Strache poslúžil ako príklad, že populistická a krajná pravica sa nielen s radosťou nechá korumpovať, ale korumpovať sa nechá aj peniazmi pochádzajúcimi z krajín, ktoré sotva niekto nazve proeurópskymi. Politici, ktorí sa bijú do pŕs ako jediní naozajstní európski národovci, čo bojujú proti korupcii mainstreamu, v Stracheho osobe rozbili svoju vlastnú mytológiu.
Matteo Salvini, ktorý považuje rakúsku FPÖ za dôležitú súčasť svojho nacionalistického európskeho hnutia, Marine Le Penová, ktorá dúfa, že raz v Elyzejskom paláci nahradí Emmanuela Macrona, nemecká protiprisťahovalecká AfD, kultúrni kontrarevolucionári Viktor Orbán, Jarosław Kaczyński a ďalší si nemohli želať nič horšie. Rakúsky škandál týždeň pred voľbami do Európskeho parlamentu im nedáva veľa času na odstránenie škôd.
Ešte než sa začneme rozplývať nad ukážkou politickej kultúry v podobe Stracheho rezignácie, pripomeňme si, že jeho európski kolegovia si takí istí neboli. Napríklad líder AfD Jörg Meuthen sa pokúšal aféru zľahčovať tým, že ide o rakúsku „vnútornú záležitosť“, kým jeho kolega z Bundestagu Christian Lueth hovoril rovno, že je to „pseudoškandál“.
Extrémisti majú málo času odviesť pred eurovoľbami pozornosť od rakúskeho škandálu a ani ich voliči nestihnú prehodnotiť svoje preferencie.
Každopádne, po Stracheho rezignácii na vládny i stranícky post a po tom, čo ľudovecký kancelár Sebastian Kurz oznámil predčasné voľby, európski populisti a nacionalisti sa budú musieť dištancovať nielen od Stracheho, ale aj od svojich vlastných interpretácií toho, čo sa stalo.
Inou otázkou pravdaže je, ako sa zachovajú ich voliči, ktorí mohli v priamom prenose vidieť zlyhanie jednej z najúspešnejších strán v rámci ich tábora, ale i neschopnosť vlastných lídrov pomenovať škandál škandálom. Sú voliči krajnej pravice ochotní pripustiť sklamanie alebo už prekročili hranicu, za ktorou politika prestáva byť otázkou rozumu a stáva sa čisto ventilom emócií?
A čo naši voliči? Napríklad z tábora Borisa Kollára, ktorý pred pár dňami svojím pätolízačským prejavom smerom k Salvinimu v Miláne výrečne ukázal, že jeho miesto medzi európskymi extrémistami nie je vecou náhody či nehody? Súdiac podľa toho, nad čím všetkým voliči promiskuitného pašeráka zaváranín mávli rukou doteraz, veľké nádeje si nerobme.
Extrémisti majú síce málo času odviesť pred eurovoľbami pozornosť od rakúskeho škandálu kamsi inam, lenže ani ich voliči pravdepodobne nestihnú zásadne prehodnotiť svoje preferencie. Na to bude treba trochu viac času. Ale aj väčšiu politickú prezieravosť, než akú ukázali rakúski ľudovci, ktorí pred dvoma rokmi prizvali FPÖ do vlády v nádeji, že im preberú aspoň časť voličov.
Spájaním sa s takýmito stranami môže mainstream prebrať akurát tak časť špiny, ktorá skôr či neskôr vypláva na povrch.