Juraj Oničšenko, elegantný Eugen Onegin s podmaňujúcou mäkkou farbou hlasu

Dňa 20. apríla t.r. si pripomíname osemdesiate piate výročie narodenia a následne v júni uplynie dvadsať rokov od smrti slovenského operného speváka, barytonistu Juraja Oniščenka (narodil sa 20. apríla 1934 v Užhorode, zomrel 23. júna 1999 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1958 – 1995.

Juraj Oničšenko pochádzal z ukrajinského kraja. Dobrý hlas a lásku k hudbe zdedil po matke. Už ako gymnazista vystupoval na verejných mládežníckych aktivitách a súťažiach tvorivosti mládeže. Na Hudobnej škole v Košiciach navštevoval hodiny spevu u Imricha Godina (1950) a spieval ako sólista v Ukrajinskom súbore piesní a tancov v Prešove (1953). Po maturite v roku 1953 pokračoval v štúdiu spevu u Imricha Godina na Vysokej škole múzických umení. Štúdium ukončil v máji 1958 koncertom v Slovenskej filharmónii a Čajkovského Eugenom Oneginom v štúdiu VŠMU pod taktovkou Gerharda Auera a v réžii Miroslava Fischera.

Počas štúdia bol aj sólistom Vojenského umeleckého súboru v Bratislave (1954), kde v tom období pôsobil ako dirigent Ladislav Holoubek. Ďalšie odborné vzdelanie absolvoval na konzervatóriu v Moskve u prof. Anatolija Leonidoviča Dolivu (1960 – 1961). Počas stáže účinkoval v rozhlase i v televízii, vystupoval na koncertoch, napr. v cykle Francúzska opera. Moskovské štúdium ukončil náročným piesňovým recitálom. V rokoch 1958 – 1995 bol sólistom operného súboru Slovenského národného divadla.

Prvý raz spieval Juraj Oničšenko na scéne Slovenského národného divadla v roku 1956 ešte ako poslucháč VŠMU malú postavu Feďušu v revolučnej, dobe poplatnej opere Tichona Chrennikova V búrke. Ďalšiu príležitosť dostal v januári 1958, v období kedy bol šéfom opery Šimon Jurovský, záujmom ktorého bolo získať do súboru mladých talentovaných umelcov. Mladý spevák spieval ako hosť náročnú postavu Escamilla z Bizetovej Carmen (insc. 1954) a príjemne prekvapil pekným hlasom i dobrou speváckou technikou. Jeho partnermi boli Nina Hazuchová (Carmen), Dr. Gustáv Papp (Don José), predstavenie dirigoval Juraj Viliam Schöffer. Od septembra toho istého roku sa stal sólistom operného súboru a doštudoval Valentína v Gounodovej opere Faust a Margaréta (insc. 1956). Zapôsobil už vo vstupnej árii, vrcholom bola však jeho interpretácia Valentínovej smrti.

Popri menších premiérových i doštudovaných postavách zvládol čoskoro aj náročnejšie postavy. Po Schaunardovi v Pucciniho Bohéme (1959) a Silviovi z Leoncavallových Komediantov (1961) vytvoril presvedčivú charakterovú postavu letca Alexeja v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1961).

Zaskvel sa ako Čajkovského Eugen Onegin (1961) v staršej Dombrovského inscenácii z roku 1952, pre ktorého mal nielen mladistvý vzhľad, ale aj mäkký, lyrický barytón peknej farby a širokého rozsahu. Onegina stvárnil aj v ďalších naštudovaniach Čajkovského opery, v roku 1963 v réžii Kornela Hájka a v roku 1972 (obnovenej 1978) ho obsadil aj režisér Miroslav Fischer. Rokmi jeho postava dozrievala, Oniščenko predstavoval nielen výborný typ Onegina, ale postavu mal premyslenú a herecky presvedčivo prepracovanú. Z ruskej klasiky vytvoril benátskeho hosťa v opere Rimského-Korsakova Sadko (1960) a pozoruhodnú kreáciu Kniežaťa Jeleckého v Čajkovského Pikovej dáme (1964).

