Facky za samizdat (Napíšte príbeh)

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Jozef Roman (1960), v rokoch 1975 – 79 vyštudoval strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Prešove. Následne pracoval v Tatraľane Kežmarok. V rokoch 1983 – 1988 bol členom Spoločenstva Fatima. Od roku 1983 pracoval ako elektrotechnik na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Angažoval sa hlavne pri tlači a distribúcii samizdatov. Po Nežnej revolúcii vstúpil do Spoločnosti Božieho Slova, kde bol v roku 1997 vysvätený za kňaza. V súčasnosti je misionárom v Rusku.

V roku 1985 sme vozievali natlačený samizdatový časopis Náboženstvo a súčasnosť (NaS) do Bratislavy, kde sme tých 500 ks zložili a potom distribuovali. V tomto roku som sa presťahoval od Petra Murdzu k Pavlovi Benkovi na Strojnícku do Prievozu. 19. marca 1985, v utorok, sme pri spoločnom stretnutí komunity oslavovali Jozefa. Keďže najbližší víkend boli výjazdy po Slovensku, bolo potrebné urobiť základnú distribúciu materiálov. Takže sme sa nabalili. Z domu sme naložili NaS-ku a od Petra Murdzu, kde bol vtedy centrálny sklad literatúry, sme zobrali knihy. Okrem toho sme sa zastavili i v menšom sklade v Prievoze, ktorý bol u jedného invalidného pána.

Tu som pri nakladaní NaS-ky zistil, že som si v našom sklade zabudol všetky doklady so zápisníkom, v ktorom som mal rozdeľovník samizdatov. Až neskôr som videl, aká to bola prozreteľnosť. Našťastie bol vtedy na spoločnom stretnutí Viktor Jakubov. Okrem toho, že som ho požiadal o šoférovanie, mal osobitný dôvod ísť so mnou. Chcel si zajazdiť po Bratislave, lebo ju ešte dobre nepoznal. Povedal si, že v rámci rozvozu si zašoféruje a zároveň si prevezie svoje osobné veci od Paľa Benka k Silvovi Krčmérymu, kam sa sťahoval. A tak sme teda vyrazili.

Naša cesta viedla cez terajší Prístavný most. Tam bola prvá policajná hliadka, ktorá nás však nezastavila. Obišli sme so šťastím. Zastavili auto idúce pred nami. Pri pohľade na policajné hliadky sa nás zmocňovali nepríjemné pocity. Jeden z nás poznamenal: «To sme si ale „vybrali“ najlepší čas.» Policajti, ako každý rok na Jozefa, mali zvýšenú pohotovosť. Vôbec sme si to predtým neuvedomili. Pokračovali sme ďalej. Naša prvá zastávka bola u Vlada Durikoviča, kde sme vyložili asi polovicu nákladu (samizdaty a literatúru) a zobrali od neho samizdat Rodinné spoločenstvo, ktoré on tlačil.

Pokračovali sme cez bývalý Most SNP. Mali sme ísť do centra mesta a potom k Silvovi, pre ktorého bola určená druhá polovica nákladu. Ale namiesto do centra Viktor odbočil vpravo, a tak sme potom išli po Dostojevského rade, kde nás zastavila policajná hliadka. Bola to bežná kontrola, aké sa vtedy na Jozefa robievali. Po prezretí Viktorových dokladov sa policajt spýtal: «To nie je vaše auto?» Viktor pokojne odpovedal: « Nie, je požičané.» Hneď nato policajt dodal: «Prosím vás, otvorte kufor.» Bolo to pre nás dosť nepríjemné, lebo všetky materiály nám nevošli za zadné sedadlá, kde bolo „klasické“ miesto Škodovky, kam sme ukladali „nebezpečný materiál“. Niečo sme dali pod sedadlá, aj tak to všetko nevošlo. Výnimočne sme teda veci naložili do batohu a dali do kufra. Viktor otvoril kufor a policajt tam videl nabalený batoh. «Čo máte v tom batohu?» Viktorova odpoveď «Osobné veci.» nebola asi dostatočne presvedčivá, lebo ho žiadal otvoriť.

