Zanedbané deti do škôlok cukor neláka. Priženie ich tam bič?

Je to, akoby sme chceli všetky deti napchať pod obrovský dáždnik. Je síce deravý, kde-tu vykrivený, na niektorých miestach dokonca polámaný, ale stále lepšie, ako by mali do detí šľahať vietor a prudký dážď.

Toto riešenie však neráta s tým, že nie na všetky deti prší. Po daždi behajúce nahé a zablatené deti si štátnym dáždnikom výrazne polepšia. Ale máme tu aj iné deti. Tie nestoja na daždi, ale pod nepremokavými dáždnikmi, ktoré pevne v rukách držia ich rodičia.

A bude tam aj skupina, ktorú spod obrovského dáždnika vytlačíme, hoci ich rodičia by si želali, aby tam boli tiež – trojročné deti pracujúcich rodičov.

Keď sa mama vzdá platu, nedá dieťa pred televízor

Vzdelanie je nesmierne dôležité a predpoklady pre jeho dobré zvládnutie sa nastavujú práve v prvých šiestich rokoch života. Zavedenie povinnej predškolskej výchovy pre všetky deti sa tak automaticky javí ako dobrý nápad. Veď to tak majú všetky vyspelé krajiny!

Realita však, bohužiaľ, nie je taká čierno-biela. Neštandardne a narýchlo predložený návrh zákona o povinnej predškolskej výchove však viedol aspoň k tomu, že vyprovokoval verejnú debatu.

Jednou z jej línií je polemika Konzervatívneho denníka Postoj medzi jeho šéfredaktorom Ferom Múčkom a detskou lekárkou, mamou a blogerkou Kristínou Visolajskou. Tá vychádza z filozofickej otázky, či v konečnom dôsledku kvalitnejšie vychováva deti štát alebo rodičia.

Kým obaja sa zhodujú v tom, že najlepšie výsledky dosahujú motivovaní rodičia, Visolajská si ako rukojemníkov berie svojich detských pacientov, na ktorých vidí, o čo všetko prichádzajú v dôsledku vyhýbania sa blahodarnému pôsobeniu štátnych škôlok. 

Okrem lepšej adaptácie na (skvele fungujúci slovenský štátny) školský systém a dostatočného vystavenia sa bacilom v záujme rozvoja ich imunity je to nedostatok rovesníckych kamarátov (keďže ich mimo škôlky zostáva málo, treba odradiť aj tú trochu, čo sa na to predsa dá), pestrá, zdravá a vyvážená strava (školský boršč, lekvárové buchty, sladký čaj a oškvarková nátierka) a ochrana pred tabletmi a počítačmi (lebo mamy 5-ročných detí sa preto dobrovoľne vzdávajú platu a trávia s nimi 24 hodín denne, aby ich následne zaparkovali pred hru na tablete či rozprávkový kanál, čo by sa im v škôlke určite nestalo).

Toto všetko má byť dobrým dôvodom, aby sme „obetovali" a výrazne skomplikovali život aj deťom, ktoré inak trávia dni v lesných škôlkach či na dvore starej mamy, jedia domáce pečivo a zeleninu a vymetajú s rodičmi výstavy a detské predstavenia. 

Zaškolenosť 30 percent

Kľúčovým argumentom v debate je nízka zaškolenosť detí. Poďme sa teda bližšie pozrieť na to, o aké deti vlastne ide a v čom je pre ne tento konkrétny návrh takým prínosom. Podľa najnovšej Analýzy zaškolenosti detí v materských školách, ktorú k novembru 2018 vypracovalo ministerstvo školstva, navštevuje materskú školu v kľúčovej kategórii päťročných škôlkarov 84,08 % detí, čo je pomerne hlboko pod priemerom Európskej únie (95 %, zdroj: Eurostat).

Pri detailnejšom pohľade  sú však evidentné výrazné rozdiely medzi jednotlivými krajmi a okresmi. Kým v Trenčianskom a Trnavskom kraji presahuje zaškolenosť päťročných detí hranicu 93 %, v Prešovskom kraji je to 76,32 % a v Košickom len 68,89 %.

