Áno, je to tak. Napísala som knihu a volá sa Róza. Teda, ja som ich napísala viac... oj, že či! - príbehov mám na mysli, ale len Róza to dotiahla do knihy. Zatiaľ. 

Stále sa pri nej cítim tak všakovako. Občas, keď mi na ňu oko padne, vezmem ju do ruky a len tak v nej listujem. Obzerám si ju... obraciam hore-dole a aj sa samej seba pýtam, či je toto ozaj kniha? Nie je to len katalóg... alebo čosi ako časopis? Alebo hra niekoho, kto si myslel, že by mohol byť spisovateľ? Je to vážne "kniha" a vážne ju ľudia čítajú a potom, ešte vážnejšie... ozaj sa im páči? A nemyslia si aj oni, že je to len katalóg?

Neviem prečo mám také myšlienky... Málo sebadôvery alebo len prostá reakcia človeka, ktorý odkedy mu pamäť siaha dúfal, že bude "spisovateľ", ale teraz už vyrástol a trochu aj zostarol a okrem písania ho trápia praobyčajné "životné veci" ako domáce úlohy syna, nevyplatený matematický klub či koľko plynu sme tento mesiac spotrebovali? 

I preto Rózu ovoniavam. Jej vôňa je istá... Róza vonia ako pravá kniha. 

Tak prečo nevyletieť s rukami do vzduchu a netlieskať si? Keď mi Rózu vôbec po prvýkrát podával do ruky môj muž povedal: ,,Teraz môžeš oslavovať!" Ibaže ja som neoslavovala. Doteraz nie. Ruky mám dole pri tele a to najmä preto, lebo s rukami hore vo vzduchu sa hlúpo kreslí a ani písanie takto nie je dvakrát pohodlné a... to je presne to, čo ja robím. Teda... väčšinu času. :) 

Ono, to ani nemusíte byť spisovateľ, aby ste tak nejak vytušili, že stvoriť knihu je mravenčia práca. Ak ste perfekcionista ako ja, tak ešte niekoľko násobne viac. Lebo... ja síce nepoznám iného perfekcionistu, čo tvorí... ale ja vám slovíčka hladím a hladím ako kamene vo vode... dokiaľ z nich nemám okruhliaky. Smejem sa. To však skôr nad tým, akým smerom sa v blogu uberám a aké hlúposti vám tu píšem. A to som vám len chcela nejako veľkolepo oznámiť, že mám knihu a nie môj chorobne nadržaný spôsob tvorenia, ktorý môj muž nazýva mojím vlastným svetom alebo bublinou, v ktorej vraj trávim neskutočne veľa času a... tí, čo máte bubliny, zbytok poznáte. 

Ale to viete, ja som mala v pláne napísať knihu omnoho skôr! Keď som ešte chodila na základku a moje slohy končili hviezdičkami. Keď som na Hviezdoslavovom Kubíne recitovala vlastnú rozprávku, keď som na gymnáziu písala slohy nielen pre seba, ale aj pre svojich spolužiakov, keď ma pozvali na tribúnu (to slovíčko znie tak hrozne!), aby som prednášala svoje dielka pred celým mestom... a uj, ešte keď moje majstrovské veľdiela uznali aj slovenskí spisovatelia a odmenili ma víťazstvom! Vtedy som mala v pláne, že až vyrastiem, budem spisovateľka! Ibaže ja som vyrástla a nič. Už som mala vyše 30 a mojou kariérou bol "babysitting" a "housekeeping", keď ma istý tatino istej anglicky rodiny potľapkal po pleci a povedal: ,,Nič neboj, ešte je čas. Aj Beatrix Potterová rozbehla svoju kariéru v 32."

Ibaže ja mám 38. Ešte zopár dní. :) A až teraz dýcham vôňu mojej prvej knihy. Nijaké vydavateľstvo... "len" vlastné náklady. Viete, finančne ma podporil Mercedes Benz. Som im za to nesmierne vďačná! Hoci... vydavateľstvo by bola iná káva... no zase, takto sme sa o vydaní knihy dozvedeli veci, o akých by sme sa ináč zaručene nedozvedeli...

Nuž teda, napísala som knihu. Volá sa Róza. Je to dievčatko, čo žije na vysokej skale a veľmi rada pečie a má sny a dobré srdce. Je ochotná pomôcť, lebo ináč nevie a jej pomoc sa jej raz ako bumerang vráti späť a obráti jej osamelý život na skale hore nohami. Hovorí sa, že za dobré dobré nečakaj. Ale v  mojej knihe to neplatí! 

Mám Rózu rada. A zdá sa, že vy tiež. Myslím tým tých z vás, čo ste si už Rózu kúpili a písali mi späť pochvalné slová. Utopiť sa v nich by mi bolo málo! A potom fotky! Vás a vašich detí a Rózy medzi vami... Neuveriteľné! Neuveriteľné....

Čo sa týka mňa, ja už Rózu dávno nemám na stole. Je schovaná v šuplíku. Jej miesto na stole zabrala Malena. Zrovna dnes som ju dokončila. A od zajtra to už bude Maruška. 

Viete, ja nerada dávam sľuby. Lebo človek nikdy nevie, čo sa môže stať a ja beriem veci vážne a taký sľub, to je ako hotová hora na pleciach! Ibaže, tu urobím výnimku... ja Vám sľúbim, že sa pokúsim dotiahnuť svoje príbehy až do konca... myslím tým do knihy. Neviem, koľko sa mi ich podarí ozaj "pretaviť", lebo taká kniha je dosť nákladná vec... a to poznáte, že áno?... že človek mieni a život mení, ale čo sa bude dať, ja sa posnažím. A ktohovie... možno sa raz o mne budú deti učiť na hodinách literatúry. :) 

Smejem sa a cinkám... na záver, lebo tam by mali zvonce zvoniť, no ja mám radšej zvončeky... tak len tak... CINK CINK CINKY LINK.