Po jeho otvorení policajt uvidel plný batoh tlačených kníh, ktoré boli prepašované zo zahraničia. Policajti sa na to doslova vrhli. A to vtedy ani netušili, že najväčšie prekvapenie ich ešte len čaká – samizdat, ktorý pri prvej kontrole nenašli. Po objavení kníh hlásili do centrály: «Zachytili sme dvoch s náboženskou literatúrou...» Z vysielačky sa ozvalo: «ldeme tam.» Bolo trištvrte na deväť a začul som, ako si medzi sebou hovorili, že to budú mať zarátané k dobru, že nás vymákli. Čas medzi príchodom posíl od Dvoch levov využívali na získanie prvých informácií. Začali zisťovať, odkiaľ ideme a kde sme to zobrali. Už vtedy boli naše výpovede rôzne. Ja som tvrdil jedno a Viktor iné. Nemali sme to dohovorené.

V ten večer sme s takýmto prípadom vôbec nerátali. Hlavné rozpory nastali o trase cesty. To sa už každý snažil niečo zatĺkať. Hneď sme videli, že bude problém, a preto sme sa okamžite, pokiaľ sme boli spolu, dohodli na verzii odmietania výpovede. Viktor zhodou okolností, pretože sa sťahoval, mal pri sebe osobný zápisník a svoju literatúru. Okrem iného aj poučenie, ako sa zachovať pri výsluchu a zadržaní, čo nebolo nič poľahčujúce. Ja som zas mal pri sebe kľúče od tajných skladov literatúry. Našťastie boli oddelene od kľúčov z práce a od domu, a tak sa mi ich podarilo nenápadne vyhodiť do trávy. Chcel som sa zbaviť, pokiaľ to ešte bolo možné, všetkých priťažujúcich vecí. Medzitým prišlo služobné auto VB 1203, do ktorého nás naložili a odviezli k Dvom levom.

Facky

U Dvoch levov ma oddelili od Viktora a každému urobili osobnú prehliadku. Zobliekli nás a kompletne nás prehliadli. Zobrali všetko, čo našli, vrátane peňaženky a kľúčov. Potom nasledovalo prvé vyšetrovanie, pri ktorom sa snažili zistiť, odkiaľ a kam sme išli. Ja som si zabudol všetky osobné doklady aj s ďalšími kompromitujúcimi materiálmi ako rozdeľovník pre jednotlivé „oblasti“, zoznamy čo, koľko a kam rozdeľujeme. Hoci všetko bolo písané v skratkách, mohla to byť pre ŠtB veľká pomôcka. Tým, že som nemal pri sebe doklady, mala polícia sťaženú situáciu. Bola známa iba jedna adresa Paľa Benka, kde býval Viktor. Moju prechodnú adresu u Petra Murdzu, kde bol tajný centrálny sklad literatúry pre Slovensko, zatiaľ nepoznali, preto som zatĺkal, čo sa dalo. Povedal som im iba meno. Usiloval som sa im nepovedať žiadnu adresu, najmä nie kde bývam. Tým som získaval čas.

Predpokladal som, že keď neprídeme domov, priatelia si uvedomia, že sa niečo stalo, a začnú likvidovať nebezpečné stopy. Dom u Paľa Benka, kde som býval, bol plný samizdatu Náboženstvo a súčasnosť, ktorý čakal na distribúciu po Slovensku. Medzitým sa stala jedna epizóda. Nechcel som sa s policajtmi veľmi baviť a na väčšinu otázok som neodpovedal. Asi ich to veľmi hnevalo a možno aj provokovalo. Na zvýšenie svojej komunikatívnosti som dostal dve poriadne facky. Boli to bežní službukonajúci policajti (nie ŠtB). Ich objektom boli zväčša kriminálnici, k čomu mali aj patričný slovník a spôsoby správania. S nikým sa nemaznali a keď potrebovali, tak si vedeli informácie z ľudí aj vymlátiť. Na druhý deň ráno ma policajti prekvapili. Z toho mála informácií, čo som im dal, už mali moje číslo občianskeho preukazu a iné údaje z centrálnej kartotéky obyvateľstva.

