No a potom tu máme sektor, kde neostalo ani len na to pozlátko. Aktuálne prebiehajúca diskusia o akútne chýbajúcich 65 miliónoch na zafinancovanie sociálnych balíčkov len pre neštátne (malé a stredné) nemocnice ukazuje, že keď je v dobrých časoch zle, tak asi ani nepredstavujme, ako bude v zlých časoch.

Aj v tomto sektore chýbajú veľké reformy. Možno sa medzi ne zaradí chystaná stratifikácia, tú však čaká ešte prekonanie tej najťažšej prekážky – politického odporu v regiónoch. Uskutočnilo sa ale pomerne dosť menších zmien. Jednou z nich bol v roku 2017 príkaz štátnym nemocniciam (to sú tie najväčšie, vlastnené priamo štátom, nie samosprávami, neziskovkami, či komerčnými spoločnosťami), aby vypovedali zmluvy súkromným lekárňam vo svojich budovách a založili si vlastné. Za dva roky tak o zmluvu prišlo 11 súkromných lekární.

Pýtať sa, či by mali nemocnice sami prevádzkovať lekárne, je ako spýtať sa, či by automobilky mali vyrábať vlastné motory. Odpoveď znie – nevieme. Takéto rozhodnutie sa vždy deje za unikátnych okolností, v jedinečnom čase a priestore. Napriek tomu, že motor je nevyhnutnou časťou auta, niekedy má pre automobilku zmysel prenechať jeho vývoj a výrobu niekomu inému, niekedy to zmysel nemá – a niekedy sa až spätne zistí, že sa to malo spraviť naopak.

V tomto je obrovská slabina centrálneho plánovania a rozhodovania. Rozhodnutia neberú ohľad na jedinečnosť okolností každého prípadu. Ak je najefektívnejší mix rozhodnutí áno/nie (inými slovami, neexistuje univerzálna „správna" voľba), čierno-biela odpoveď centrálnej autority (bez ohľadu na to, či povie „áno“, alebo „nie“) vždy rozhodne neoptimálne.

Je možné, že prevádzkovanie vlastných lekární nemocniciam prospeje. Ale pokojne sa môže stať, že niektorým nie. Potešujúci úvodný prítok ziskov sa môže kvôli zmene manažmentu a strate sieťového efektu časom vytratiť, prípadne zisk môže byť nižší, ako by bol zisk z trhovo nastaveného nájmu priestorov. Ešte lepšie sa to ilustruje na laboratóriách, ktoré sa odštátnili pred dvoma dekádami. Dnes mnohí nariekajú, že nemocniciam tým unikajú potenciálne zisky. Nazerajú pritom na situáciu optikou dnešných ziskov. Kde by však boli laboratóriá dnes (po 20 rokoch rozsiahlych kapitálových investícií a konsolidácie), ak by ostali v nemocniciach?

Môžeme filozofovať, čo by bolo keby. Ak by sa v polovici 90. rokov neodštátnili len lekárne, ambulancie, CTčka, či labáky, ale celé nemocnice,  možno by si nemocnice mnohé tieto činnosti ponechali a dnes na tom boli lepšie. Alebo by skončili v rukách „prvej vlny“ veľkých privatizérov a skončili na dne. Alebo by sa neodštátnilo nič a dnes by lekárne a laboratória vyzerali tak, ako mnohé nemocnice – zle.

Vráťme sa ale do prítomnosti. Prevádzkovanie vlastných lekární nie je ani zlé rozhodnutie, ani dobré. Zlé je, že sa o tom rozhoduje centrálne, rozkazom úradníka. Od legendárneho telefonátu Fica vtedajšiemu riaditeľovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne je snáď každému jasné, že v tomto rozhodovaní je politika dirigentom. Ale ak by aj na politické stoličky zasadli Elfovia s tými najlepšími úmyslami, centrálne rozhodovanie nie o strategických, ale malých a stredných manažérskych krokoch bude neefektívne. Takéto rozhodnutia by mali byť v rukách vedenia jednotlivých nemocníc, ktoré by následne za ne skladali účty. To bolo hlavnou pointou pokusu odštátniť (v preklade: oslabiť politický vplyv) nemocnice pred 15 rokmi. Nepodarilo sa to dokončiť a veľké nemocnice ostali na špagátiku. Čo tým pacienti vlastne získali?

Martin Vlachynský