Denník N

Srdce mi piští za domovinou

Chcem parenicu a arašidové chrumky. A nakladaný hermelín. A segedínsky guláš. A horalku.

Chcem vidieť zázrak Tasmánskeho dažďového pralesa, huónske borovice, naživo, ale keďže je to mimo plánu (akoby plány neboli na to, aby sa menili), Luke mi to dáva náležite pocítiť. Nerozprávame sa celú cestu k termálnemu kúpalisku. Tu sa z ničoho nič rozhodne, že sa ide pozrieť do jaskyne Hastings Caves, ktorá je za rohom. Pre mňa, za mňa, budem na chvíľu sama, bude mi dobre. Som unavená z neustálych hádok.

Zaparkovali sme, obnovili sme sľub, že všetko stále prediskutujeme a bolo. Vinu sme zvalili na stres. Máme už len päť dní, lebo Adam tvrdil, že na Tasmániu nám stačia dva týždne, ale nepovedal nám nič o serpentínkach, ani o prekrásnej divokej prírode, ktorej sa nevieme nabažiť. Možno myslel dva týždne v lete, keď kvôli snehovým fujaviciam človek nestráca čas. Mala som si uvedomiť, že päťtisíc kilometrov od Antarktídy nebude to isté, ako byť na Sahare. Aspoňže už neprší.

Kým bol Luke v jaskyni, ja som naplánovala zvyšok cesty. A potom hurá do termálnej vody.

26 stupňov nepokrylo moju tepelnú potrebu. Spomínala som na Vrbové, kde sme zo snehu skákali do horúcej vody. Musíme tam ísť. A ešte do Ľadovej jaskyne a na Oravu a všade. Chcem ísť domov. Chcem parenicu a arašidové chrumky. A nakladaný hermelín. A segedínsky guláš. A horalku. Už ma nebaví byť na druhom konci sveta, nemôcť ani len s nikým telefonovať, lebo keď je u nás deň, doma je noc a naopak.

Raz som sa ponorila do toho termálnej vody a s drkotajúcimi zubami a husou kožou aj na čele som ako drevený panáčik odcupitala pod sprchu, ktorá svojím horúcim prúdom zmyla nielen husacie hrbolčeky, ale aj zlú náladu.

Dorazili sme do Franklinu, mestečka s troška viac ako tristo obyvateľmi. Kemp nemali, mali len parkovisko pri jazere s čiernymi labuťami, kde človek mohol zaparkovať za 10 dolárov na noc. Parkovné išlo na obnovu divadla. Nanešťastie sme naškriabali iba $7.25. Rozhodli sme sa teda, že podporíme domácu ekonomiku návštevou miestnej krčmy.

Objednali sme si pri bare a kým pán krčmár čapoval, začuli sme Iechyd da. Srdce sa mi rozbúšilo, ako keby to bola moja materčina. Ale nie je ani Lukova, po slovensky vie viac ako po walesky. Celé storočia bola totiž waleština ako úradný jazyk zakázaná. Ak dieťa v škole použilo domáci jazyk, zavesili mu na krk cribban, ponižujúcu tabuľku, na ktorej bolo napísané Welsh Not. Ak mu tabuľka visela na krku ešte aj po vyučovaní, žiak dostal výprask.

Na severe a západe Walesu sa waleština udržala, tam je pre nich angličtina druhý jazyk, ale juh, so svojím priemyslom a uhlím, sa musel príchodom anglických kapitalistov počas Priemyselnej revolúcie rodnej reči vzdať.

Dnes sa waleština vyučuje na školách, úradné dokumenty, ako aj tabule na cestách, sú v oboch jazykoch, v práci mnohokrát ponúkajú kurzy zadarmo.

Hľadáme ústa, ktoré poznajú reč Keltov. Nebolo to také ťažké, iba jeden stôl bol obsadený. Pán Walesan sedel pri stole s pánom Nemcom, pánom Novozélanďanom a pani Austrálčankou.

Prisadli sme si.

Tiež precestovali celú Austráliu, dlho žili v Sydney, ale tu je najlepšie, hoci časy sa menia. Ľudia z pevniny kupujú domy a predávajú ich drahšie, dva trajekty prestali premávať, ceny idú hore, turistov ubúda, ale aj tak je im dobre.

Porozprávali nám aj o 81-ročnej panej, ktorá skáče v sukni z mosta.

Aj o tom, že Franklin Taverna má svojich duchov. Ľuďom sa zjavuje žena, ktorá zomrela pri pôrode a jeden samovrah. Ale je tu aj živý Čech, ktorý tu v piatok večer hrá na klavír.

Teraz najčítanejšie