Juraj Oniščenko sa postupne začal úspešne uplatňovať v lyricko-dramatickom repertoári. Pekným hlasom spieval Dona Carlosa vo Verdiho Sile osudu (1965), doštudoval Georgesa Germonta z Traviaty (1967, insc. 1963). V prvej, v originálnom talianskom jazyku uvedenej inscenácii Rigoletta (1970), naštudoval titulnú postavu. Príjemne prekvapil nielen sýtym, farebným vo všetkých polohách vyrovnaným vyšším barytónom talianskeho zafarbenia, ale aj prepracovaným hereckým podaním. Svoje hlasové kvality uplatnil v postave herecky premysleného Renata z Maškarného bálu (1970), jeho hlasu však chýbalo tmavšie zafarbenie. Zaujal aj ako Gróf Luna v Trubadúrovi (1974). V Pucciniho jednoaktovke Gianni Schicchi (1968) v invenčnej réžii Branislava Krišku stvárnil postavu Marca.

S citom spieval Sharplessa v Madame Butterfly (1971). V postave Figara v Rossininiho Barbierovi zo Sevilly (1968) upútal farbou hlasu, krásnou mäkkou kantilénou a bohatým výrazovým registrom. Presvedčivý spevácky a herecký výkon podal ako elegantný Gróf Almaviva v Mozartovej Figarovej svadbe (1971). Vo Wagnerovej opere Rienzi (1967) naštudoval Paola Orsiniho, bol herecky presvedčivým Jochanaanom v expresívnej Fischerovej inscenácii Straussovej Salome (1976). Vytvoril vierohodnú plastickú postavu Moruccia v d´Albertovej opere Nížina (1979).

Herecké vlohy uplatnil Juraj Oniščenko ako Špuľka v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962), pekný výkon podal ako temperamentný tovariš Sid v Brittenovom Albertovi Herringovi (1966). Stvárnil Konstandisa v opere Bohuslava Martinů Grécke pašie (1969) v pozoruhodnej réžii Miroslava Fischera. Úspešne sa zhostil postavy Simona Kartinkina z Cikkerovho Vzkriesenia (1962). Z ďalších Cikkerových postáv naštudoval želiara Skalu v Jurovi Jánošíkovi (1972), Slepého mravca v opere Zo života hmyzu (1987). V Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi (1966) stvárnil Rolfa Mamlocka, v Andrašovanovej Bielej nemoci (1968) Prvého asistenta a Rečníka. Prepracovaný výkon podal ako Čarodejník vo Frešovej opernej rozprávke pre deti Martin a slnko (1975), vytvoril postavu Obchodného cestujúceho v Dubovského v detskej opere Veľká doktorská rozprávka (1992).

Juraj Oniščenko vytvoril aj celý rad menších a charakterových postáv: Indián (Smetana: Predaná nevesta,1958, insc. 1953), Hostinský a Seržant (Puccini: Manon Lecaut,1958,), Herold (Verdi: Otello, 1959, insc. 1958), Marullo (Verdi: Rigoletto, 1959, insc. 1956), Sudca (Smetana: Dalibor, 1959, insc. 1957), Věrník (Pauer: Zuzana Vojířová, 1959), Lovec (Dvořák: Rusalka, 1959, insc. 1953; 1972, 1987), Kmotor (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1959), Fiorillo (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1960, 1985), Starešina (Suchoň: Svätopluk, 1960, 1985), Druhý väzeň (Beethoven: Fidelio, 1960), Obchodník a Tieň (Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962), Silvano (Verdi: Maškarný bál, 1964), Starejší a Zimoň (Suchoň: Krútňava, 1965), Mandarín (Puccini: Turandot, 1965, Maršál (Dvořák: Čert a Kača, 1965), Zimoň (Suchoň: Krútňava, 1978, 1988), Mícha (Smetana: Predaná nevesta, 1968, 1983), Budivoj (Smetana: Dalibor, 1982), Poddôstojník (Šostakovič: Katarína Izmajlovová, 1984), Zasvätenec (Mozart: Čarovná flauta, 1986), Sciarrone (Puccini: Tosca, 1987), Japonský vyslanec (Stravinskij: Slávik, 1988), Ceremoniár (Čajkovskij: Piková dáma, 1989), Pásek (Janáček: Příhody lišky Bystroušky, 1989), Cisársky komisár (Puccini: Madame Butterfly, 1990), Rotný (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1993).