Ešte výraznejší je tento rozdiel pri pohľade na jednotlivé okresy. Z tohto pohľadu sú rekordérmi okresy Revúca (69,06 %), Rimavská Sobota (68,97 %), Kežmarok (69,51 %), Medzilaborce (65,77 %), Gelnica (56,29 %), Košice-okolie (55,86 %), Michalovce (63,01 %), Spišská Nová Ves (59,38 %), Trebišov (61,68 %).

Ide o okresy s najvyššou mierou rómskeho obyvateľstva, pričom predškolská zaškolenosť mladších, 3- až 5-ročných detí je tu ešte podstatne nižšia (najmenej je to v prípade okresu Rimavská Sobota – len 38 %).

Predškolská zaškolenosť detí zo sociálne znevýhodneného prostredia sa totiž pohybuje len okolo 30 %.

Je teda zrejmé, že nižší celoslovenský priemer detí navštevujúcich predškolskú výchovu „ťahajú dolu“ najmä počty detí z marginalizovaného, sociálne vylúčeného prostredia osád, ktoré inštitucionálnu predškolskú výchovu veľmi potrebujú. V ostatných okresoch a krajoch sa miera zaškolenosti 5-ročných detí už teraz pohybuje okolo 90 %.

Cukor a bič

Ak by sme pre účely tohto článku použili jednoduchý kľúč stáročiami overenej motivačnej metódy „cukru a biča“, prídeme na to, že dosť veľa „cukru" v tomto prípade obsahuje už súčasný stav: 5-ročné deti majú miesto v škôlke garantované (čo by za to dali rodičia menších detí), škôlku majú úplne zadarmo (neplatia ani minimálny symbolický páreurový poplatok, ktorý škôlky zvyčajne vyberajú od ostatných detí); dokonca majú od 1. 1. 2019 ako jediní zo všetkých aj nárok na obed zadarmo (doteraz mali obed zadarmo len tí, ktorí sú v hmotnej núdzi). 

Práve tieto opatrenia – dotovaná strava a oslobodenie od poplatkov, resp. v prípadoch žiadateľov v hmotnej núdzi aj špeciálny príspevok na čiastočnú úhradu nákladov spojených so škôlkou – podľa analýzy think tanku To dá rozum čiastočne zlepšili slovenské štatistiky.

Keďže významným motivujúcim faktorom je práve strava, bolo by dobré počkať na  výsledky opatrenia "obedy zadarmo". Zdieľať

Keďže významným motivujúcim faktorom je podľa ďalšej analýzy Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť práve strava, bolo by dobré počkať na konkrétne čísla, ktoré ukážu, ako sa na návštevnosti detí premietlo najnovšie opatrenie, podľa ktorého už majú obedy všetci predškoláci úplne zadarmo.

Je pritom absurdné, že hoci sa práve strava ukazuje ako výrazne motivujúci faktor, ešte stále existujú škôlky, ktoré deťom nie sú schopné zabezpečiť inú ako suchú stravu, napriek tomu, že im ju plne prepláca štát.

Na koho dopadne pokuta

Napriek tomu však stále dosť predškolákov odoláva vábeniu všetkých spomínaných motivačných faktorov. Podľa predkladateľov zákona preto treba pritvrdiť a použiť „bič“ v podobe povinnosti a pokuty 331 € mesačne. Tá je totiž jedinou reálnou zmenou oproti súčasnému stavu.

V skutočnosti by ju ale platili len rodičia z majority, keďže obyvatelia vylúčených osád sú do veľkej miery v hmotnej núdzi a ako takí sú zo zákona chránení dokonca aj pred exekúciou.

Nebolo by lepším riešením sa poctivo zamyslieť nad tým, prečo vlastne títo rodičia napriek všetkým výhodám svoje deti do škôlky nechcú dávať? 

V prípade „funkčných rodín“ z majority je to s najväčšou pravdepodobnosťou nespokojnosť so stavom štátneho modelu vzdelávania a s nedostatkom možností pre deti v špecifickej situácii (zdravotné znevýhodnenie, nezrelosť, status adoptovaného dieťaťa, mama doma s mladšími súrodencami, vzdialenosť škôlky/školy v prípade odľahlého bývania).