Februárka

U Dvoch levov som strávil asi hodinu. Okolo štvrť na jedenásť večer ma opäť naložili do auta, kde som sa stretol s Viktorom. Odvážali nás na Februárku. Cestou sme sa zastavili pri našom aute, ktoré bolo odparkované na krajnici. Opäť nasledovala jeho prehliadka. Objavili aj samizdaty. Našli Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo a, čo bolo najhoršie, Výbery Ivana Polanského – rádioaktívny materiál číslo jeden. Vtedy to už začalo byť vážne. Bolo nám jasné, že keď „prefučali“ samizdaty, bude ešte horšie. Tváre policajtov prezrádzali ich radosť. Radosť z nájdených samizdatov. Potom sme už pokračovali na Februárku, kde nás dali do cely predbežného zadržania, čo som zistil z poriadku cely, ktorý visel na stene. Každého dali, samozrejme, zvlášť. Po zabuchnutí dverí na cele som začal premýšľať. Ocitol som sa sám.

Uvedomoval som si, čo sa stalo. Vedel som, že sa nachádzam v centrále ŠtB. Nerobil som si nijaké ilúzie, že z toho vyviaznem so zdravou kožou. Nemohol som spať skoro celú noc. Iba máločo som si zdriemol. V cele stále svietilo svetlo. To však nebola príčina mojej nespavosti. Premýšľal som. Hlavou mi lietali myšlienky, čo sa asi vonku deje. Predstavoval som si, ako okamžite urobili domovú prehliadku v obidvoch bytoch, čo bolo pre ŠtB dosť typické. Následné objavenie centrálneho skladu, zhabanie kompletného nákladu NaS-ky, ktorej náklad bol 750 ks. Myšlienky pribúdali: «Koľko ľudí po nás zaistili? Kto všetko už sedí vo vedľajšej cele?» Mali v rukách jasné dôkazy o organizovanej skupine. Teda, veľmi príjemná perspektíva to nebola. Snažil som sa modliť a tak sa dať trochu dokopy. Pripravoval som sa na predpokladaný ranný výsluch.

Ráno mi priniesli raňajky. Myslím, že sa to malo volať sekaná. Dovtedy som nič podobného nejedol. Chcel som sa posilniť, a tak som to zjedol. Po raňajkách som sedel a čakal. Okolo deviatej ma zavolali na výsluch. Vyviedli ma von z cely a zaviedli do kancelárie, kde už čakali dvaja príslušníci v civile. S výsluchom sme boli pomerne rýchlo hotoví. Dodržiavali právne normy a pred výsluchom mi poskytli poučenie o mojich právach a povinnostiach, ktoré som mal už naštudované. Hneď som sa toho chytil a odmietol som vypovedať podľa paragrafu, ktorý poskytuje túto možnosť. Keďže z tohto dôvodu nebolo o čom diskutovať, podpísal som zápisnicu o odmietaní výpovede.

Výsluch bol veľmi korektný. Po ukončení jeho oficiálnej časti sa rozvinula debata, v ktorej mi robili rôzne návrhy. Okrem iného mi ponúkali, že mi môžu zariadiť prijatie do bratislavského seminára. Za to, samozrejme, očakávali protislužbu. Takéto ponuky som kategoricky odmietal. Výsluch sa skončil a zaviedli ma naspäť do cely. Absolvoval som tam ešte obed. O pol tretej sa dvere cely znovu otvorili. Muži, ktorí nás viedli na prízemie, boli dobre informovaní o cirkevnej problematike. Práve v ten deň, 20. marca 1985 dopoludnia, bola súdená trojica Gabaj – Kone – Borovský za prenášanie náboženskej literatúry cez hranice. Hneď mi referovali výsledky procesu: Gabaj 14 mesiacov, Kone 12 mesiacov a Borovský 14 mesiacov. Všetci nepodmienečne. Určite ma týmto chceli povzbudiť. Keď sme prišli na prízemie, naložili ma s Viktorom do auta a odviezli znovu k Dvom levom. Trochu som bol prekvapený, že opäť niekam cestujem. Už som predbežne vedel, že ma môžu držať zatvoreného 48 hodín a ďalších 48 hodín, ak tak rozhodne prokurátor.

