Myslenie (ne)bolí

ZÁPISNÍK –  20/2019

Dokážu sa dnes ľudia – v rámci širšieho spoločenstva – vôbec na niečom dohodnúť? Alebo sú už natoľko rozdelení a individualizovaní, že žiadna dohoda nie je realizovateľná? A ak niet jednoty, ako sa dá udržať poriadok? Sú to otázky zdanlivo odťažité, vzdialené od bežného života – ale len zdanlivo. V skutočnosti na ich zodpovedaní závisí chod a smerovanie spoločnosti. Žiaľ, málo sa premýšľa o veciach strategického významu. Napokon, poctivé premýšľanie, idúce do hĺbky, ani nie je možné, keď sa iba „prepínajú programy“, keď namiesto ticha a pokoja vyhľadávame plytkú zábavu a rozptýlenie.

::

Čím menej dôvery, tým viac fiškálstva. Spravodlivosť sa nahrádza právom – zákonmi, predpismi, paragrafmi, ktoré sa dajú všelijako obracať a prekrúcať, takže v právnych sporoch vyhráva mnohokrát nie pravda, ale sila peňazí a známostí. Požiadavka transparentnosti je potom už len klamlivým, márnym pokusom nahradiť nenahraditeľné.

„Beda tým, čo uzákoňujú zlé zákony, a pisárom, ktorí spisujú útlak, aby drobných ľudí odtisli od práva a biednych môjho ľudu odviedli od pravdy, aby vdovy boli ich korisťou a aby ozbíjali siroty. Čo však spravíte v deň navštívenia, keď nešťastie príde zďaleka? Ku komu sa budete utiekať o pomoc a kde zanecháte svoje bohatstvo? Dostanete sa len medzi zajatcov a medzi pozabíjaných padnete...“ (Iz 10, 1–4)

::

Francúzska revolúcia z roku 1789 býva zvyčajne vykresľovaná v pozitívnom svetle – ako prejav pokroku a oprávnenej vzbury proti utláčateľom. Dajme však priestor inému hodnoteniu tejto historickej udalosti:

„4. augusta 1789 nastalo vo Francúzsku obdobie takzvanej francúzskej revolúcie. Štátna moc prešla do rúk odchovancov nevereckých filozofov (Voltaire, Diderot, Rousseau), ktorí svojimi spismi šírili nenávisť proti katolíckemu náboženstvu, Cirkvi a kňazstvu. Revolučné hnutie zvrhlo sa v hrôzovládu (v rokoch 1790–1795), kúpajúcu sa v ľudskej krvi. Tisíce ľudí vinných-nevinných skončili život pod gilotínou (stínadlom). Francúzske väzenia naplnili tí, ktorí boli revolucionárom nepohodlní...

Cirkevný život utrpel tiež nesmierne škody. Z kňazov mnohých povraždili, iní hynuli vo väzeniach, na galejach alebo na nútených prácach na ďalekých ostrovoch s nezdravým podnebím; niektorí ušli alebo boli vyhnaní za hranice...

Kostoly boli znesvätené, olúpené a pozatvárané alebo použité na skladištia, divadelné a iné zábavné ciele. I verejná i súkromná bohoslužba bola prísne zakázaná. Kňaz sa nesmel na ulici verejne ukázať v kňazskom rúchu. Náboženské procesie, sprievody, pohreby boli neprípustné, miesto nedele svätil sa každý desiaty deň... Ľudia sa báli vo verejnosti prejaviť svoju mienku, boli nedôverčiví, lebo nevedeli, za čo ich môže stihnúť smrť...“

(In: Andrej Patka: Svätý Ján Vianney. Trnava, Spolok svätého Vojtecha, 1946)

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK – 19/2019

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!