Šesť kilometrov je veľa

To je tá ľahšia časť problému. Jeho riešením je v prípade ambicióznejšieho plánu poctivá reforma štátneho školského systému, v prípade voľby jednoduchšej cesty aspoň liberalizácia „vzdelávacieho trhu“, ktorá by ako rovnocenné k štátnym škôlkam vo väčšej miere akceptovala domáce vzdelávanie a alternatívne škôlky (z najznámejších sú to lesné škôlky, montessori škôlky, komunitné škôlky, farské a iné klubíky, špecializované škôlky a rehabilitačné centrá pre deti so zdravotným znevýhodnením a pod.).

Nezáujem rodičov zo sociálne vylúčeného prostredia je tak pre reformátorov najťažším orieškom. Ide tu o kombináciu viacerých náročných faktorov. Nepredpokladám, že by si niekto v minulosti dal námahu urobiť medzi týmito rodičmi kvalifikovaný výskum, prečo oni sami v takej veľkej miere odmietajú školskú dochádzku.

Stavila by som sa, že jednou z hlavných príčin bude nedostatok videnia zmyslu v akomkoľvek vzdelaní. Sčasti ide o predsudok, nedôveru prameniacu z mentality a dôsledok tzv. generačnej chudoby (ak rodičia sami niečo nezažili ako pozitívne, veľmi ťažko to sprostredkujú svojim deťom).

Jedným z kľúčových dôvodov, pre ktoré deti z osád nechodia do škôlky, je ich ťažká dostupnosť.Zdieľať

No sú aj pragmatickejšie dôvody. Jedným z kľúčových dôvodov, pre ktoré deti z osád nechodia do škôlky, je ich ťažká dostupnosť. Podľa Atlasu rómskych komunít je priemerná vzdialenosť škôlky od rómskej osady 6 kilometrov – v priemere, čo znamená, že v niektorých prípadoch je to menej, ale v niektorých aj oveľa viac; pričom komunikácie spájajúce osady s príslušnou obcou sú často v katastrofálnom stave.

Jedným z riešení by boli kontajnerové škôlky priamo v osadách, išlo by však o segregované škôlky (hoci nedobrovoľne), tak radšej nevzniknú vôbec. Ďalšími znevýhodňujúcimi faktormi sú chudoba (deti treba obuť, obliecť), špecifické problémy s dodržiavaním pravidiel a dochádzky, ktoré si vyžadujú viac než bežné zaobchádzanie, pracovný čas škôlok neprispôsobený práci na zmeny, akú najčastejšie vykonávajú nízkokvalifikovaní rodičia, takže je pre nich náročné deti do škôlky vodiť, atď.

Dochádzkový bonus?

Znie to depresívne a náročne? Nuž, presne také to je. Našťastie existuje nemálo príkladov zo Slovenska aj zo zahraničia, kde majú dostatok skúseností so zaškoľovaním detí s rôznym znevýhodnením (školské systémy krajín ako Fínsko, Švédsko či Veľká Británia spája s naším nielen výzva v podobe rómskych komunít, ale aj bohaté skúsenosti so vzdelávaním detí migrantov, ktoré majú s našimi rómskymi deťmi spoločné znevýhodnenie v podobe odlišnej kultúry a materinského jazyka iného, než je vyučovací jazyk).

Prečo tiež neskúsiť aj priamu podporu? Napríklad v podobe „dochádzkového bonusu“, aký bežne používajú mnohí zamestnávatelia v nízkokvalifikovaných zamestnaniach? 

Trebárs 100 € mesačne pre každé dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré celý mesiac poctivo chodilo do škôlky. Školský zákon už v súčasnosti pozná definíciu detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré sú už teraz rôznym spôsobom pozitívne diskriminované.

V prvom rade však musí štát zabezpečiť dostatok miest v škôlkach pre všetky deti, ktoré o ne majú záujem. Platiť totiž jednej skupine rodičov za to, čoho sa iná skupina rodičov nevie domôcť, by bolo čírou nespravodlivosťou.

Použitý príklad riešenia je laický a ilustračný. Obetaví odborníci z praxe, výskumných inštitúcií a analytických odborov štátnej správy by iste vedeli ponúknuť dostatok ďalších, premyslenejších a funkčnejších nápadov.

Na to si však treba priznať, že potrebujeme serióznu odbornú diskusiu a tvrdú prácu. Je naivné a nemúdre si myslieť, že takýto zložitý problém vyrieši narýchlo prijatý poslanecký návrh zákona, priam ako švihnutím čarovného – biča.