Vnútorne som sa pripravoval na to, že na Februárke pobudnem dva-tri dni. Potom prokurátor uvalí na nás vyšetrovaciu väzbu, tri-štyri mesiace vyšetrovačka a potom súd. Rátal som s tromi-štyrmi rokmi. U Dvoch levov bol opäť výsluch. Naďalej som odmietal vypovedať. Na moje prekvapenie mi po ukončení výsluchu odovzdali kľúče, doklady a moje osobné veci. Oznámili mi, že ideme naspäť na Februárku. Policajt v civile ma priviedol na prízemie. Keď sme prešli cez hlavné dvere, ktoré vedú na ulicu, podal mi ruku a povedal: «Dovidenia, môžete ísť domov.» Neveril som vlastným ušiam. Všetko som čakal, len toto nie. Vedel som, že môžem byť sledovaný. Preto moja prvá cesta viedla do môjho zamestnania a večer na sv. omšu. Doma vládol pokoj. Hoci si Pavol myslel, že nás zatvorili, všetok materiál bol zatiaľ v dome.

Viktor

U Dvoch levov nás s Viktorom oddelili. Každý prežíval zatknutie inak. Neskoršie sme si vymieňali skúsenosti. Viktor spomínal: „Po príchode ku Dvom levom som musel vyložiť na pult všetky osobné veci. Asi chceli vedieť, či nemám pri sebe pištoľ alebo granáty. Medzi vecami bola i maličká baterka. Bolo mi veľmi smiešne, keď ju jeden policajt chytil a komentoval: «To poznáme. V baterkách nosia tajné správy.» Rozobral celú baterku a čosi v nej hľadal. Pri vykladaní vecí som zistil, že mám pri sebe i osobný zápisník. Boli v ňom adresy a telefónne čísla ľudí, s ktorými som sa stretával. Najviac ma trápilo, že môžu mať za to postih v práci, nepríjemnosti a výsluchy. Medzi menami som mal vtedajšieho blumentálskeho kaplána Flajžíka, ktorý bol neskoršie na výsluchu.

Začal sa prvý výsluch. «Odkiaľ máte tie samizdaty?» a prstom ukázal na hromadu časopisov. «Našiel som to.» Vedeli, že si vymýšľam, čo dali najavo i svojimi úsmevmi. «Poznáte Silva Krčméryho, Jukla, Mikloška, Čarnogurského?» Samozrejme, že som nikoho „nepoznal“. Po výsluchu ma previezli na Februárku. Pri vchode, v prijímacej kancelárii (na vrátnici) sedel poručík v uniforme. Pozrel sa na mňa a povedal: «Škoda, že taký mladý a takto si pokazí život.» Začal som nad tým uvažovať: «Pokaziť si život... Čím si vlastne človek pokazí život? Tým, keď robí to, čo pokladá za správne?» Mal som dojem, ako keby so mnou cítil. Znova bol výsluch do noci. Debatovali sme. V osobnom zápisníku som mal politické vtipy. Eštebák ho zobral a začal si čítať. Usmieval sa. Mal som tam zapísaný vtip, ktorý vtedy najviac letel: «Kto vládne v Sovietskom zväze?» Odpoveď: «Večne živý Lenin a polomŕtvy Černenko.» Černenko bol vtedy veľmi chorý. Keď to dočítal, spýtal sa ma: «Kto to teda vládne v tom Sovietskom zväze?» Trochu som sa pousmial. Vtip je vtip. «Za tento dostanete takých,» na chvíľu sa odmlčal a potom zastrašujúco dodal, «takých sedem rokov.» Keď som začul «sedem rokov», úsmev mi zamrzol na tvári. Eštebák bol veľmi vulgárny. Snažil sa ma zastrašiť, aby som začal hovoriť. Svojou vulgárnosťou útočil aj na moju osobu.

