Dajme sa viesť Ježišom

Vlado Gregor

Moderná doba je stále rýchlejšia, stále nepochopiteľnejšia, núti nás k pochybovačnosti a vedie k neistote takmer vo všetkom. Tá neistota, pocit náhodnosti a bezmocnosti voči svetu rútiacich sa tradícií a istôt je iste depresívna a vedie jednotlivcov, dvojice, rodiny, národy a všetky možné zoskupenia do stále väčších zmätkov, ktoré vyvolávajú pokušenie riešiť ich stále pevnejšími zákonmi a pravidlami.

Isteže sa tento problém týka aj našej viery a nášho kresťanského a či presnejšie katolíckeho spoločenstva. Kde teda hľadať istotu a zmysel? Asi preto sa nazývame kresťanmi, že by sme istotu mali hľadať v Kristovi, a asi preto sa voláme katolíkmi, že túžime po absolútnej pravde a dobre, ktoré chceme dopriať všetkým, ktorí si to zaslúžia a občas aj nezaslúžia.

Ak si pomyslíme na Ježiša a na jeho aj ľudskú podstatu, vidíme, ako postupne nachádzal zmysel, cieľ a účel svojej existencie, svojho povolania a poslania, o ktorom síce nepochyboval, ale pochyboval o tom, nakoľko ho pochopia iní a ostatní. Ide o ten povestný uhlový kameň, ktorý je oporou každej stavby, je teda nosný, ale pre iné stavby neprenosný a vždy natoľko originálny a špecifický, že často je pre iných aj nezaslúžene, ba aj nevinne nepochopiteľný.

Je pre mňa dôkazom Ježišovej pravdy, že si túto ľudskú krehkosť uvedomoval a hovoril o potrebe si ju uctiť, rešpektovať a predčasne nekomentovať. Pretože vidíme na vlastnom živote, že je to proces, ktorého dôsledky a výsledky chápeme často len postupne, dodatočne, ale hlavne neustále nedostatočne. Konečný pocit istoty, múdrosti a pochopenia často získame len na konci, pri úplnom prežití vlastnej bezmocnosti na akomsi svojom, celkom originálnom a individuálnom kríži.

Práve v pochopení tohto nekonečného a permanentne nedokončeného procesu spočíva ono uvedomenie si skutočnej pokory a tiež strata opovážlivej odvahy meritórne a bezchybne určovať, čo je dobré a čo je zlé, čo je ešte odpustiteľné a čo už neodpustiteľné.

Možno sa vám zdá, že zase vediem prázdne reči, že veď ten Ježiš bol dokonalý Boh, ktorý raz a navždy založil jedinečnú a nepremožiteľnú Cirkev. Ale ako si potom vysvetlíme, že až po Jánovom krste odišiel vedený Duchom na púšť, kde zažíval podobné pokušenia ako aj my? A ak ich vtedy aj prekonal, ten pocit ohrozenia a odovzdania sa do vôle niekoho Vyššieho a Absolútneho sa stále vracal, až do potenia krvi v Getsemanskej záhrade, ba až po slová úzkosti na vlastnom a nezaslúženom kríži.

On je skutočne ten nevinný Baránok, ktorý sníma hriechy sveta, a žiadna vyvolená skupina a či národ, hocijako problémový, utláčaný a trpiaci, nemôže túto konkrétnu individuálnu obetu nahradiť a tobôž nie vydávať sa za stelesnenie nevinnosti. Žiadne spoločenstvo sa nemôže druhým absolútne odovzdať, doslova im dať jesť a piť samého seba. V tom je naša istota a nádej a v ničom inom – a ak tvrdíme, že spása predsa môže byť v niečom inom, kolektívnejšom a modernejšom, tak rúcame celú veľkolepú stavbu, ktorú nám On obetavo postavil. Ak skúšame záchranu hľadať inde a každý jeho príkaz, príklad a radu hádžeme do odpadu, robíme to na vlastnú škodu. Vlastnou vinou teda padáme na hubu a koledujeme si o modernú a originálnu záhubu.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!

(Nedeľa Dobrého pastiera, 2019)

Vlado Gregor

::

Rozhovor s autorom: Ježišov odkaz pretrvá