Juraj Oniščenko sa zúčastnil na viacerých zájazdoch operného súboru SND doma i v zahraničí. Absolvoval aj mnohé individuálne pohostinské vystúpenia na zahraničných scénach. V roku 1973 s úspechom spieval vo Veľkom divadle opery vo Varšave titulnú úlohu Čajkovského Eugena Onegina. Tatianu spievala Marina Hristova-Klimek, Lenského známy poľský tenorista Bogdan Paprocki, predstavenie dirigoval Zygmunt Latoszewski. V Národnom divadle v Prahe spieval v roku 1974 Onegina pod taktovkou Jana Husa Tichého, s Tatianou v podaní Marty Cihelníkovej. Oniščenkovho Onegina obdivovali diváci vo Vilniuse, Odese, Talline, v drážďanskej Štátnej opere, v Štátnej opere v Budapešti, v Burgase i v Starej Zagore v Bulharsku. V Odese a Alma-Ate spieval Vediho Rigoletta, Georgesa Germonta z Verdiho Traviaty v Talline.

Juraj Oniščenko mal na svojom konte aj bohatú koncertnú činnosť. Na slovenských a českých pódiách interpretoval piesňovú tvorbu z diel klasických a romantických svetových skladateľov D. Scarlattiho, O. Respighiho, L. van Beethovena, F. Schuberta, R. Schumanna, F. Weingartnera, M. I. Glinku, P. I. Čajkovského, ale aj českých a slovenských autorov A. Dvořáka, L. Janáčka, M. Schneidera Trnavského, D. Kardoša i J. Meiera. Spolu s ďalšími sólistami vystúpil na Opernom koncerte so Symfonickým orchestrom československého rozhlasu a s dirigentom Ondrejom Lenárdom (1971). Košickému obecenstvu sa predstavil na večere piesní a árií za klavírneho sprievodu Ľudovíta Marcingera (1978). Vystupoval aj na koncertoch Piešťanského hudobného leta, napr. na symfonickom koncerte Slovenskej filharmónie s nemeckým dirigentom Tomasom Sanderligom a ruskou huslistkou Irinou Bočkovou(1973).

Juraj Oniščenko účinkoval v rozhlase i v televízii. V televíznej inscenácii Menottiho opery Médium (1971) vytvoril postavu Mr. Gobineaua a Petra I. v Lortzingovom Cárovi a tesárovi (1972). Pre vydavateľstvo OPUS nahral Zimoňa v Suchoňovej Krútňave s dirigentom Tiborom Frešom (1972, vyd. 1973). Táto nahrávka bola použitá pre televíznu filmovú podobu Suchoňovej Krútňavy (1972) v réžii Tibora Rakovského (Zimoňa stvárnil herec trnavského divadla Emil Adamík). V televíznej úprave Frešovej opery Martin a slnko v réžii Karola Rutha stvárnil postavu Čarodejníka (1975). V roku 1978 vyšla vo vydavateľstve OPUS gramoplatňa Slávne operné árie v interpretácii sólistov opery SND s dirigentom Tiborom Frešom, pre ktorú nahral áriu Eugena Onegina z tretieho obrazu z rovnomennej Čajkovského opery.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Postavu Zimoňa v Suchoňovej Krútňave spieva Juraj Oniščenko.
Orchester Opery SND diriguje Tibor Frešo (Opus, 1973)