Keď to prekročilo určitú hranicu, povedal som mu: «Ak mienite takto so mnou diskutovať, tak vám viac nepoviem ani slovo.» Odvtedy som s ním prestal debatovať. Výsluch sa onedlho skončil a zavolali službukonajúceho policajta. Vyzlečte si vetrovku, vytiahnite si opasok a vyvlečte si šnúrky z topánok,» zahlásil. Dostal som papierový pohár, jednu deku a jednu bielu plachtu. To bolo všetko. Priviedol ma na celu. Dvere sa za mnou zabuchli. Po prvýkrát som sa ocitol v cele, ktorá bola asi 3 metre dlhá a 2 metre široká. Oproti dverám bolo malé okno do vnútorného dvora. Bolo na ňom natiahnuté pletivo. Posteľ bola na pravej strane, priviazaná o stenu. Pri nej bol malý stolček a stolička. Pri dverách bola diera a dve šliapadlá. Nad ňou sa nachádzal vodovodný kohútik a malá hadička (ruský záchod). Na strope boli dve veľmi silné žiarovky. Možno dvestowattové.

Cítil som, že ide do tuhého. «No tak, kamoško, odtiaľto tak skoro nevyjdeš,» uvádzal som sa do reality. Pokiaľ som bol u Dvoch levov, pokladal som to za zadržanie. Ale keď som dostal deku a iné veci, vedel som, že je to príprava na dlhší pobyt. Ostré svetlo mi nedovolilo spať. Pravdupovediac, ani som nemal chuť. Predstavivosť začala pracovať na plné obrátky. Predstavoval som si budúcnosť, ktorá sa v tej chvíli nezdala byť ružová. Chvíľu som chodil hore-dolu po cele. Potom som si ľahol a pokúšal som sa spať. Nemohol som. Stále som premýšľal. Najviac som mal výčitky svedomia, že som bol neopatrný a zobral som so sebou osobný zápisník s menami chlapcov, s ktorými som sa stretával u nich v bytoch. Nezaspal som celú noc.

Ráno mi priniesli raňajky. Jeden rožok a kus mäsa, ktoré hrozne zapáchalo, preto som ho ani nejedol. Opäť ma predviedli na výsluch. «Opäť sa vás pýtam, odkiaľ máte tie samizdaty.» «Našiel som to,» opakujem svoju starú odpoveď. «Kde ste to našli?» «Tam kdesi, už si nepamätám,» snažil som sa odpovedať do stratena. Eštebák sa začal vyhrážať: «Ak sa nepriznáte, zatvoríme vás, až sčernáte.» Po výsluchu sme išli ku Dvom levom, kde som podpísal, že nájdené veci dobrovoľne vydávam. Ku dverám ma vyprevádzal policajt v civile. Vynadal mi: «Pustili vás. Ja by som vám dal, vy cirkevná líška. Najradšej by som vám rozbil hubu,» a podržal mi päsť pod nosom. Dostal som strach.

Keď som vyšiel na ulicu, napätie opadlo. Bol som rád, že som vonku. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol: «Opäť na slobode.» Pred odchodom mi pripomenuli: «Budete chodiť na výsluchy. Vyšetrovanie sa povedie na slobode a neskoršie bude z toho súd.» Nič povzbudivé. Hneď na mňa nasadili sledovačku. Možno iba preto, aby ma vystrašili. Poprechádzal som sa po uličkách a vošiel do Blumentálskeho kostola. Poďakoval som Pánovi za prepustenie a išiel som domov.

Z knihy Jána Šimulčíka Svetlo z podzemia, 1997 (krátené)

Foto: Wikimedia.org