Srdce mám zohriate (Ján Smrek)

Ján Smrek
Srdce mám zohriate
 

Srdce mám zohriate, nuž nemôžem ísť spať,
v mesiaci konvalín nemôžem nevydať
zo seba citu tón, nemôžem kytku tú,
ktorú mám na stole, opustiť bez citu,
nemôžem šťastný byť bez slova vzývania,
bez slova rozkoše, vďačnosti, žehnania!

Ďakujem za ten jas, ktorý mám v pohľade,
keď si zrak popásam na tráve v záhrade,
keď hľadím do polí, ktoré sú samá byľ,
keď hľadím na stromy, ktoré, jak keby snil,
za noc sa vytasia nádherou zelenou,
aby sa mal kde muž bozkávať so ženou.

Pre koho všetko je na zemi, na nebi?
Ja v mene človeka vzývam a velebím
slnce i oblaky – čo nevie blížny môj
povedať, vravím zaň, svetlomet, ohňostroj,
to chce byť moja reč – bujná jak prsia diev.
Ale už hanbím sa: zavládol vtáčí spev.

Už ráno blíži sa, svitá, už slávici
spievajú do okien po celej ulici,
nuž konválie, vy, čo ste mi voňali,
dušu mi pozdvihli, srdce mi zohriali,
vy z moci vladárskej prepusťte otroka.
Jak život, dýcham vás, zhlboka, zhlboka.

 
Ján Smrek, vlastným menom Ján Čietek (1898 – 1982), básnik, prozaik, autor pre deti, prekladateľ, redaktor, publicista a vydavateľ, vie stále zaujať a oblažiť čitateľa. Nemohol  som si naňho, básnika lásky a mladosti, nespomenúť práve v mesiaci máji.

Báseň Srdce mám zohriate som vybral z vydania Ján Smrek: Moje najmilšie (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1974, vydanie tretie).