika je ešte viac rasistická, ako si mysleli, Američania si zvolili xenofóba.

Cynik by sa spýtal, kto bol v tom čase ešte stále prezident. Tieto nálady však navyše podporovali aj nedávne štúdie, ktoré odhalili rasovú diskrimináciu na ubytovacej platforme Airbnb.

Najskôr to bola štúdia z Harvard Business School, ktorá odhalila, že hostitelia černosi v New Yorku účtujú o 12 percent menej ako belošskí hostitelia (Edelman a spol, 2015).

Neskôr druhá štúdia (taktiež z Harvardu) odhalila, že aj hostia s černošsky znejúcimi menami čelia diskriminácii a majú o 16 percent nižšiu pravdepodobnosť, že ich hostiteľ prijme (Edelman a spol., 2016).

Už nebolo pochybností o tom, že Amerika má problém. Tému diskriminácie na Airbnb na základe nových štúdií rozpitvali všetky médiá od The New York Times cez Business Insider až po The Guardian.

Ticho neostali ani odborníci. Konkrétne autori štúdií sa zamýšľali nad tým, ako zabrániť diskriminácii. A najlepšie, čo im napadlo, bolo zakázať fotky a mená.

V ich svete predsa „neexistuje žiadny fundamentálny dôvod, prečo hosť potrebuje vidieť hostiteľovu fotku pred rezervovaním ubytovania na Airbnb – dokonca neexistuje dôvod, aby poznal vôbec jeho meno“. Odvážne tvrdenia o fungovaní platformy, kde cudzí ľudia chodia prespávať k cudzím ľuďom.

Samotná téma diskriminácie nie je taká jednoduchá. V určitom zmysle diskriminujeme všetci. Kupujeme si kvalitnejšie služby a diskriminujeme tie horšie. Stretávame sa radšej s priateľmi, s ktorými sa cítime dobre, ako s cudzincami, ktorých nepoznáme. Niekedy nemáme dostatočné množstvo informácií pri výbere služieb a riadime sa podľa určitých signálov.

Ja si napríklad bežne nekupujem jedlo v stánku, kde jeden človek manipuluje s peniazmi a zároveň aj s jedlom, pričom nemá rukavice. Možno robím chybu a v skutočnosti z času na čas obídem stánok s naozaj kvalitným jedlom. Taký je však život nedokonalých informácií – nedokonalý.

Takáto forma diskriminácie sa nazýva štatistická diskriminácia (Arrow, 1973). A existuje proti nej ľahká obrana: viac informácií. Ak mi niekto odporučí stánok, kde robia špičkové hamburgery, tak budem ochotný ho skúsiť, aj keď nedodržia moje pravidlo. Prestanem diskriminovať na základe rukavíc.

Existuje však aj druhý typ diskriminácie – takzvaná diskriminácia na základe chuti (taste-based discrimination) (Becker, 1957). A toto je ten typ diskriminácie, s ktorým sú spojené negatívne emócie. Je založený na tom, že jednoducho nemám rád určitý typ vecí, služieb alebo farbu pleti u ľudí a budem ich diskriminovať, nech sa deje, čo sa deje.

Dôležitou otázkou pri riešení diskriminácie tak je: s akým typom diskriminácie máme dočinenia? Bola diskriminácia na Airbnb kvôli nedostatku informácií alebo jednoducho kvôli rasizmu? Niektorí odborníci a médiá automaticky predpokladali, že to druhé. V priebehu minulého roka však boli publikované nové štúdie, ktoré len jednoducho nepredpokladali, ale aj testovali. A práve platforma Airbnb a jej infraštruktúra budovania dôvery je na zodpovedanie tejto otázky ako stvorená.

Potrebujeme viac, nie menej informácií

Airbnb neukazuje len to, akú farbu pleti má ten-ktorý hostiteľ alebo hosť. Podáva aj množstvo dodatočných informácií: napríklad ako dlho už človek pôsobí na platforme, koľko už absolvoval interakcií, ako rýchlo a často odpovedá na otázky a hlavne: ako s nimi bola spokojná protistrana.

Vďaka tomu má človek na Airbnb svoj vlastný virtuálny životopis, kde sú zachytené všetky informácie o jeho pôsobení na platforme. Ak sú Američania skutoční rasisti, tak im tento virtuálny životopis môže byť ukradnutý. Všetko, čo potrebujú vedieť, už vedia – farba pleti. Ak sú však Američania len ľudia s nedostatkom informácií, tak im platforma Airbnb poskytuje veľa možností, ako prekonať štatistickú diskrimináciu.

Ekonómovia Cui, Li a Zhang (2017) realizovali poľný experiment, keď hostiteľom na Airbnb posielali z rôznych profilov žiadosti o ubytovanie. Prvotné výsledky potvrdili diskrimináciu pôvodných štúdií. Požiadavky s belošskými menami mali o 19 percent vyššiu pravdepodobnosť, že ich hostiteľ ubytuje.

Keď však potenciálnemu hosťovi pridali jednu pozitívnu reakciu do ich virtuálneho životopisu, tak nielen vzrástla miera akceptácie u záujemcov s belošskými menami, ale tá s černošskými menami ju (o trochu) ešte prekonala. Štatisticky sa rozdiel medzi jednými a druhými vytratil.

Kúsok dôveryhodnej informácie stačil, aby ľudia prestali diskriminovať na základe farby pleti. To je úžasná správa. Väčšina ľudí nie sú rasisti, len nemajú dostatok informácií. Kde sú novinári?

Obdobne nedávna štúdia ekonómov Morgane Laou´enana a Rolanda Rathelota (2017) sa pozrela na problém diskriminácie hostiteľov hosťami. Pri sledovaní dát zo 400 000 ponúk na Airbnb v USA a Európe našli najskôr rozdiel medzi cenami, ktoré si môžu účtovať vlastníci majoritného obyvateľstva a minoritného. Tento rozdiel bol až 16 percent.

Keď sa však pozreli detailnejšie na tieto ponuky a očistili ich o rozdiely v ich hodnote, lokalite a podobne, tak cenový rozdiel poklesol o viac ako dve tretiny. Ostal tak rozdiel v cene ubytovania 3,2 percenta.

Následne sa pozreli, čo sa deje s týmto rozdielom, keď ponukám pribúdajú hodnotenia a hviezdičky. A našli, že cena, ktorú si môžu pýtať minoritní hostitelia s rastúcim počtom hodnotení, rastie rýchlejšie ako cena, ktorú si môžu pýtať hostitelia z majority. Pri približne 20 hodnoteniach zaniká prakticky akýkoľvek rozdiel medzi cenami. Znova tak aj na druhej strane interakcie platí, že s tým, ako rastie množstvo informácií, sa vytráca diskriminácia.

V úvode citovaní odborníci tak volali po nevhodnej politike: priškrťme informačný tok (nezverejňujme mená a fotky), aby ľudia nemohli diskriminovať. Riešením je však presne opačná politika: potrebujeme viac a podrobnejších informácií. 

Tieto nové výsledky neznamenajú, že v Amerike neexistujú rasisti. Alebo že sa nestane, že vám niekto odmietne poskytnúť službu len preto, lebo sa mu nepáči farba vašej pleti. Štúdie iba ukazujú, že na jedného takého rasistu sú tu stovky, možno tisícky ľudí, ktorí len potrebujú trochu viac informácií. A to je výborná správa.

Takže rozíďte sa, žiadna dráma sa nekoná.

Ak vás úryvok z knihy zaujal, viac informácií o jej vydaní nájdete na stránke Startlab.sk.